Pôsobenie cirkvi oprávnene je a naďalej bude predmetom spoločenských diskusií. Diskutovať sa bude aj o pôsobení a odkaze Jána Pavla II. Nikto mu však nebude môcť zobrať jeho dejinné zásluhy, ku ktorým sa dopracoval krok po krôčiku nie ako premyslený reformátor a hĺbavý teológ, ale ako človek verný svojim zásadám a svojej viere. Úsilie o hlboko ľudský postoj a prístup k blížnym i všetkým problémom cirkvi a sveta bolo badateľné zo všetkého, čo robil. Špeciálne na Slovensku však katolícka cirkev bude musieť prejsť ešte kus cesty, aby sa priblížila k tomu, čo Ján Pavol II. hlásal a čo presadzoval. Je na škodu cirkvi a viery, že mnohé z toho, čo tento pápež chcel, nenašlo v slovenskej cirkevnej hierarchii odozvu, že mnohí predstavitelia slovenskej katolíckej cirkvi pred jeho myšlienkami zatvárali dvere.
Starosti a bolesti tohto sveta sú starosťami a bolesťami cirkvi, upozorňuje jedna z konštitúcií II. vatikánskeho koncilu, na ktorej mal vtedajší biskup Karol Wojtyla veľký podiel. Nemá to byť naopak, ako sme toho často svedkami na Slovensku. Aj to je jeden z odkazov Jána Pavla II. Cirkev sa preto neobmedzuje len na náboženské pôsobenie, ale zachádza aj do tzv. svetských oblastí, politiku nevynímajúc. Nemožno jej to zazlievať. Je súčasťou spoločnosti, ako sú ňou odbory, záujmové združenia či napokon aj politické strany. Aj ona má právo hovoriť o spoločenských problémoch a navrhovať ich riešenia. Nemala by ich však sama vytvárať. A vždy by mala vychádzať zo záujmov a potrieb ľudí, z ich bolestí a ich starostí.
Nakoľko je Svätý Otec zodpovedný za to, že to tak na Slovensku nefunguje vždy? Že odvážnejší kňazi verní pápežovej vnútrocirkevnej i svetskej línii sa u nás dostávajú do problémov? Že našej cirkvi chýba otvorenosť diskusií o vlastných i spoločenských problémoch, akú badať u západoeurópskych miestnych cirkví? Bolo by nespravodlivé ho z toho viniť.
Braňo Ondruš: Čo pre vás osobne znamená odchod Svätého Otca Jána Pavla II.?
Karol Moravčík: Zomrel človek, ktorý mal po dlhý čas veľký vplyv na život cirkvi, ktorej som členom, v ktorej pôsobím ako kňaz. Z iného pohľadu ma už ako mladého kňaza oslovili jeho myšlienky, a zvlášť štýl, akým vykonával pápežský úrad. Mám na mysli to, čo sa vyjadruje tvrdením, že to bol mediálny pápež.
Často sa to považuje za reakciu na "mediálny vek".
Na rozdiel od toho, čo v médiách bežne vidíme, pápež sa cez médiá lacno nepredával. Nešlo mu o lacnú popularitu. Moderné médiá chápal ako prostriedok, ako sa bližšie dostať k ľuďom.
Takže pred príchodom Jána Pavla II. existovala priepasť medzi pápežským úradom a zvyškom cirkvi?
Tá priepasť sa začala zmenšovať už nástupom Jána XXIII. Už on začal chodiť aspoň po Taliansku, pričom dovtedy nebolo zvykom, aby pápež vôbec opúšťal Rím. Ján Pavol II., ktorý i svojím menom chcel nadväzovať na odkaz tohto pápeža aj Pavla VI., ešte väčšmi priniesol do výkonu pápežského pontifikátu ľudský prístup a intenzívny záujem o bežné, svetské problémy. Český teológ Jozef Zvěřina hovorieval, že prejav pápežského úradu v predvojnovom období bolo "něco strašlivého" a že Ján Pavol II. síce podľa neho nebol významný teológ, ale vedel si s ľuďmi takpovediac sadnúť na chodník.
Bol jeho politický vplyv súčasťou tohto konceptu pápežského úradu?
Politika v širšom zmysle u neho mala iste veľkú úlohu. Vplyv Jána Pavla II. na pád komunizmu je nepopierateľný, priznal to aj Michail Gorbačov. Pre nás, kňazov za železnou oponou, bol pápež z Poľska veľkým povzbudením, aby sme sa nebáli hlásiť k svojmu poslaniu. Tento pápež ukázal, aký vplyv na spoločnosť môže mať silná morálna autorita aj bez klasických mocenských pák, ekonomických či politických.
Bol Jána Pavol II. reformátor?
V životnom štýle cirkvi určite. Najmä tým, ako z veci cirkvi urobil univerzálnu, globálnu záležitosť. Jeho návštevy v Poľsku, krajinách tretieho sveta, aj napríklad na Kube mali obrovský spoločenský dosah a aj v tomto zmysle pôsobili reformne. Možno sa niektorého jeho návštevy vnímajú ako nepodstatné udalosti, ale v mnohých prípadoch sa v pomerne krátkom čase ukázalo, že sa aspoň v lokálnom meradle "hýbali dejiny".
Prevratnou udalosťou v dejinách cirkvi bol II. vatikánsky koncil, ktorý vyvolal najmä v západnom svete mnohé "reformné" očakávania.
Ján XXIII. týmto koncilom prekvapil najmä vatikánskych úradníkov, ktorí nemali záujem na akýchkoľvek zmenách. Lenže cirkev neexistuje vo vzduchoprázdne a vtedajší pápež chápal, že na zmeny treba reagovať. Nebol to výmysel jedného človeka, ale vyplývalo to z vtedajšieho vývoja vo svete i v cirkvi samotnej a minimálne ekumenický rozmer koncilu bol čímsi prevratným. Takisto je dôležité si uvedomiť, že výsledné konštitúcie koncilu neboli výsledkom práce vatikánskych úradníkov či len pápežovej vôle, ale niekoľkoročných diskusií, ku ktorým boli prizvaní aj teológovia dovtedy odmietaní. Krakovský biskup Karol Wojtyla sa aktívne podieľal na texte dokumentu o vzťahu cirkvi k dnešnému svetu. V ňom sa píše o problémoch a túžbach ľudí dnešného sveta, ľudskej dôstojnosti, vojne a mieri i o sociálnych otázkach.
Nadviazal Ján Pavol II. na výsledky koncilu?
Počas jeho pontifikátu vyšli viaceré texty, ktoré boli výsledkom koncilu. Treba si uvedomiť, že cirkev nevydá hneď po skončení koncilu len jeden súbor dokumentov, ale jeho výsledky sa postupne premietajú do ďalších textov, náuky, zákonov a podobne. Vyrovnávanie sa s odkazom koncilu poznačilo celý pontifikát Jána Pavla II. a bolo aj dôvodom na častú výmenu názorov i vnútrocirkevné konflikty, lebo vždy sa po takomto koncile vedú spory o to, čo jeho závery znamenajú, čo s nimi ďalej.
Prejavoval sa teda aj v súvislosti s napĺňaním odkazu II. vatikánskeho koncilu Ján Pavol II. viac ako reformátor, alebo bol skôr konzervatívec?
Tohto pápeža v žiadnom prípade nemožno zaradiť do krajných pozícií liberál -- konzervatívec. On už bol zvolený ako výsledok konsenzu a ako človek, ktorý stojí za duchom koncilu. Najlepším svedectvom toho je fakt, že s návrhom, aby sa pápežom stal Karol Wojtyla, prišiel viedenský kardinál Franz König, ktorý bol jednou z ústredných postáv koncilu. A on prišiel s týmto návrhom práve preto, aby sa preklenuli isté krajnosti v kardinálskom zbore. Pravdaže, úlohu hrala aj skutočnosť, že išlo o kardinála z komunistického bloku.
Keď sa ozývajú kritici, ktorí hovoria, že Ján Pavol II. bol predsa len konzervatívny, lebo nedokázal zmeniť postoj napríklad k homosexuálom alebo antikoncepcii, čo spôsobuje problémy v Afrike, sužovanej pandémiou AIDS, akoby strácali zo zreteľa reálne možnosti reforiem v samotnej cirkvi. Nakoľko teda musel zohľadňovať situáciu a vôbec históriu cirkvi a nakoľko šlo jednoducho o jeho vlastný postoj?
On nielenže zohľadňoval istý historický vývoj cirkvi najmä v európskom meradle a potom aj v národnom poľskom meradle, on ho aj stelesňoval, ten vývoj bol v ňom. Nemožno zabúdať, že jeho hlavnou životnou témou bola skúsenosť s dvoma totalitami, že to bol inteligentný a rozhľadený biskup z Poľska, kde tiež majú rôznych biskupov a kňazov, a nie každý bol ako Karol Wojtyla. Bola tu poľská skúsenosť z druhej svetovej vojny, v ktorej zahynul každý tretí Poliak a, ako som počul, každý druhý poľský kňaz. V Poľsku vždy existovala silná väzba medzi kňazmi a národom, ale nie v akomsi nacionalistickom zmysle, ale vo vzťahu k obyčajným ľuďom, pre ktorých bola tá vojna obrovskou tragédiou. Napokon kňazi boli v Poľsku veľmi aktívnymi účastníkmi odboja aj Varšavského ľudového povstania. Zároveň Karol Wojtyla videl, že i pod komunistickým tlakom sa katolícka cirkev dokázala udržať, nielen prežiť, ale byť vplyvným, a to aj politickým činiteľom. Toto všetko ho nemohlo neovplyvniť, takže sa nemožno čudovať, že nevidel dôvod meniť alebo, ak chcete, "reformovať" viaceré stránky cirkvi a jej života.
Zostával teda tento pápež predovšetkým verný tradíciám?
V niektorých ohľadoch to bolo celkom prirodzené. Napríklad mariánsky kult. Treba si uvedomiť, že preňho to bolo isté nahradenie matky, o ktorú prišiel veľmi skoro, treba si uvedomiť, čo znamená pre Poliakov Czenstochowa aj z politicko-historického hľadiska. A v tom momente si uvedomíte, že to nie je len tak, že nejaký muž kľačí pred svätým obrázkom. Ján Pavol II. bol svedkom mnohých udalostí, ktoré dokazovali, že táto, ale aj iné tradície dodávali ľuďom silu, pomáhali im prežiť. Navyše takáto, teda "tradičná" cirkev v Poľsku pomohla vzniku Solidarity, okolo ktorej predsa nefungovali len tradiční katolíci, ale aj ľudia s liberálnymi názormi, sociálne orientovaní. V praxi sa teda ukazovalo, že držanie sa tradícií dokázalo pohnúť veci dopredu, dodať silu v boji za slobodu, v politickom i tom ľudskom význame.
Aké boli voči pápežovi Jánovi Pavlovi očakávania ohľadom vnútrocirkevných reforiem? Dokázal na ne odpovedať?
Najmä v západnej Európe, kde sa vždy vnútri cirkvi otvorenejšie diskutovalo než u nás, očakávali veriaci a kňazi väčšie posilnenie cirkvi na miestnej úrovni. Teda aby sa viac prejavil vplyv miestnej cirkvi v Nemecku, Taliansku, na Slovensku či v Brazílii na dianie v centre. Išlo o to, aby skúsenosti cirkvi u nás, v Rakúsku či v Afrike mali väčšiu váhu v rámci univerzálnej cirkvi. V tomto smere mu kritici vyčítajú, že takéto reformy nielenže neuskutočnil, ale dokonca istý vnútrocirkevný centralizmus upevnil.
Vnútri cirkvi sa však asi neočakávali zásadné zmeny v postoji pápeža napríklad k témam sexuality?
To je niečo úplne iné, navyše ide o niekoľko rôznorodých tém. V tomto prípade sa však nedá hovoriť o "reforme". Môžeme hovoriť o nejakom hlbšom pochopení alebo o citlivejšom prístupe k ľuďom, ktorí žijú inak, než je naša ideálna predstava. Tu nejde o reformy, ale ide o to, že my ľuďom nemôžeme prezentovať ideál ako niečo, čo musia dosiahnuť, inak sú v cirkvi druho- či treťotriedni. Veď to by bolo aj proti evanjeliu.
Môže v tomto smere vo vzťahu ku každodennému životu niečo zmeniť pápež?
On dáva určitý signál. Napríklad koncom 60. rokov, v čase sexuálnej revolúcie v západnej Európe, chcel Pavol VI. povedať, aby sme neoddeľovali sex od lásky a lásku od zodpovednosti. Dobre to povedal a to všetci môžeme považovať za správne. Ale ako to v praxi aplikovať, ako v každodennom živote podľa tohto posolstva postupovať, aby sme sa nestali farizejmi, ktorí "zablatenými čižmami vstupujú do intímnych oblastí človeka?" To je už čosi iné, za čo nemožno brať na zodpovednosť pápeža. Vždy sa musíme usilovať pristupovať k ľuďom s čo najväčším pochopením, ale predsa reforma nespočíva v tom, že povieme, že interrupcie či rozpadávajúce sa manželstvá sa nás netýkajú, že je nám to jedno.
Už ste hovorili o tom, že prevratnou zmenou vo výkone pápežskej funkcie bol fakt, že Ján Pavol II. takpovediac "opustil múry Talianska". Čo to znamenalo pre samotnú cirkev, pre jej komunikáciu s vonkajším svetom a pre jej postavenie vo svete?
Musím sa vrátiť do obdobia zjednocovania Talianska v druhej polovici 19. storočia. Pápežský štát, ktorý sa rozprestieral v strede terajšieho Talianska, sa stal brzdou zjednocovania. Zjednotenie Talianska znamenalo zánik pápežského štátu. Pápež v reakcii na násilný zánik svojho štátu dokonca zakázal Talianom účasť na politickom živote v novom jednotnom talianskom štáte a k dohode napokon došlo až za Mussolliniho, výsledkom čoho bol terajší malý vatikánsky štátik. Chcem tým povedať, že veľmi dlho (viac ako 1 000 rokov) bol samostatný pápežský štát so všetkými atribútmi riadneho štátu vnímaný ako nutnosť pre existenciu cirkvi a suverenitu pápežskej moci. A Ján Pavol II. svojím pôsobením, hoci nebol prvý, už úplne nepopierateľne a neodškriepiteľne ukázal cirkvi samotnej i ostatnému svetu, že cirkev môže byť mocnosťou aj bez tých formálnych atribútov štátnej či politickej moci. Cirkev sa takto vrátila k svojmu predstredovekému pôsobeniu. Aj bez klasických mocenských prostriedkov sa tento pápež stal dôležitým globálnym hráčom, k čomu prispela nielen jeho osobná charizma, ale aj fakt, že katolícke kresťanstvo si viac ako iné formy kresťanstva uvedomuje svoju univerzálnu úlohu.
Čo to znamená?
Znamená to, že vo všetkom, čo robíme, o čo sa usilujeme, nám ide o človeka ako takého a tento svet. Ak hovoríme o spáse sveta, nemáme na mysli len zjednodušený posmrtný život v nebi. Ide napríklad o to, aby o všetkom nerozhodovali len nejakí politici, ktorí majú moc, ale aby ľudia sami rozhodovali o svojom živote na základe istých univerzálnych hodnôt, pred ktorými by sa mali pokoriť aj politici, ktorí majú v rukách svetskú moc. Práve s týmto posolstvom a týmto zámerom, podľa mňa, súviseli všetky cesty Jána Pavla II. po celom svete.
A napokon tieto cesty pomáhali aj rozširovaniu cirkvi.
Čiastočne. To, že rastie počet katolíkov v krajinách tretieho sveta, má iné dôvody, rovnako ako to, že v západnej Európe klesá počet tradičných manželstiev a počet novonarodených detí. Ján Pavol II. nechodil po svete, aby rozširoval moc cirkvi. Naopak, bol pozitívne vnímaný, lebo bol to človek, ktorý síce neustupoval zo svojich zásad, ale na druhej strane vždy vedel viesť dialóg. Dokonca v niektorých jeho postojoch ho považovali za svojho lídra, zástupcu aj iné kresťanské cirkvi.
Napríklad?
V posledných rokoch to bol napríklad postoj k vojnám, zvlášť k vojne v Iraku, alebo aj pri ospravedlnení sa Židom.
Možno s odchodom Jána Pavla II. očakávať nejaké prevratné zmeny v cirkvi, ktoré by sa dotkli aj širšej spoločnosti?
To by boli len špekulácie. Niektoré veci sa zdajú byť veľmi tradičné, ale v skutočnosti ide o niečo iné. Myslím, že sa musíme predovšetkým držať hodnôt evanjelia. Byť zodpovední nielen za seba, ale aj za spoločnosť, v ktorej žijeme, a myslieť na budúcnosť. Pred pár dňami som počul názor, že už pri voľbe Karola Wojtylu sa viac ako to, akého pápeža potrebuje cirkev, zohľadnilo to, akého pápeža potrebuje svet. Myslím, že dnes svet potrebuje takého pápeža, ktorý ho bude zbližovať, ktorý prispeje k zblíženiu veľkých svetových náboženstiev a kultúr, čo by malo osobitne platiť pre demokratický kresťanstvom inšpirovaný svet a svet islamu.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |
