Vari najviac mi vadila jeho snaha zverejniť zväzky bývalej ŠtB. Ján Langoš totiž týmto počinom ublížil mnohým nevinným ľuďom, dokonca aj kňazom a biskupom. Pritom sa sám hlásil ku katolíckej Cirkvi.

Aktivity Jána Langoša zneužili niektoré politické kruhy, ktoré rozpútali v masmédiách kampaň proti katolíckym teológom. Priznám sa, že ma rozčuľovalo toto farizejstvo a hystéria okolo kňazov a biskupov, ktorí boli akýmkoľvek spôsobom "vmontovaní" do zväzkov bývalej ŠtB. Nemôžem k tomu nepovedať zopár slov. Mám totiž vážne pochybnosti o zmysluplnosti tohto inkvizičného divadla.

Aby bolo hneď od začiatku jasné, nikdy v živote som nebol členom komunistickej strany. Dokonca ani moji rodičia a súrodenci neboli v komunistickej strane. Pochádzam z veľmi zbožnej katolíckej rodiny. Nemám ani osobné skúsenosti so ŠtB. Nikdy v živote ma nikto neoslovil ako príslušník ŠtB a ja vlastne dodnes osobne nepoznám jediného skutočného eštebáka. Uvádzam tu tieto informácie preto, aby čitateľ pochopil, že stojím nad vecou a nie som v tejto kauze osobne zainteresovaný, takže dokážem veci posúdiť triezvo, vecne a s odstupom.

Proklamovaným cieľom zverejňovania zväzkov bývalej ŠtB bola snaha očistiť politické štruktúry Slovenska od skompromitovaných ľudí. Teda očisťovať politické štruktúry štátu, nie katolícku Cirkev alebo iné cirkvi! Duchovní už desaťročia nevstupujú aktívne do politiky, teda nerozumiem, aký praktický význam malo zverejňovanie mien duchovných, ktorí sa na zoznamoch bývalej ŠtB ocitli. Veď tí sa predsa nemôžu priamo zapájať do dnešných politických štruktúr.

Zdá sa však, že ľuďom, ktorí pracovali na odhalení zväzkov ŠtB, sa priveľmi zapáčila rola inkvizítorov. Zrazu chceli byť pápežskejší ako je pápež. Môj názor je taký - politici nech si preosievajú svoj piesoček a nech sa nemiešajú do vnútorných záležitostí cirkví! Alebo vari nebohý pán Langoš a jeho spolupracovníci túžili robiť čistky v radoch katolíckej hierarchie? Naozaj sa máme vrátiť do čias, kedy štátna moc zasahovala do vnútorných záležitostí cirkví?

Katolícka Cirkev sa už raz očisťovala po roku 1989. Poznám osobne jedného bývalého vranovského kňaza, ktorý bol významným predstaviteľom Pacem in terris a po roku 1989 sa musel stiahnuť do úzadia. Takýchto kňazov bolo podstatne viac. Pýtam sa teda -- koľkokrát sa ešte bude očisťovať katolícka Cirkev? Bude vari naša Cirkev robiť hony na čarodejnice vo vlastných radoch vždy, keď niekto zapíska? Je Cirkev svojprávna, alebo potrebuje tútora? A ďalší moment! To, že sa nejaký kňaz ocitol na zozname, ešte neznamená, že s bývalou ŠtB aj skutočne spolupracoval. Poznáme prípady kňazov, ktorí kategoricky popierajú spoluprácu so ŠtB, hoci sú na zoznamoch vedení. Vari najväčší rozruch spôsobil prípad známeho kňaza a disidenta Antona Srholca. Každý, kto čo len trochu pozná minulosť tohto človeka, musí vážne pochybovať o obvineniach na jeho adresu. Natíska sa otázka: ako sa očistí nespravodlivo obvinený kňaz? Nezostane na ňom do smrti biľag pochybností zo strany jeho blízkych?

Lenže čo kňazi, ktorí naozaj podpísali spoluprácu s bývalou ŠtB? Treba totiž popravde povedať, že boli aj takí. Tu je však potrebné rozlišovať skutočnú vinu. Totiž nie všetci kňazi, ktorí podpísali spoluprácu so ŠtB, s touto organizáciou aj reálne spolupracovali.

Na ilustráciu uvádzam jeden konkrétny prípad mladého gréckokatolíckeho kňaza, o ktorého morálnom profile som nikdy nemal pochybnosti. Skutočnosť, že aj on je na zoznamom ŠtB, ma naozaj šokovala. Ľubo -- tak sa volá môj priateľ -- bol posledný, koho by som upodozrieval zo spolupráce so ŠtB. Často sme sa spolu rozprávali a neraz sme sa aj poškriepili. Ja som sa nikdy netajil svojím kresťansko-socialistickým presvedčením. Veď som sa krátko po novembri 1989 pokúšal založiť Stranu kresťanského socializmu. Môj pokus síce skončil hanebným fiaskom a ja som sa dlhé roky nemohol spamätať z hlbokého rozčarovania, ale nikdy som neprevrátil kabát. Zostal som verný ľavicovým ideálom.

Na rozdiel odo mňa bol Ľubo radikálny pravičiar, nadšený obdivovateľ USA a horlivý antikomunista. Keď som mu povedal, že prví kresťania žili v komunistickom spoločenstve a táto skutočnosť je dokonca zdokumentovaná aj v Biblii, Ľubo sa rozčertil, až som ho musel krotiť. Preto keď sa mi neskôr priznal, že aj jeho meno je na zverejnených zoznamoch ŠtB, nemohol som tomu uveriť. Požiadal som ho teda o osobnú výpoveď. Túto výpoveď uvádzam v nezmenenej podobe:

"V roku 1988 som bol prijatý na štúdium teológie. Mal som 18 rokov a veľmi som sa na toto štúdium tešil. Počas letných prázdnin pred začiatkom štúdia si ma predvolali na OS ZNB, kde sa so mnou chceli porozprávať dvaja príslušníci v civile. Mal som vtedy dojem, že sú to kriminalisti. Počas nášho asi dvojhodinového rozhovoru ma títo dvaja páni informovali o tom, že na teologickej fakulte v Bratislave, na ktorú som bol prijatý, sa údajne rozvíja tajná protištátna činnosť, ktorej chcú zamedziť a na to potrebujú ľudí, ktorí tam budú pôsobiť. Nepáčilo sa mi to, ale podpísal som im tlačivo o spolupráci s kontrarozviedkou. Ako takú perličku môžem uviesť, že som vtedy po prvýkrát v živote pil červené víno. Tí dvaja páni ma totiž ponúkli červeným vínom značky RUBESO. Myslel som, že je to súčasť bontónu a až neskôr som pochopil, že to bol jeden z taktických manévrov, ktorý týmto ľuďom umožňoval uľahčiť nábor ľudí na spoluprácu.

Upozorňujem však, že počas celého zhruba dvojhodinového rozhovoru nepadlo ani jediné slovo o tom, žeby som mal nejakým spôsobom škodiť Cirkvi, kňazom, alebo veriacim. Nedostal som ani nijaké pokyny, či úlohy v tom zmysle a nikto odo mňa také dačo ani nevyžadoval. Ja sám som na také dačo vôbec nepomýšľal.

Druhý a posledný raz som sa s týmito ľuďmi stretol počas vianočných prázdnin v roku 1988. Vtedy ma títo páni prišli navštíviť v dome mojich rodičov a odviezli ma do jednej skrytej vidieckej reštaurácie na obed, počas ktorého sa ma tí páni pýtali, čo je nové v seminári, či bohoslovci nevstupujú do tajných spoločností rehoľníkov a podobne. Nepovedal som im žiadne mená, ani žiadne informácie, ktoré by kohokoľvek z Cirkvi mohli poškodiť. Na záver nášho stretnutia mi ponúkli podpísať nejaký zoznam s tým, že budem agentom ŠtB. Keďže som mal v čerstvej pamäti ten trápny rozhovor z prvého stretnutia a chcel som sa čo najskôr vrátiť domov, podpísal som im to a oni ma odviezli domov. Tak sa moje meno dostalo do zoznamu agentov ŠtB.

Keď prišiel november 1989, práve som začínal 2. ročník štúdia teológie. Nikdy viac som sa s pracovníkmi ŠtB nestretol. Nie som si vedomý, že by som kedykoľvek kohokoľvek poškodil, azda iba socialistický štát, z peňazí ktorého som vypil pohár červeného vína a zjedol jeden obed. Inú ujmu kvôli mne nikto nikdy nemal. Tragédiou celého prípadu je, že dnes sa na mňa pozerajú mnohí kňazi a azda aj niektorí z biskupov ako na zločinca so značne pochybnou minulosťou. Kvôli tejto skutočnosti som bol pozbavený úradu protopresbytera, čiže dekana, čo je pre mnohých znakom, že môj charakter bol v minulosti naozaj pokrivený.

Kladiem si otázku, či 18-ročný mladík má natoľko zrelé poznanie a zodpovednosť, aby mohol rozpoznať rafinované spôsoby práce príslušníkov ŠtB. Dnes, s odstupom rokov, odpovedám - nie. Trochu inakšie to však vníma spoločnosť a niektorí predstavitelia Cirkvi."

Toľko výpoveď môjho priateľa, kňaza. Treba vari už len dodať, že Ľubo musel s pošramotenou povesťou odísť do inej farnosti, kde v ťažkých podmienkach začínal od začiatku. Ja ponechávam na každom poslucháčovi, nech sám posúdi, nakoľko boli vinní takíto virtuálni spolupracovníci ŠtB z radov kňazov.

Z úcty k pravde však musíme pripustiť, že boli aj kňazi, ktorí boli donútení aktívne spolupracovať s bývalou ŠtB. Zároveň však treba dodať, že ak bol nejaký kňaz vydieraný, alebo fyzickým, či psychickým násilím donútený aktívne spolupracovať so ŠtB, bol obeťou.

Akosi si totiž neviem predstaviť kňaza, ktorý by donášal na svojich blížnych z vlastného presvedčenia. Poznal som veľa kňazov. Niektorých z nich som hodnotil lepšie, iných horšie, ale naozaj nepoznám kňaza, ktorý by chcel škodoradostne poškodzovať svojich veriacich.

Nechcem obhajovať kňazov, ktorí aktívne spolupracovali s bývalou ŠtB. Zrejme neboli celkom čistí. Najťažší pre nich bude nie ľudský, ale Boží súd. Lenže jedným dychom chcem povedať aj to, že by sme nemali chytať mačku za chvost. Najprv je potrebné vysporiadať sa s tými, ktorí budovali celú tú chobotnicu ŠtB, až potom by sme mali súdiť tých, ktorí z ľudskej slabosti neodolali tlaku chápadiel tejto chobotnice. Kňazi určite nevymysleli ŠtB.

Ak sa však so ŠtB zaplietli, je potrebné skúmať ich diel viny. Je totiž rozdiel, či spolupracovali virtuálne, alebo reálne. Zvážil tieto okolnosti Ján Langoš a všetci tí, ktorí otvárali tú Pandorinu skrinku ŠtB? Ešte za života sa Ján Langoš vyjadroval, že pravda nás oslobodí. Natískajú sa otázky: Naozaj oslobodí? Koho oslobodí? Z čoho oslobodí? Vari je život naozaj taký jednoduchý, že možno riešiť všetky problémy ako na bežiacom páse???