Americký obrat

To, čo sa väčšine ekologických aktivistov videlo byť nemožné, sa stáva skutočnosťou: republikánsky guvernér Kalifornie Arnold Schwarzenegger presadil dosiaľ najambicióznejší program na znižovanie emisií spôsobujúcich globálne otepľovanie hneď po tom, ako jeho poradcovia vyhodnotili, že voliči v čoraz väčšej miere reflektujú na tieto témy. A akoby tento šok nestačil, americký prezident George Bush ohlásil nový ekologický program, ktorý pozorovatelia považujú za obrat v jeho politike o 180 stupňov. Tento zvrat nie je náhodný a nespôsobili ho iba nálady voličov.

Tlak vyvolaný panikou z najnovších poznatkov (niektoré údaje hovoria o tom, že už je neskoro na akékoľvek zásadnejšie riešenie) rastie zo všetkých strán. Vedci bijú na poplach. Už to nie sú iba ekológovia a odborníci z príbuzných odborov. Zvýšené znepokojenie panuje aj v hospodárskych kruhoch. Jeden z najvplyvnejších ekonomických týždenníkov sveta The Economist vyzval pred niekoľkými dňami prezidenta Busha, aby proti globálnemu otepľovaniu začal rázne konať.

Aj mediálny magnát Rupert Murdoch sa so svojím impériom postavil na stranu tých, ktorí volajú po radikálnom znížení emisií. A dokonca aj americká Aliancia evanjelických kresťanov, ktorá donedávna odmietala akékoľvek environmentálne tézy, už chápe globálne otepľovanie ako "morálny a duchovný problém" a požaduje zásadné riešenia v tomto smere. Skeptické hlasy spochybňujúce vážnosť situácie (mimochodom, štedro dotované priemyselnými zväzmi) sú čoraz slabšie a komickejšie. Podnebie planéty sa prudko mení a to, čo sa donedávna javilo ako proroctvá ďalekej budúcnosti, sa začína napĺňať tu a teraz. Sme prvou generáciou, ktorú tento zvrat postihne.

Zdá sa však, že najdôležitejším katalyzátorom uvedených zmien vo vnímaní zelenej agendy nebola vedecká správa a dokonca ani voličské nálady, ale skôr nečakaný komerčný úspech dokumentárneho filmu An Inconvenient Truth (Nepríjemná pravda), nakrúteného podľa rovnomennej knihy bývalého amerického viceprezidenta Ala Gora. Na divákov urobila táto snímka obrovský dojem a už teraz je tretím najnavštevovanejším dokumentom vo filmovej histórii (práve v týchto dňoch sa začína premietať aj v Európe).

Vo filme vystupuje v úlohe reportéra samotný Al Gore a nie je to v žiadnom prípade ten strnulý nudný panák, ako si ho pamätáme z čias jeho politickej kariéry. Naopak. Je prívetivý, ľudský, uvoľnený a celkový dojem umocňuje vynikajúca kamera a špičková grafika. Podľa recenzentov však najsilnejšie pôsobia presvedčivé a fakticky nepriestrelné dôkazy podané populárnym a neraz aj vtipným spôsobom. Niektorí analytici dokonca začali špekulovať, že Bushov nový ekologický program je úsilím o eliminovanie evidentného vplyvu tohto filmu na verejnú mienku pred blížiacimi sa kongresovými voľbami.

Príčiny úspechu českých zelených

V stredoeurópskom priestore však environmentálne politické hnutia zápasia s celkom inými problémami. Nedostatok tradície a niektoré ďalšie špecificky východoeurópske faktory spôsobujú, že zelení sú naďalej vnímaní ako marginálna skupina, aj keď ich potenciál do budúcnosti je čoraz zaujímavejší. Dokonca aj úspech Strany zelených v susednom Česku nebol spôsobený primárne environmentálnou agendou, ale pozíciou tretej sily, najvýraznejšej alternatívy, ktorá mohla prelomiť klasickú pravo-ľavú dichotómiu.

Zelení ťažili zo všeobecného znechutenia z politiky v českej spoločnosti a podobnú stratégiu využívajú ich kolegovia aj v aktuálnom predvolebnom zápase v Rakúsku. Tamojšia kampaň je neobyčajne špinavá a neurotický boj medzi sociálnymi demokratmi a ľudovcami zdvíha preferencie zelenej strane, ktorá vsadila na imidž slušnej politiky. Okrem toho, budúcnosť a správanie českých zelených môže mať rozhodujúci vplyv na to, ako a či vstúpia do mocenskej aritmetiky aj ambície slovenských environmentalistov.

Predovšetkým treba poukázať na to, že k prekvapujúcemu volebnému zisku zelených u našich západných susedov výrazne pomohli médiá. Tento fakt nebol len výsledkom zjednodušujúceho pohľadu, že novinári boli ľuďom okolo Martina Bursíka naklonení. Treba priznať aj skutočnosť, že zelení dokázali médiá zaujať, osloviť ich netradičnými témami, ktoré sú najmä pre komerčné televízne stanice životne dôležitou potravou. Okrem toho ich v kampani podporoval celý rad významných osobností.

Asi najväčším tromfom bol legendárny rakúsky horolezec a bývalý poslanec Európskeho parlamentu za zelených Reinhold Messner, ale rovnako zapôsobil aj filozof Václav Bělohradský, herec Pavel Landovský, predseda českého PEN klubu Jiří Stránský a mnoho ďalších. Rovnako si treba všimnúť, že zelenú cestu si zvolilo aj nemálo výrazných osobností z ľavicovej scény, ktorých prestala oslovovať jednorozmerná a prvoplánová sociálnodemokratická agenda -- asi najznámejším prípadom je bývalý disident a publicista Petr Uhl.

Problematickejším sa stáva ideologický obrat, ktorý je európskym unikátom. Niežeby koketovanie zelených s pravicovými stranami bolo absolútnou novinkou. Podobným spôsobom vydierali sociálnych demokratov už viackrát zelení v škandinávskych krajinách, v Nemecku, ale momentálne aj v Rakúsku. Boli to však iba rétorické cvičenia a k faktickej spolupráci nikdy nedošlo.

Spojenectvo s neoliberálmi nedáva zmysel

Fakt, že sa predseda strany Martin Bursík po voľbách bez váhania priklonil k pravicovej ODS, prekvapil oveľa viac ako politických analytikov jeho vlastných voličov a členov tohto politického subjektu. Nejde o to, že väčšina z nich sa formálne hlásila k ľavici. To je naozaj dosť chabý argument a v tomto prípade vedenie českých zelených celkom správne vysvetľuje, že ľudia ich nevolili ako menších bračekov ČSSD alebo ODS, ale ako alternatívny projekt s vlastnou, od klasickej politiky diametrálne odlišnou agendou, ktorý chce zásadne zmeniť smerovanie spoločnosti. Mnohí doteraz nepochopili, že objavenie sa zelených v sedemdesiatych rokoch neznamená doplnenie, ale prebudovanie politickej scény a svojím charakterom predznamenáva kvalitatívne novú etapu vo vývoji demokracie. Lenže Martin Bursík zašiel ešte ďalej.

Svojím správaním fakticky poprel podstatu toho, s čím vyhral nielen parlamentné, ale aj stranícke voľby. Päť dní pred zjazdom Strany zelených v septembri 2005, na ktorom sa stal predsedom, povedal v rozhovore pre časopis Týden: "Idea spojenia zelených s liberálmi je principiálne chybná, programovo to nejde dohromady. Liberáli si ctia voľný trh a pohyb tovaru -- ako to chcete dať dohromady so zelenými, ktorí chcú regulovať dopravu tovaru a stavať na miestnej produkcii?" Ešte v októbri 2005 tento principiálne znejúci postoj zopakoval: "Prioritou neoliberálov je voľný trh...

Snaha vtiahnuť zelených do volebného projektu s liberálmi nedáva zmysel a ohrozuje vierohodnosť strany." V skutočnosti to Martin Bursík nikdy nemyslel vážne, bolo to len pokus odlíšiť sa od svojho konkurenta Jana Beránka, ktorý v tom čase vyhlasoval, že by si želal, aby strana zaujala na politickom poli priestor napravo od stredu.

Potvrdzuje to aj fakt, že spojenectvo s neoliberálmi si zelení prakticky vyskúšali v krajských voľbách, keď na južnej Morave vytvorili volebnú koalíciu s Liberálnou stranou. Táto strana sa vo svojom programe zasadzovala za kapitalizmus bez prívlastkov, za minimálny štát a maximálnu privatizáciu (okrem iného aj Českej televízie, štátnej pôdy a lesa), za rovnú daň a zavedenie poplatkov v školstve i zdravotníctve.

Poradca ODS

Ak by sme aj toto všetko považovali za taktiku, ako si uchmatnúť čo najviac voličských hlasov, po voľbách zašiel Martin Bursík priďaleko. V auguste 2006 poskytol Lidovým novinám rozhovor, v ktorom akoby zabudol, koho reprezentuje. Už nehovoril o spravodlivej a udržateľnej, ale o konkurencieschopnej ekonomike. Nielenže uisťoval predsedu ODS Mirka Topolánka, že medzi ich stranami je trvalá programová blízkosť, ale zároveň mu radil, ako má vyhrať budúce voľby: "Hovoril som Topolánkovi, ponúkni ČSSD poloúradnícku vládu odborníkov... Síce ste boli osem rokov v opozícii, už ste hladní, to sa dá pochopiť, ale chce to trpezlivosť! Keď počkáte, tak za rok môžete tie voľby jasne vyhrať, potom príde predsedníctvo EÚ a keď sa ho podarí úspešne zvládnuť, tak je to ďalší dôvod na vyhratie ďalších volieb! To je ohromná šanca pre ODS...!" To už prijala s rozpakmi aj väčšina členskej základne.

Líder, ktorého ambíciou je asistovať volebnému víťazstvu inej strany aj za cenu, že spochybní prirodzené mocenské ciele vlastného politického subjektu, je (taktne povedané) trochu nešikovný. Predseda ODS Mirek Topolánek však tejto lichôtke nezostal nič dlžný. V rozhovore pre Hospodárske noviny povedal, že českí zelení nie sú typickými zelenými a že "ich ekonomický liberálny program ide v niektorých bodoch ešte ďalej než program ODS". Neviem, či o takéto uznanie šéf zelených stál, faktom však ostáva, že dnes už český premiér tvrdil presný opak toho, čo o programe svojej strany hlásal pred voľbami Martin Bursík. Nečudo, že proti takto vedenej politike sa postavil aj jeden z najvplyvnejších ideológov českých zelených Pavel Pečinka.

Je správne, ak sa zelení odmietajú nechať zväzovať sociálnodemokratickou ideológiou s odôvodnením, že ich poňatie problémov tohto sveta je odlišné od vzťahov klasickej politiky. No je prinajmenšom hodnotovo nekonzistentné, ak tento svoj postoj opustia v prospech ideologickej nadpráce pre pravicu. "Raný" Bursík mal totiž pravdu: neoliberalizmus je s koncepciou udržateľného života nezlučiteľný. Pravidlá voľného trhu môžu zohľadňovať iba nároky a očakávania aktuálnych zákazníkov, nie budúcich generácií. Pred neúprosnými zákonmi ponuky a dopytu ich nezachráni ani barlička "sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva", čo je, mimochodom, logický nezmysel. V tomto smere chápem snahu slovenskej Občianskej konzervatívnej strany, ktorá chce z ústavy odobrať ekonomike tieto nezmyselné ideologické prívlastky. Súhlasím s nimi v prípade, že myslia na prívlastky všetky.

Spolupráca s ľavicou nemusí byť automatická

A hoci je to dnes už neaktuálne, chápal som dilemu, pred ktorú boli postavení českí zelení po voľbách. Tradícia a teoretické koncepty vám začínajú pokrivkávať vo chvíli, keď zistíte, že váš papierovo najbližší spojenec -- v tomto prípade ČSSD -- neurobil pre environmentálne udržateľnú spoločnosť nič alebo len veľmi málo. Do podobnej pasce by sa mohol dostať v budúcnosti aj potenciálny nový zelený politický subjekt na Slovensku. Zlúčiť súčasné predstavy Smeru s environmentalistami je čosi podobné ako sadiť stromčeky okolo jadrových elektrární. Ale rovnako si povedzme, že SDKÚ si v týchto otázkach nemá s ľavicou čo vyčítať. Zreteľnejšie rozdiely medzi týmito najväčšími rivalmi v environmentálnej agende sa ukážu až vo chvíli, keď budú obe strany postavené zoči-voči zelenému konkurentovi tak, ako sa to stalo u našich západných susedov. Zelení, nech už sú kdekoľvek na svete, by si však mali v prvom rade uvedomiť, že ich koncept je vo svojej podstate v radikálnej civilizačnej opozícii voči etablovaným politickým subjektom. A že ich vôľa podieľať sa na vládnutí by mala byť vymedzená výlučne otázkou, do akej miery sú ich partneri ochotní a predovšetkým schopní reálne akceptovať environmentálny program. Inak hrozí, že zmutujú do podoby akéhosi univerzálneho doplnku na vládnutie. Je to otázka, od ktorej závisí ich ďalšia opodstatnenosť na politickom výslní. A to aj napriek tomu, že v krajine, kde chcel vládnuť Dzurinda s Mečiarom a kde vládne Fico so Slotom, je zrejme možná naozaj akákoľvek absurdná kombinácia.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO