Chcem zdôrazniť, že nasledujúce informácie sú zamerané len na každodennú zdravotnú starostlivosť a nezahŕňajú analýzu činnosti špičkových amerických klinických a výskumných inštitúcii, ktoré stoja v celosvetovom meradle na čele modernej medicíny.

Súčasné príčiny nespokojnosti

Z medzinárodného hľadiska majú USA najväčší a najdrahší systém zdravotnej starostlivosti. Zároveň však svojim občanom plošne poskytujú menej ako krajiny s lacnejšími systémami. V roku 2004 sa v Spojených štátoch vydal na zdravotnú starostlivosť asi dvojnásobok výdavkov v krajinách OECD -- 1,9 bilióna amerických dolárov, čo predstavuje šestnásť percent hrubého domáceho produktu.

Poskytovatelia zdravotných služieb však v úsilí o maximalizáciu ziskov šetria na službách pacientom. Takmer polovica Američanov má obavy, že vážnu alebo chronickú chorobu nebude schopná finančne zvládnuť. Najhoršie sú na tom nezamestnaní a zamestnanci s nízkymi príjmami. Obrovský nárast výdavkov na zdravotnú starostlivosť je v poradí na druhom mieste za výdavkami na vojnu v Iraku. Je to jeden z dôvodov, prečo sa spomaľuje rast miezd a prečo sa najmä vo veľkých podnikoch prepúšťa. Lekári sú však v porovnaní s inými krajinami platení lepšie a zdravotnícka technika i lieky sú drahšie.

Výdavky na lieky sa na predraženom systéme zdravotnej starostlivosti podieľajú najvyššou mierou. V roku 2004 Američania vydali za predpísané lieky dvesto miliárd dolárov, pričom toto číslo sa ročne zvyšuje o dvanásť percent. Pravidelne sa zvyšujú ceny najmä najčastejšie používaných liekov. Napríklad, prv ako sa ukončila patentová ochrana aj u nás populárneho antialergika Claritinu, jeho cena sa postupne zvyšovala pätnásťkrát! Ceny liekov zapríčinili, že napríklad v roku 2001 si až štvrtina pacientov svojvoľne znižovala ich dávkovanie alebo si ich vôbec nevyzdvihla. Najhoršie je na tom staršia populácia, ktorá si pred štyridsiatimi rokmi mohla finančne dovoliť prevziať v lekárni akýkoľvek predpísaný liek, najčastejšie na liečbu ochorení kĺbov, cukrovky, vysokého krvného tlaku či zvýšených hladín cholesterolu.

Bez doplnkového poistenia vyjde v súčasnosti cena jedného z liekov na tieto ochorenia ročne asi na tisícpäťsto dolárov. Nie je pritom zriedkavosťou, že pacient užíva až šesť druhov liekov -- za čo zaplatiť skoro desaťtisíc dolárov. Väčšina seniorov však také hlboké vrecká nemá. Lieky sa pritom nepredražujú stúpajúcimi výdavkami na ich výskum a vývoj, ako sa to snažia farmaceutické firmy nahovoriť verejnosti. Hlavné výdavky, mnohonásobne prevyšujúce financovanie týchto aktivít, idú na marketing a na administratívu. Farmaceutický priemysel bol vyše dvadsať rokov až relatívne donedávna najvýnosnejším priemyselným odvetvím v USA.

Zisky a pracovné miesta

Ďalšou problematickou oblasťou sú zisky nemocníc a poisťovní. Obdobie po druhej svetovej vojne bolo v USA charakterizované rozmachom súkromných zdravotných poisťovní, čo umožnilo väčšine zamestnaného obyvateľstva prístup k výdobytkom modernej medicíny. Súkromné zdravotné poisťovníctvo vzniklo na podnet nemocníc a lekárov ako reakcia na nahromadené nevyrovnané účty za poskytovanie zdravotnej starostlivosti ešte z obdobia ekonomickej krízy. Keď sa zdravotné poistenie rozšírilo, začal prudko rásť nielen počet jeho užívateľov, ale aj jeho cena -- a stalo sa výnosnou súčasťou ekonomiky.

Zdravotný stav americkej populácie je pritom neuspokojivý. Poisťovne sa vyhýbajú vidieku a chudobným štvrtiam veľkomiest. Zamestnávatelia si vyhradzujú právo zrušiť poistnú zmluvu so zamestnancami, keď sa ich liečba predražuje.

I keď sektor zdravotnej starostlivosti v USA v mnohých prípadoch nezaručuje ani základné služby, vytvára vo veľkom nové pracovné miesta -- v rokoch 1980 až 1991 ich vznikli tri milióny. Jednou z hlavných príčin je potreba monitorovať narastajúce náklady zdravotnej starostlivosti väčším počtom zdravotných pracovníkov. Platy zamestnancov v zdravotníckom sektore rástli v sledovanom období až šesťkrát rýchlejšie ako priemerná mzda.

Trhový systém v zdravotníctve ubíja starostlivosť o zdravie, píšu kritici súčasného stavu. Reforma zdravotnej starostlivosti sa preto stala v súčasnosti najkomplikovanejšou výzvou americkej ekonomiky.

Čo vypovedajú ukazovatele

Medzi základné ukazovatele, ktoré charakterizujú zdravotnú starostlivosť, patria najmä jej nákladovosť (cena), prístupnosť alebo dosiahnuteľnosť a úspešnosť v zabezpečovaní zdravotného stavu obyvateľstva.

Pokiaľ ide o nákladovosť, výdavky na zdravotnú starostlivosť v USA rastú už desiatky rokov rýchlejšie ako mzdy. Od roku 2000 vzrástli o štyridsať percent a poistné o šesťdesiat. Inflácia výdavkov na zdravotníctvo prevyšuje infláciu všeobecne. V Európe by sa iste platilo za zdravotnú starostlivosť podstatne viac, keby nevyužívala výsledky amerického výskumu a vývoja. Za posledných 30 rokov z desiatich zásadných inovácií v medicíne malo osem pôvod v USA. Dôvody zvyšovania nákladov na zdravotnú starostlivosť v USA sú ceny liekov, zdravotnej techniky a predražená administratíva. Príčiny predražovania administratívy sú viaceré -- napríklad komplikácie vyplývajúce z viaczdrojových platobných systémov alebo narastanie presunu klientov z neziskových na ziskových poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Reťazce ziskových nemocníc spotrebujú na administratívne náklady vyše tretinu poplatkov, kým neziskové a verejné nemocnice len okolo štvrtiny.

Výdavky na zdravotnú starostlivosti zvyšujú aj nepoistení občania, ktorých bolo pred dvoma rokmi takmer šestnásť percent, lebo ich zdravotné problémy, ktorým by zabránila prevencia alebo by sa lacnejšie liečili v počiatočných fázach, prerastajú do krízových stavov a vyžadujú nákladné liečenie na oddeleniach intenzívnej starostlivosti. To si však nie sú schopní hradiť z vlastných prostriedkov. Významným faktorom určujúcim výdavky na zdravotnú starostlivosť je ďalej starnutie americkej populácie, u ktorej s pribúdajúcim vekom narastá aj chorobnosť.

Mnoho druhov poistenia

Zdravotná starostlivosť v USA nie je však natoľko v rukách súkromného sektora, ako sa všeobecne predpokladá. Prostredníctvom zamestnávateľov je daňovo zvýhodnených stosedemdesiatštyri miliónov poistených Američanov. Dvadsaťsedem miliónov občanov si hradí individuálne poistné, ktoré daňovo zvýhodnené nie je. Pritom súkromné poisťovne majú tendenciu zbavovať sa chronicky chorých a starých, ktorí čerpajú prostriedky zdravotnej starostlivosti najviac. Vláda sa stará svojím programom Medicare o štyridsať miliónov seniorov a telesne postihnutých a programom Medicaid o tridsaťosem miliónov nemajetných. Celkovo je daňovými poplatníkmi krytá takmer polovica výdavkov na zdravotnú starostlivosť. A keď sa pripočítajú aj rôzne typy daňových úľav, ktoré znižujú príjmy štátneho rozpočtu, táto suma narastie až na takmer šesťdesiat percent. Ostáva však štyridsaťšesť miliónov nepoistených občanov. Z toho bolo pred dvoma rokmi niečo vyše osem miliónov detí.

Výdavky na zdravotnú starostlivosť prostredníctvom Medicare sú v USA rozdelené nerovnomerne. Najvyššie sú v Miami. Paradoxne však v regiónoch, kde sú menšie náklady na Medicare, je kvalita zdravotnej starostlivosti vyššia. Na druhej strane sa odhaduje, že až skoro tretina výdavkov v programe Medicare sú neodôvodnene vyhodené peniaze.

Tlak na vládu sa v súčasnosti stále zvyšuje a predpokladá sa, že jej účasť na hradení výdavkov za zdravotnú starostlivosť sa do roku 2020 zdvojnásobí. To bude znamenať, že sa budú musieť zvýšiť dane, čo však Američania neradi počúvajú. V americkom systéme teda výdavky na zdravotnú starostlivosť hradí tretí partner -- vláda alebo poisťovne. Preto sa ani pacienti ani lekári nedostávajú pod bezprostredný finančný tlak.

Lekári sú honorovaní za individuálne služby, a preto sa snažia vykonávať čo najviac procedúr. K tomu ich navyše núti aj právne povedomie pacientov, zámerne a až neprimerane burcované právnikmi. A tak vzniká sklon pri liečebných a diagnostických úkonoch využívať radšej všetky dostupné možnosti súčasnej medicíny, aby sa lekár nedostal do "maléru", že niečo opomenul. Tým sa podporuje veľmi nežiaduca, tzv. obranná (či zabezpečovacia alebo defenzívna) medicína a zanedbáva sa využívanie vedecky podložených vyšetrovacích i terapeutických algoritmov, ktoré by spravidla umožnili efektívnu a pritom finančne menej náročnú diagnostiku i liečbu. Napriek všetkým zabezpečovacím opatreniam sú lekárske omyly na ôsmom mieste príčin úmrtí v USA. Lekári sa spravidla proti omylom v diagnostike či liečbe poisťujú na vysoké sumy.

Neprístupná starostlivosť

Problémom je aj dosiahnuteľnosť zdravotnej starostlivosti. USA je s výnimkou Juhoafrickej republiky jediná krajina v rozvinutom svete, ktorá nezabezpečuje zdravotnú starostlivosť pre všetkých svojich obyvateľov. Namiesto toho existuje len neprehľadný systém súkromného poistenia viazaného hlavne na zamestnanie, ďalej spomínaného verejného poistenia seniorov a zdravotne postihnutých občanov či nemajetných občanov, poistenia armády a veteránov. Ich dosiahnuteľnosť je však v rôznych štátoch únie tiež rôzna.

Takýto "non-system" vytvára seriózne "preluky" v poistnom systéme obyvateľstva. Pritom zamestnávatelia, ktorí ponúkajú zdravotné poistenie, presúvajú jeho úhradu viac na zamestnancov zvyšovaním ich spoluúčasti. Firmy majú sklon znižovať podporu zdravotnej starostlivosti najmä u zamestnancov s nižšou kvalifikáciou. Obmedzuje sa aj poistenie zamestnancov pred odchodom do dôchodku. A keďže sa poistné trvalo zvyšuje, stále viac zamestnávateľov je nútených buď úplne zrušiť poistné výhody pre zamestnancov, alebo zvýšiť ich cenu.

Iné bohaté krajiny svojim občanom poskytujú zdravotnú starostlivosť financovanú z daní "zdarma" (v okamihu využitia) alebo za pomerne malé poplatky. Výhodou amerického systému je, že "klienti, ktorí sú in" v systéme zdravotnej starostlivosti, majú väčšie možnosti a ponúkajú sa im pokroky v inovácii medicíny. Nevýhodou je, že zdravotná starostlivosť nie je dostupná rovnako všetkým, jej kvalita sa rôzni a je drahá. USA sú na pätnástom mieste v dosiahnuteľnosti a na poslednom mieste vo výkonnosti zdravotnej starostlivosti. Inými slovami, nedarí sa im pri porovnaní toho, čo sa dosahuje a čo by sa pri existujúcej nákladovosti dosiahnuť dalo. Svoju spokojnosť so zdravotnou starostlivosťou v USA pritom vyslovuje len asi štyridsať percent občanov.

Pokiaľ ide o zdravie a najmä pocit zdravia, existujú rôzne indikátory týchto pojmov. Najčastejšie sa používa dojčenská úmrtnosť, dĺžka života a zvlášť dĺžka života prežitá v zdraví.

V roku 1998 bola mortalita dojčiat v Spojených štátoch 7,2 úmrtí na tisíc živo narodených -- čo bol najhorší stav v krajinách OECD, v poradí dvadsiate šieste miesto spomedzi najvyspelejších priemyselných krajín. Na tento výsledok má vplyv najmä afroamerická populácia. V dĺžke života prežitého v zdraví sú Spojené štáty na dvadsiatom štvrtom mieste -- nepoistení občania ju majú pritom kratšiu ako poistení. V plnení očakávaní, v tom, ako sa vníma úroveň poskytovania zdravotnej starostlivosti, aká je zodpovednosť a dôstojnosť prístupu jej poskytovateľov k pacientovi, sú v USA veľké skupinové rozdiely. Najlepšie sú na tom súkromne poistení občania, horšie ľudia odkázaní na Medicaid či nepoistení.

Hrozí kolaps zdravotnej starostlivosti?

Niektorí kritickejší glosátori sa domnievajú, že trvalá tendencia k stálemu znižovaniu záväzkov zamestnávateľov voči zamestnancom a postupná neochota štátu kryť svoje záväzky by mohli priviesť už v dohľadnom čase systém zabezpečovania zdravotnej starostlivosti v USA ku kolapsu.

Ako tomu predísť?

Prvou otázkou je, či zlepšovať americký trhový systém poskytovania zdravotnej starostlivosti -- alebo sa má uznať, že trhový mechanizmus v tejto oblasti fungovať nemôže, a sústrediť sa viac na vládnu reguláciu?

Druhá znie, či sa pokúsiť o postupné reformy alebo o obsiahlu jednorazovú reformu? V americkej histórii doteraz všetky pokusy o radikálne reformy stroskotali na enormnej sile lobingu za zachovanie status quo a na americkom odpore k čomukoľvek, čo zaváňa "socialistickou zdravotnou starostlivosťou".

Niektorí odvážnejší experti sú napriek tomu stále za obsiahlu reformu. Atraktívnou predstavou je kanadský a britský "systém jediného platcu" (single-payer system). Súčasný neprehľadný stav by bolo možné nahradiť aj univerzálnymi zdravotnými kupónmi, financovanými daňou z pridanej hodnoty.

Inšpirácia Kanadou

Kanadský systém, ktorý sa pod názvom Medicare -- rovnakým, ako inak odlišný americký program -- zavádzal od roku 1944, je financovaný z verejných zdrojov, ale jeho úkony sa poskytujú súkromne. Od roku 1971 majú všetci Kanaďania zaručený prístup k potrebnej lekárskej starostlivosti, bez ohľadu na zamestnanie, príjem alebo zdravotný stav. Zdravotný plán musia provincie spravovať a prevádzkovať na neziskovej báze. Zdravotná starostlivosť sa pritom má poskytovať vo vzájomnej nadväznosti jednotlivých úkonov a bez doplňujúcich platieb ad hoc. Systém je založený na piatich základných princípoch: starostlivosť o zdravie musí byť univerzálna, prenosná, kompletná, dosiahnuteľná a verejne spravovaná (publicly administered).

Kanadskú verziu národného zdravotného poistenia charakterizujú miestna kontrola, lekárska autonómia a možnosťou výberu -- pacienti majú možnosť vybrať si lekára a nemocnicu. Desať provinčných vlád je ústavne zodpovedných za plánovanie, financovanie a hodnotenie poskytovania nemocničnej starostlivosti, ako aj za vyrokovanie miezd zdravotného personálu a honorárov za lekárske úkony. Medzi provinciami môžu preto byť mierne rozdiely -- väčšinou v tom, do akej miery verejné poistenie kryje zdravotné úkony s výnimkou vyčlenených nemocničných alebo lekárskych služieb, medzi ktoré patrí napr. optometria, zubné ošetrenie, chiropraxia a pod.

Ťarcha výdavkov na zdravotnú starostlivosť prešla v priebehu posledných tridsiatich rokov viacerými právnymi úpravami, od delenia "fifty-fifty" medzi federálnou a provinčnými vládami až k jedinému nedelenému fondu nazvaného Zdravotný a sociálny prevod.

Kanadský systém sa financuje primárne z daní. Federálna vláda prevádza prostriedky do provincii, ktoré si však pritom môžu upravovať aj svoje dane, aby si financovanie zdravotnej starostlivosti uľahčili. Pred dvoma rokmi bolo sedemdesiat percent z celkových výdavkov hradených verejným sektorom (okolo deväťdesiat miliárd kanadských dolárov). Súkromný sektor uhradil tridsať percent, teda asi štyridsať miliárd.

Odhadované výdavky v roku 2004 tvorili teda asi desať percent hrubého domáceho produktu, z čoho potom na jedného obyvateľa pripadalo asi štyritisíc kanadských dolárov. V tomto ukazovateli je Kanada tretia po USA a Švajčiarsku. Federálna časť financovania tvorila pred dvoma rokmi asi dvadsať percent z celkových výdavkov provincií. Väčšinu výdavkov si v súčasnosti financujú samotné provincie. Municipálne a iné fondy uhrádzajú okolo 5 percent výdavkov. Súkromné výdavky, napr. na laserovú oftalmológiu či oplodnenie v skúmavke, sa kryjú priamymi platbami alebo súkromným poistením.

Súkromne poskytované, verejne spravované

Provinčné vlády sú zodpovedné za finančné zabezpečenie jadra zdravotných služieb. Kanadský zdravotný zákon výslovne zakazuje, aby sa na týchto službách podieľal súkromný sektor. Privátne zdravotné plány môžu pokrývať len doplnkové služby. Tento sektor je v zdravotníctve regulovaný predpismi o súkromnej praxi lekárov a o súkromných poistných plánoch. Pokrýva zatiaľ menej ako pätinu výdavkov na zdravotníctvo.

Až osemdesiatpäť percent súkromných zdravotných plánov zakupujú skupinovým spôsobom zamestnávatelia, odbory alebo asociácie. Zdravotnú starostlivosť v Kanade zabezpečujú prevažne súkromní poskytovatelia, no financovaní sú z verejných prostriedkov z rozpočtov provincií. Nemocničný systém tvoria najmä neziskové organizácie so svojimi riadiacimi štruktúrami pod komunálnym dohľadom (komunálne výbory alebo správne rady). Provincie im poskytujú ročný operačný rozpočet. Lekári sú tiež väčšinou súkromní, platení z provinčného zdravotného plánu na základe poskytnutých služieb s dopredu určeným stropom výdavkov, aby sa zdravotné služby nepredražovali. Lekári, ktorí zo systému vystúpia, nemajú nárok na financovanie z verejných zdrojov a nesmú si účtovať vyššie honoráre ako zmluvní lekári v programe Medicare. Vystupovanie zo systému je preto rizikové a nevypláca sa.

Ku kanadskému systému zdravotnej starostlivosti treba kriticky uviesť, že to, čo je v zdravotnej starostlivosti "zdarma", nie je spravidla ľahko dostupné. Kanada kontroluje výdavky na zdravotnú starostlivosť a čelí pritom podobne ako iné štáty na jednej strane neprimeraným požiadavkám najmä starnúcej populácie a na druhej strane nárastu výdavkov za zdravotnú techniku a lieky. Obmedzuje teda náročné služby, čím sa predraženosť zdravotnej starostlivosti ohraničuje. Preto sa na určité úkony vytvárajú poradovníky, ktoré až v osemdesiatich piatich percentách prípadov presahujú klinicky prijateľné časové sklzy. To sa týka aj onkologických alebo kardiovaskulárnych ochorení.

Tak napríklad v minulom roku uplynulo od prvej návštevy lekára po chirurgické riešenie chronického stavu priemerne 17,7 týždňa. Na magnetickú rezonanciu sa čaká 12,3 týždňa, na počítačovú tomografiu 5,5 a na ultrazvukové vyšetrenie 3,4 týždňa. Pokiaľ ide o priemerný počet týchto vyšetrení na 1 000 obyvateľov, Kanada zaostáva za krajinami OECD. Stále sa využíva zastaralá medicínska technika. Preto mnohí bohatší Kanaďania odchádzajú za vyšetrením i liečbou do USA. Z týchto dôvodov sa aj v Kanade objavujú pokusy riadiť celý systém zdravotnej starostlivosti efektívnejšie.

Oficiálny Washington proti radikálnej reforme

Americká administratíva by radšej rozšírila poistné a vládne krytie nákladov -- a tak dostupnosť zdravotnej starostlivosti -- ako kontrolu výdavkov na jej zabezpečovanie. Ozývajú sa čoraz hlasnejšie odporúčania, aby sa politici prestali snažiť "objavovať Ameriku" a aby sa jednoducho prevzal kanadský model zdravotnej starostlivosti. Dnes si to praje už vyše polovica Američanov, zatiaľ čo len osem percent Kanaďanov by dalo prednosť americkému systému.

Proti prijatiu kanadského modelu však existuje v USA tvrdý lobing. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o zápas "občania versus poskytovatelia zdravotnej starostlivosti" -- pričom občania ťahajú za kratší koniec. Odporcovia radikálnej reformy znovu vytiahli aj kartu politického strašiaka, že prijatím kanadského modelu by do Ameriky vtrhol socializmus. Umiernenejšie hlasy však hovoria, že je naivné označovať kanadský model za "socialistický" -- mali by sme ho označiť jednoducho za "fungujúci", i keď nie bez výhrad. Niektoré štáty únie sú radikálnejšie. Štát Massachusetts hodlá vyžadovať od všetkých obyvateľov, aby mali aspoň minimálne poistné krytie, pričom bude dotovať chudobných. V Marylande musia podľa novej legislatívy všetci zamestnávatelia prideliť aspoň osem percent z mzdového fondu na zdravotnú starostlivosť. Odbory presadzujú to isté opatrenie v ďalších tridsiatich štátoch.

Najzaujímavejšia iniciatíva nevzišla z think-tankov ani od politikov, ale zo samotného zdravotníckeho priemyslu. Nazýva sa "platba za výkon". Lekári a nemocnice, ktoré odvádzajú kvalitnejšie výkony, by mali byť lepšie financované. Doterajšie skúsenosti asi v sto zdravotníckych zariadeniach sú povzbudivé.

Čo by podľa názoru odborníkov prezident Bush mohol a mal urobiť, je zastaviť rast výdavkov na zdravotnú starostlivosť, ktorý je príčinou toho, že sa oslabuje reálna hodnota miezd, masovo sa prepúšťajú zamestnanci veľkých firiem a rozširuje sa pocit, že stredná vrstva obyvateľstva je utláčaná. O určitej bezradnosti v otázke ako ďalej svedčí napríklad epizóda z predvolebnej kampane. Na otázku nepoistenej ženy, čo má prezident v pláne urobiť, aby pomohol jej rodine, údajne odpovedal, že by mal rád v ruke čarodejnícku paličku.

Najnovšie pokusy o zdravotnú reformu v USA

Ako zistila pred trinástimi rokmi Hillary Clintonová, americký systém zdravotnej starostlivosti sa nedá opraviť či zlepšiť jednorazovou reformou. Kongres nie je v tejto otázke jednotný a federálna vláda je príliš slabá, aby plošne presadila svoje názory. Hlavolam, ako zabezpečiť zdravotné poistenie štyridsiatim šiestim miliónom nepoistených Američanov, sa preto bude musieť riešiť systémom "pokus-omyl" na úrovni jednotlivých štátov.

Štát Massachusetts nedávno ako prvý v americkej histórii uzákonil povinné zdravotné poistenie ohromným hlasovaním: jednomyseľne v hornej snemovni a v dolnej v pomere hlasov 154:2. Argumentovalo sa, že ak musí byť poistené každé auto, takisto musí mať každý poistené svoje telo. Výnimku budú mať len takí bohatí občania, ktorí si dokázateľne budú schopní zaplatiť veľký chirurgický zákrok. Aby zákon nezlyhal v praxi, štát zavedie systém finančných postihov a podpôr. Tak ako firmy doteraz, aj jednotlivci budú platiť poistné z príjmov pred zdanením. Ak tak neurobia, hrozí im daňový postih i pokuta.

Tí, ktorí si nebudú môcť zaplatiť komplexnejšie súkromné poistenie, napr. nezamestnaní, dostanú finančnú podporu aspoň na základné poistenie. Má to stáť na rok asi 1 miliardu dolárov, čo nie je viac, ako sa doteraz vydávalo na hradenie výkonov zdravotnej starostlivosti nepoistených občanov. Pozitívom bude, že sa zlepší zdravotný stav obyvateľstva, a preto aj poistné bude narastať pomalšie, ak vôbec. Ak sa táto cesta ukáže ako schodná, budú ju nasledovať ďalšie štáty únie. Rozhodovať bude v prvom rade jej cena. Profesor ekonómie a verejných záležitostí na Princetonskej univerzite Uwe E. Reinhardt komentoval tento novátorský legislatívny krok slovami, že Massachusetts je prvým americkým štátom, ktorý z hľadiska zdravotej starostlivosti dosiahol dospelosť. Zvyšok Ameriky podľa neho ešte len dospieva. Guvernér štátu Massachusetts Matt Romney by tak mohol bodovať v roku 2008 v boji o Biely dom so senátorkou Clintovou, autorkou neúspešnej "Hillarycare" z roku 1992, ak by obaja kandidovali.

Štatistické údaje v článku pochádzajú z verejných zdrojov OECD, Svetovej zdravotníckej organizácie, US Census Bureau a ďalších. Autor bol prvý veľvyslanec SR v USA, čestný občan štátov Illinois a Ohio - USA, predseda SAV, zakladajúci predseda Učenej spoločnosti SAV, predseda Grantovej agentúry SAV a vysokých škôl SR

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO