Sme „civilizovanejší“ – budete asimilovaní

Impériá si pri ospravedlňovaní svojich výbojov väčšinou vystačili s dichotómiou civilizácia – barbarstvo. „Prázdny“ priestor, ktorý obývali „podľudia“, označovaní od čias starovekého Grécka slovom barbar, bol zdrojom neistoty, ale aj potenciálnych ziskov. Oba problémy dokázala efektívne vyriešiť územná expanzia. Ak sa kultúrny šovinizmus spájal s obrovskou vojenskou prevahou, nestálo „civilizačným“ misiám nič v ceste. Európsky imperializmus dokázal ešte v 16. storočí interpretovať najrozsiahlejšiu genocídu v ľudskej histórii ako šírenie civilizácie. Keď prázdny priestor zmizol, hranice jednotlivých svetových impérií sa začali dotýkať a vojenská prevaha nedokázala spor medzi kultúrami ihneď vyriešiť silou, imperiálny diskurz sa musel obmeniť. Myšlienku absolútnej nadradenosti civilizácie nad barbarstvom v ňom nahradila myšlienka o nadradenosti „vyspelejšej“ civilizácie nad tými „zaostalejšími“.

Konflikt civilizácií, alebo konflikt ich barbarských vodcov?

V každom z kultúrnych a civilizačných okruhov sa stretávame s priaznivcami násilných riešení konfliktov. Spája ich potreba kontrolovať, unifikovať a ovládať. Radi príjmu imperiálny politický diskurz, ktorý v im konečnom dôsledku sľubuje globálnu (ekonomickú aj kultúrnu) nadvládu. Napätie, ktoré môžu priaznivci imperializmu z rôznych kultúr medzi sebou vytvárať, označil Huntington za konflikt civilizácií. Napriek rozdielnemu kultúrnemu pôvodu majú títo ľudia mnoho spoločného. Mirek Vodrážka popisuje „konflikt civilizácií“ ako „decivilizační proces, za nímž stojí pouze jedna mocná a vlivná maskulinní menšina, která hovoří společným jazykem civilizační destrukce“. Rovnako zmýšľajúci muži na čele rozličných patriarchálnych spoločenských štruktúr, z ktorých každá presadzuje vlastný súbor jediných a pravých všeľudských hodnôt, sa snažia dosiahnuť konečné víťazstvo, konečnú jednotu ľudstva, akýmikoľvek prostriedkami. Všetci ostatní sa stávajú rukojemníkmi a potenciálnymi obeťami pri nechutnom divadle vyvolávania napätia a konfliktov. Násilníci na oboch stranách konfliktu sa dokonca navzájom potrebujú a môžu si pomáhať. Ich nepriateľské konanie sa udržiava pri živote alebo prehlbuje preto, že nepriateľský postoj jednej strany odôvodňuje nepriateľský postoj druhej strany a naopak.

Už nijaká tolerancia

Posledná veľká vlna civilizačného pokroku prebehla ako dôsledok druhej svetovej vojny. I keď konflikty, vrátane vojen, prebiehali ďalej, bojujúce strany dodržiavali medzinárodné právo. Vznikla Organizácia spojených národov (OSN), ktorá mala byť priestorom na riešenie konfliktov nenásilnou cestou. Ženevské konvencie mali zabezpečiť, aby sa vojenské konflikty viedli bez zbytočnej krutosti a aby sa čo najmenej dotýkali civilného obyvateľstva. Charta ľudských práv mala každému jednotlivcovi zabezpečiť priestor základnej slobody a bezpečnosti. Emancipačné hnutie v kolóniách zvíťazilo a väčšina z nich získala ešte v šesťdesiatych rokoch nezávislosť. Na chvíľu sa zdalo, že násilie a imperializmus by mohli postupne odumrieť, i keď pred ľudstvom zostávala ešte dlhá cesta.

V sedemdesiatych rokoch niektoré civilizačné procesy na „Západe“ pokračujú, po kultúrnej revolúcii sa však znovu začínajú v spoločnosti objavovať niektoré decivilizačné trendy.

Jedna z prvých slobôd, ktoré padli za obeť kultúrnej unifikácii, bola sloboda experimentovať s ľudským vedomím. Kultúrne zvyky veľkej skupiny ľudí sa kriminalizovali a násilím vytláčali na okraj spoločnosti. Rastúci význam násilia v spoločnosti odrážala aj zmena pohľadu na uväzňovanie. V západných spoločnostiach sa od sedemdesiatych rokov permanentne znižuje kriminalita (zrejme s výnimkou kriminality „bielych golierov“), ale počet uväznených napriek tomu neklesá. V Spojených štátoch amerických ich počet dokonca ustavične veľmi rýchlo stúpa.

Prehĺbený ekonomický šovinizmus

Loďc Wacquant upozorňuje na zmenu paradigmy vo vedných disciplínach, ktoré sa zaoberajú uväzňovaním. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa z nich pomaly vytráca humanistická predstava väzenia ako prevýchovnej inštitúcie a vracia sa pôvodnejšia koncepcia väzenia ako inštitúcie, ktorá má nepohodlných ľudí predovšetkým izolovať. Zároveň rastie množina činov, pre ktoré môže byť človek uväznený.

Takisto si sedemdesiate roky začiatkom konca ekonomického spoločenského konsenzu. Prerozdeľovanie sa znovu premieňa na tabuizovanú tému. Vytráca sa z politických kampaní a verejnej diskusie. Výsledkom je opätovné prehlbovanie majetkových nerovností. Čoraz menšia skupina ľudí koncentruje vo svojich rukách stále väčší objem svetového majetku. Príjmy pracujúcej väčšiny v centre globálneho kapitalizmu pritom v posledných tridsiatich rokoch stagnujú alebo sa znižujú a na jeho periférii každý deň zomierajú ľudia pre nedostatok jedla a ľahko liečiteľné choroby.

Do verejnej diskusie sa vracajú stredoveké názory, ktoré považujú za hlavnú príčinu chudoby predovšetkým lenivosť. Ekonomický šovinizmus vládnucej triedy sa s pádom komunizmu ešte prehlbuje.

Medzinárodné právo bezvýznamné

Proces decivilizácie sa neuveriteľne zrýchlil po skončení studenej vojny. Z globálneho politického zápasu sa začali vytrácať mechanizmy nenásilného vyjednávania konsenzu. Spojené štáty americké posilnené rozpadom jediného skutočného protivníka rezignovali na dodržiavanie medzinárodného práva a dali prednosť násiliu. Ich politiku začali v rozhodujúcej miere ovplyvňovať neokonzervatívci, ktorí svoj politický program vytvárali v think-tanku Projekt pre nové americké storočie. Sedemnásti členovia alebo signatári projektu, ktorého hlavným cieľom bolo vytvorenie globálneho amerického impéria, sa stali členmi administratívy Georga W. Busha. Posilnené imperiálne sebavedomie USA potopilo všetky snahy o odzbrojenie, ktorými sa vyznačoval záver studenej vojny. Zmluvy, ktoré kedysi USA podpísali so Zväzom sovietskych socialistických republík, (ZSSR) sa stali bezcennými a zbrojenie sa vrátilo na Zem aj do vesmíru. USA obnovili projekt protiraketovej obrany. Medzinárodné právo stratilo význam, keď sa NATO „zázrakom“ premenilo z obrannej aliancie na útočnú a keď USA sklamané postojom niektorých spojencov v aliancii začali vytvárať v rôznych konfliktoch koalície ochotných.

Zvrátené vojenské stratégie

Vo vojnách sa pred zásahom pozemnej armády začala uprednostňovať stratégia rozsiahleho bombardovania „nepriateľského“ územia. Životy „nepriateľských“ civilistov už nepredstavujú nijaký problém. Zvrátenosť tejto stratégie sa prejavuje predovšetkým pri policajných akciách. USA ju použili pri „humanitárnom“ bombardovaní Srbska v roku 1999. Cieľom tohto bombardovania bolo zabrániť etnickým čistkám. Celé územie Srbska niekoľko dní intenzívne bombardovali. Bomby zabili množstvo nevinných ľudí a – etnickým čistkám nezabránil nikto. „Mierotvorcovia“ neboli ochotní vyslať do Kosova pozemnú armádu, ktorá by znepriatelené strany konfliktu dokázala fyzicky oddeliť.

Po 11. septembri sa stalo bežnou súčasťou konfliktov používanie kolektívnych trestov. Tak ako boli všetci Srbi potrestaní kvôli zverstvám relatívne malej skupiny srbských mužov, boli potrestaní aj všetci Afganci a Iračania za útok, ktorý spáchala medzinárodná teroristická organizácia založená Spojenými štátmi americkými a občanom Saudskej Arábie. Pred jedenástym septembrom prebiehal boj proti terorizmu v tichosti bežnej policajnej práce. V novej vojenskej paradigme „vojny proti terorizmu“ sa nenápadná policajná práca zmenila na vojnu proti celým štátom. Novú stratégiu boja proti terorizmu si po USA osvojili aj ďalšie štáty. Najusilovnejšími žiakmi sa stali Rusko a Izrael.

Prelamovanie civilizačných tabu

Jedno dlhoročné tabu prelomila americká armáda už pri bombardovaní Srbska. Použila pri ňom zbrane, ktoré obsahovali obohatený urán, tzv. špinavé bomby. Nasledovala diskusia o práve použiť skutočné jadrové zbrane ako prvý v poradí a neboli ojedinelé hlasy, ktoré chceli toto právo priznať Spojeným štátom americkým.

Najsilnejšie decivilizačné trendy sa však prejavili až po jedenástom septembri 2001.

Obeťou protiteroristickej legislatívy a vojny proti terorizmu sa stali niektoré veľmi staré a dôležité civilizačné výdobytky. Tradičné právo habeas corpus, ktoré niekoľko storočí znemožňovalo uväzniť človeka bez súdu, bolo zrušené. Povolenie mučenia potvrdilo návrat surového násilia medzi prijateľné prejavy „vyspelej“ kultúry. Ľudia na „Západe“ v priebehu krátkeho času prišli o veľmi dôležité individuálne aj kolektívne práva. Ich získanie pritom často trvalo celé storočia a vyžiadalo si veľké množstvo obetí.

Nič nové

František Šebej pri piatom výročí útokov z 11. septembra s určitým uspokojením opisuje odklon „Západu“ od hodnôt tolerancie a nenásilia: „Európa ... počas uplynulých piatich rokov prichádzala postupne o fundament všetkých ideových božstiev, ktoré tvorili základ jej politickej mytológie – multikulturalizmus ako nástroj mieru a bratstva medzi etnikami, multilateralizmus a inštitucionálny legalizmus ako základ riešenia medzinárodných konfliktov a problémov, sociálny štát ako nástroj na prosperitu a udržateľný blahobyt.“

Mier je utópia, radšej si nabrúste meče na súboj s islamom, ktorý nás chce napadnúť, varujú nás konzervatívci. A jedenásty september je dôkaz. Nijaká tolerancia ani solidarita neexistujú; keď neporazíme my ich, porazia oni nás. Ale my musíme vyhrať, pretože my sme svetlo.

Svet sa jedenásteho septembra nezmenil, všetko je ako celé storočia predtým: Malá skupina „drsných“ mužov nás zaťahuje do svojich veľkých hier.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO