Noc nás má, spiacich, v hrsti ako prsty.
Z nich jeden ako pod smaragdom: žena.
Tu jeden z nás, tu druhý pohýbe sa --
noc nami siaha po všetkom, čo nemá.

My dospelí sme ustatí jak strom,
na ktorom deti šumia nielen v o dne.
Tie deti, čo sú z neba znesené,
a nie sú modré.

Preto my obaja sme uchom od úst k ústám,
keď deťom rastieme i s kazmi ako zuby.
Smrť zatiaľ našu izbu zadýchava,
jak oslík, čo nás ľúbi.

Z knihy Dvaja okolo stola, Slovenský spisovateľ, 1976. Mezi svých Deset básní vybral Tomáš Fürstenzeller.