Aj keď som bol na októbrovom pléne ÚV KSČ v roku 1967 iniciátorom nastolenia nového politického programu -- podľa Leninovej terminológie "prvého programu strany" -- a neskôr pôsobil na jej čele ako prvý tajomník, treba vidieť, že ďalší vývoj, až po vypracovanie Akčného programu v r. 1968, bol kolektívnym dielom širokého straníckeho aktívu, zloženého z kádrov zo všetkých kľúčových odborov nášho spoločenského života. Áno, sústredili sme kolektívny rozum tých, čo svoju prácu zasvätili našej revolúcii.

Odstup od r. 1968, aj vývoj za posledných 20 rokov v ZSSR, aj v iných socialistických krajinách jednoznačne potvrdil, že socializmus neznesie stereotypnosť, šablónu, strnulosť, dogmatizmus, sektárstvo, že sa musí obrodzovať, prebudovávať v súlade s novými nástojčivými potrebami. Podľa môjho trvalého presvedčenia socializmus môže a má byť takým spoločensko-politickým, hospodárskym i kultúrnym usporiadaním, ktoré historicky najplnšie a najcelostnejšie vystihne a uskutoční potreby a záujmy robotníckej triedy a najširších vrstiev pracujúcich a národov. Jeho duchovným jadrom musí byť najvyššia humanita, hlboká ľudskosť, etika a mravnosť.

Socializmus, mier, rovnoprávnosť, sebarealizácia ľudí a národov patria medzi moje celoživotné kréda. Zaraďujem tieto hodnoty do mimoriadne všeľudského významu.

Rozpor medzi spoločenskými a individuálnymi záujmami

Vývoj vo viacerých socialistických krajinách ukázal, že politicko-hospodárske krízy sú možné i v socialistickom usporiadaní spoločnosti, i keď nemajú antagonistický charakter. To v našich učebniciach nebolo. Padla téza, ilúzia, že nás sa to netýka, že je to produkt rozporov vlastných len kapitalizmu, založený na rozpore medzi výrobnými silami a vzťahmi. Prax socialistickej výstavby potvrdila, že samotné prevzatie základných výrobných prostriedkov ešte nie je ich zospoločenštením, že priebeh tohto procesu si vyžaduje adekvátne spoločensko-ekonomické zmeny, reformy, zosúlaďujúce pohyb výrobných vzťahov s výrobnými silami. Ich omeškávanie vedie ku krízovým javom i v socializme. Prirodzene, toto zosúlaďovanie nie je jednorazovým aktom, ale permanentným procesom v celom systéme, ktorý môže ustrnúť.

Prax a vývoj socializmu dávno vyvrátili teóriu a predstavu, že v socializme nepôsobí rozpor medzi spoločenskými a individuálnymi záujmami. Tento rozpor pôsobí a nemožno ho jednoducho ignorovať.

K príčinám krízových javov patrili i deformácie v oblasti zákonnosti a porušovania občianskych a ľudských práv. Ako keby sme nevedeli a či pozabudli, že my, komunisti, nesmieme spyšnieť, ani sa z bývalých kritikov maloburžoáznej minulosti premeniť na apologétov všetkého toho, čomu sa dá "socialistická nálepka". Výstavba novej spoločnosti je zložitejšia, náročnejšia etapa, ako vyhratá revolučná bitka. Ako často sme však prežívali pravý opak a nevideli súvislosti medzi nedostatkom demokracie v strane, spoločnosti a v štáte a potrebou ich samosprávneho samorozvoja. Kde je koreň toho, že k takému vývoju dochádza? Veď tieto javy sa príkro priečia tomu, čo socializmus si vytyčuje za svoje ideály!

Rozhodujúci faktor tohto stavu vidím v panstve politického ovzdušia, ktoré potlačuje piliere vlastnej výstavby strany -- vnútrostranícku demokraciu. Toto panstvo odzbrojuje stranu, podlamuje jej tvorivosť v samotných základoch jej aktivity. V takom ovzduší teória premieľa známe dogmy a poučky, vysvetľuje uznesenia, je apologétom daného stavu. Nepomáha praxi, ani sa praxou neobohacuje. V takej atmosfére kvitol dogmatizmus, strnulosť, statika vydávaná za stabilitu. Nekritičnosť, sektárstvo, diktát zhora, šablónovitosť tu mali domovské právo. Je to vhodná klíma pre systém úzkej vládnucej vrstvy, koncentrácie moci. Skutočná tvorivosť, hľadanie sa stáva podozrivým a v čase polemík sa ubije nálepkou oportunizmu a revizionizmu.

Pritom kozmicko-atómový a kompjuterový vek nás priamo núti všestranne rozvinúť marxisticko-leninské dedičstvo. Nevidieť vo všetkom hneď obraz nepriateľa. Reagovať, zovšeobecňovať zmeny sveta i života v mene jeho bezpečnosti a rozvoja. Éra industriálneho sveta tavila v svojom priemyselnom kotly ľudí i národy na svoj obraz. Informačno-elektronická fáza zbližuje ľudí, triedy i národy na báze rozvíjania ich identity. To nemôže nemať vplyv na obsah, formy i poňatie triedneho boja.

Pozíciu strany budovať na programe

To hlavné je však v komplexnom poznávaní, všestrannom obsiahnutí prítomnosti. Preto nemôžeme hotové riešenie hľadať v sebamúdrejších knihách. Skúmať nové trendy všestrannej intelektualizácie výroby, správy, riadenia a hľadať odpovede na nové otázky. Mať svoju predstavu, reálnu a celostnú víziu o budúcom politickom, hospodárskom, kultúrnom pohybe. Z vejára budúcich možností programovať možnú budúcnosť v pevnej súčinnosti.

Najmä v takomto pôsobení vzrastá význam ľudí, občanov, pracujúcich -- subjektívneho faktora, vrátane politických strán. Nie všeobecne -- proklamatívne, frázovito, ale vecne, konkrétne tak, aby sa nedala poukazom na tento rastúci ich význam ospravedlniť akákoľvek činnosť, napr. posilniť či umocniť dominantné postavenie určitých skupín nad celou spoločnosťou. Ako konkrétne, prostredníctvom akých štruktúr, mechanizmov, organizačných foriem vzrastie súčasne úloha štátu, samosprávy, komunistickej strany? Klasici, ktorých sa mnohí tak radi dovolávajú, predsa vravia o raste jedných prvkov, tak o odumieraní iných. Preto by sa malo testovať, aké prvky novo vzniknú, ktoré sa budú rozvíjať, ktoré už dosiahli zenit a budú odumierať. To sú niektoré moje myšlienky vzťahujúce sa k obrode socializmu a jeho ideám.

Pevná pozícia strany a štátu v širokých masách ľudu musí byť budovaná na revolučnom socialistickom programe. Tento program s nebývalou iniciatívou, spontánne s nadšením prijala celá strana, naše národy a národnosti, všetok náš ľud. Program doslova strhával mladú generáciu do revolučného prúdu našej socialistickej výstavby. Ten, kto to nepoznal, nevidel, nezažil a neprecítil, sotva si vie predstaviť tú morálnu a ideovú silu, ktorá sa už začala premieňať na silu materiálnu. Túto silu musí strana nového typu neprestajne živiť, obnovovať príťažlivosťou, presvedčivosťou svojho programu.

Autorita myšlienky, nie moc násilia

Komunistická stana musí starostlivo pozorovať a hodnotiť a socialistický štát praktickými opatreniami výsostne dbať (až po precízne zákonodarne akty), aby fungovanie celého spoločenského systému socializmu na každom stupni činorodo každým dňom fakticky stvrdzovalo, že naozaj ľud je zdrojom všetkej moci v tomto zriadení. Preto by sa mala plne prejaviť jeho samospráva, jeho samorozvoj, samoriadenie. Rozloženie moci zabezpečiť tak, a aby sa nedala nijako zneužiť. Zabránenie recidív minulosti má dbať, aby v celom mechanizme moci nedošlo k prílišnému sústredeniu moci do jedného článku, vrátane jednotlivca. Viesť mocou, autoritou myšlienky, nie mocou násilia, represie. Zdá sa to byť samozrejmosťou, ale skutočnosť je ťažšia, zložitejšia, čo prax zreteľne potvrdzovala.

Právne normy musia dať dostatočné, nezviklateľné záruky proti návratu starých metód subjektivizmu, voluntarizmu a mocenskej ľubovôle. Práve socialistická demokracia musí prakticky, denne utvárať ten najširší priestor pre činorodosť každého jednotlivca, každého kolektívu, každého článku riadenia, aby ľudia mali možnosť premýšľať, vyjadrovať svoje názory. To musí byť prizmou kádrovej politiky bez "stropu" nomenklatúr, kde rozhodujúcim kritériom je všestranná kvalifikovanosť. Ľud, masa má právo vyberať so svojich zástupcov a vedúcich, má právo ich kontrolovať a odvolávať.

Samospráva ľudu by mala mať adekvátne orgány nielen na realizáciu, ale aj pre samotné utváranie štátnej politiky. Aj komunistická strana si musí svoje vedúce postavenie v spoločnosti zabezpečiť demokratickými politickými prostriedkami, aby ľud jej vedúce miesto dal dobrovoľne, na základe dôvery a príťažlivosti obsahu jej politiky.

Pozor na zvieracie kazajky

Demokracia a socializmus patria k sebe. Oslabenie demokracie, nerešpektovanie väzieb medzi ňou a socializmom devalvuje socializmus a vedie ku krízovým javom. Je zložité a ťažké adekvátne uplatňovanie teórie v živote, v jej konfrontácii s praxou. A práve pokiaľ ide o spoločenské problémy, a to považujem za nesmierne závažné a základné, nejestvuje pre overenie správnosti nijaké iné "laboratórium" ako skutočný spoločenský život. Preto tiež v revolučnom hnutí, z ktorého vychádzame, je tak životne dôležité a nevyhnutné spojenie robotníkov a intelektuálov.

Preto na otázku, či socializmus má budúcnosť, si odpovedám jednoznačne pozitívne. Áno, má, ale bude takým, ako ho poznáme dnes? Nie. Aký teda bude? Aké budú nové socialistické idey? Budúcnosť naplní tieto otázky konkrétnou odpoveďou. Čo dnes celkom určite vieme je, že socialistickú prax i jej teóriu nesmieme dať zošnurovať do zvieracej kazajky.

Výber, spracovanie a medzititulky redakcia SLOVO

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO