A je mi do zúfania, keď sa na výročie augustovej okupácie dívam z perspektívy toho, čo sa stalo ráno 8. 8. 2008 o 00: 53 v kaukazskom meste Cchinvali. Začal sa útok, ktorý mal byť asi bleskovou vojnou. Aj tam iste nejedna mama plakala, aj tam strely zasahovali nevinných ľudí. S maličkým rozdielom. Raketomety RM 70 a húfnice ShKH vz. Dana začali páliť na spiace mesto. Na ľudí, ktorí pre nás, žiaľ, ani nemajú meno. Podľa miestnych údajov je ich tisícpäťsto až dvetisíc. Hľadám na internete správy o týchto ľuďoch: kto boli, ako žili, po čom túžili, čo chceli po sebe zanechať? Nič o nich nevieme. Kde sú nezávislí reportéri, kde sú svedkovia ľudského utrpenia? V Cchinvali sa nič nestalo?

Na Kaukaze sa stavia zlovestný berlínsky múr. Svetoví politici a ich miestni pusipajtáši sa preťahujú lanom, každý sa snaží z nešťastnej vojny čo najviac urvať pre seba. Pre bariéry sa hrá divadlo spravodlivej a nespravodlivej vojny. V skutočnosti ide o sféry vplyvu, o cestu k rope a strategické ciele. Čo tam po ľuďoch...

Tak na nich myslím aspoň ja, na všetky Danky Košanové a Petrov Legnerov, pochovaných pod troskami v ďalekom meste na Kaukaze. Viem, raz sa k ich dnes neznámym hrobom budú nosiť kvety, raz budú pomenovaní vojnoví zločinci zodpovední za ich nevinné životy. Možno niektorí skončia aj v Haagu -- a možno ani nie..., sila zločinu je úmerná sile politického priateľstva.

Studenú vojnu bolo treba ukončiť, lebo svet sedel na sude s pušným prachom, povedal kedysi Michail Gorbačov. Vraciame sa naň a neznámi ľudia z Cchinvali sú jeho prvé obete.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO