Ale môžete v ňom vidieť aj hlboko humánneho a múdreho človeka, ktorý bol jednou z posledných univerzálnych autorít tohto sveta. Smrť Jána Pavla II. sa nás všetkých dotýka práve tak, ako sa nás dotýkal jeho život. Karol Wojtyla bol najpresvedčivejším poslom mieru a solidarity súčasného sveta. Vyznačoval sa v tom takou nekompromisnosťou, že viacerým jeho prejavom z tejto oblasti katolícka cirkev zámerne neposkytla širšiu publicitu. Jedným z takýchto vyhlásení je posolstvo Jána Pavla II. k Svetovému dňu mieru prednesené 8. decembra 2003.

Mier je povinnosťou

V ňom apeloval na politických predstaviteľov, že ich povinnosťou je podporovať mier a medzinárodné právo, ktoré sú navzájom previazané. Pápež pripomenul jeden z najdôležitejších princípov medzinárodného práva: pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať). Toto základné pravidlo treba podľa neho zdôrazňovať práve vo chvíli, keď zaznamenávame pokušenie odvolávať sa skôr na právo sily než na silu práva. Jeho najdôležitejším a neustále opakovaným odkazom pre politikov bolo stručné, ale dôrazné upozornenie: "Mier je vašou povinnosťou!" Ján Pavol II. varoval štátnikov, že boj proti terorizmu sa nesmie vyčerpať v represívnych operáciách. Oveľa podstatnejší je odvážny a jasný rozbor zdôvodnení, ktoré sú podkladom teroristických útokov. V tejto súvislosti odmietal akékoľvek riešenia, ktoré neberú do úvahy základné ľudské práva, a dôrazne vyhlásil: "Cieľ nikdy neospravedlňuje prostriedky!" V tom istom posolstve pápež vyzdvihol nenahraditeľnú úlohu OSN pri zabezpečovaní mieru a solidarity na Zemi. Ján Pavol II. nevidel v OSN iba chladnú inštitúciu administratívneho typu, ale "mravné ohnisko všetkých národov sveta". V tejto súvislosti pápež často a rád hovorieval o potrebe vybudovania globálnej "civilizácie lásky". V čase, keď sa v západnom svete stupňovala nenávisť voči moslimom, neúnavne zdôrazňoval, že bez odpustenia niet mieru.

Ešte ostrejšie vystúpil Ján Pavol II. na obhajobu mieru pred americkou inváziou do Iraku. Celému svetu sa vryli do pamäti jeho burácajúce slová: "Hovorím NIE VOJNE! Vojna nie je nevyhnutná! Vojna je vždy porážkou pre ľudstvo! Nie je možné ignorovať dôsledky pre civilné obyvateľstvo počas vojenských operácií a po nich! Musíme byť schopní rozlišovať medzi dobrom a zlom a nazývať ich pravými menami!" Rovnako odmietal aj letecké údery na Afganistan a bombardovanie Juhoslávie. V centre tohto principiálneho postoja stálo jeho neochvejné presvedčenie o nevyhnutnosti obrany ľudského života. Kto chce pochopiť myslenie Karola Wojtylu, musí vidieť neoddeliteľnú súvislosť medzi jeho odmietaním interrupcií, trestu smrti i vojenských invázií ako takých. Tento muž stál na strane života za každých okolností, aj keď to znásobovalo rady jeho kritikov.

Kritik Busha a Reagana

Osobitný postoj zaujímal Ján Pavol II. k americkej zahraničnej politike. Žiaden pápež v dejinách nevystupoval voči metódam prezidentov USA tak otvorene a kriticky ako Karol Wojtyla. Ostrej kritike podrobil Ján Pavol II. predovšetkým Georgea Busha počas jeho návštevy vo Vatikáne v apríli minulého roku. Kým hlboko veriaci americký prezident očakával v prvom rade požehnanie pred novembrovými voľbami, hlava katolíckej cirkvi sa týmto želaním nedala vyrušiť. Pápež ostro odsúdil týranie väzňov v Abu Ghraib, požadoval väčšiu angažovanosť OSN pri návrate suverenity Iraku a varoval Busha, že nikdy nezvíťazí vo vojne proti terorizmu, ak nebude rešpektovať ľudské práva.

Podobné sklamanie zažil aj iný americký prezident. Keď Ján Pavol II. navštívil v roku 1987 Miami, privítal ho tam Ronald Reagan prúdom fráz o tom, akí sú všetci šťastní a ako je Amerika hlave katolíckej cirkvi verná. Pápež mu na to chladne odvetil legendárnym príhovorom: "Ja však prichádzam ako priateľ chudobných. Prichádzam v mene tých, ktorí čelia každodenným problémom. Prichádzam v mene tých, ktorí kráčajú životom osamelí. Prichádzam v mene tých, ktorí bojujú za svoju dôstojnosť. Vždy budem stáť na ich strane. Niečo sa tu musí zmeniť. Cítime potrebu lepšieho rozdelenia bohatstva. A v tomto prípade majú najmä Spojené štáty možnosti, aby prispievali na rozvojovú pomoc viac ako doteraz. Takejto pomoci nikdy nie je dosť." Ján Pavol II. navyše vyzval Reaganovu administratívu, aby väčšmi rešpektovala afroamerickú a indiánsku kultúru.

Teológia solidarity

Mimoriadne podnetné sú názory Karola Wojtylu na sociálne a ekonomické problémy našej planéty. Zo všetkých pápežov 20. storočia práve on najviac rozvinul sociálnu náuku katolíckej cirkvi. Tri sociálne encykliky napísal v priebehu desiatich rokov (1981 -- 1991). Učenie Jána Pavla II. získalo prívlastok teológia solidarity. Sám pápež definoval solidaritu ako "pevné a vytrvalé rozhodnutie záväzne sa usilovať o spoločné dobro, teda o dobro všetkých ľudí a každého človeka, pretože všetci sú navzájom zodpovední za všetkých".

Vo svojej prvej sociálnej encyklike Laborem exercens zo 14. septembra 1981 venoval veľkú pozornosť prvenstvu práce nad kapitálom. Chápe príčiny vzniku medzinárodného robotníckeho hnutia a vidí ho ako morálne oprávnenú reakciu "proti degradácii človeka ako subjektu práce a proti neslýchanému, s touto degradáciou súvisiacemu vykorisťovaniu v oblasti zárobkov, pracovných podmienok a starostlivosti o osobu robotníka". Kritizuje vlastníkov kapitálu, ktorí sa dostatočne nestarajú o zabezpečenie práv pracujúceho človeka, a vyhlasuje, že zápas za sociálnu spravodlivosť v dnešnom svete si vyžaduje "nové hnutia solidarity medzi pracujúcimi a solidarity s pracujúcimi".

Solidarita sa má prejavovať všade, kde je človek pracovne degradovaný, vykorisťovaný, biedny a hladný. Pápež sa v tomto dokumente zoširoka zasadzoval za sociálne práva: za právo na spravodlivú mzdu a úctu k zamestnancovi, za právo pracujúceho na spoluvlastníctvo výrobných prostriedkov, za právo na štrajk bez akéhokoľvek sankcionovania, za právo združovať sa v odboroch i za samotné právo na prácu. Negatívne sa staval k čoraz rozšírenejšej migrácii za prácou, do ktorej sú nútené celé rodiny.

Neoliberalizmus ako "štruktúra hriechu"

V ďalšej encyklike Sollicitudo rei socialis z 30. decembra 1987 sa už Ján Pavol II. otvorene postavil proti ekonomickému neoliberalizmu, ktorý v spojení s moderným imperializmom označil za "štruktúry hriechu". Kritizoval "výlučný zhon po zisku a smäd po moci s úmyslom vnucovať ostatným svoju vôľu". Vyzýval na odpustenie dlhov najchudobnejších krajín, na zákaz obchodu so zbraňami i na zvýšenie úsilia o odstránenie nezamestnanosti. Encykliku zakončil touto modlitbou: "Všemohúci Bože, prenikni srdcia všetkých ľudí ohňom svojej lásky a vzbuď v nich túžbu po spravodlivom rozvoji, aby pozemské hodnoty, ktoré si určil pre všetkých, každému umožnili plne rozvinúť svoju osobnosť. Pomáhaj nám odstrániť nespravodlivé rozdiely medzi ľuďmi, aby v celej ľudskej spoločnosti zavládla spravodlivosť a rovnosť."

Tretia sociálna encyklika Jána Pavla II. Centesimus annus z 1. mája 1991 už reaguje na prevratné udalosti vo svete po páde komunistickej diktatúry. Upozorňuje predovšetkým na strašné sociálne pomery, do ktorých sa dostáva čoraz viac ľudí. Pápež priamo varoval pred nebezpečenstvom "radikálnej ideológie kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o týchto problémoch a ich riešenie ľahkoverne prenecháva voľnému vývoju trhových síl". Ján Pavol II. pripomína, aby sa nezabúdalo na to, že existuje "veľa ľudských potrieb, ktoré vôbec nemajú prístup na trh. Je vážnou povinnosťou spravodlivosti a pravdy zabraňovať, aby základné ľudské potreby zostali neuspokojené a ľudia, ktorých trápia, hynuli".

Pápež presadzoval taký model spoločnosti, v ktorom "jestvuje sloboda práce, podnikania, ale aj účasti". Takáto spoločnosť podľa neho vyžaduje, "aby spoločenské sily a štát primeranou kontrolou zaručovali uspokojovanie základných potrieb celej spoločnosti". Pápež sa dokonca priznáva k sympatiám k modelu tzv. sociálne orientovaného trhového hospodárstva. Odsúdil ideológiu konzumu a ničenie životného prostredia a prírodných zdrojov označil za "antropologický omyl dnešných čias". Na záver Karol Wojtyla zdôraznil, že odmieta považovať sociálnu náuku cirkvi iba za teóriu a nazýva ju "konkrétnou povinnosťou života". Práve tu, na pozadí úprimného i predstieraného smútku za neopakovateľným človekom, sa priam natíska otázka, ako sa pridržiavali posolstva svojho pápeža tzv. kresťanskí politici. Najmä tí slovenskí podporujúci a realizujúci v terajšej vláde tú najbrutálnejšiu neoliberálnu ekonomickú politiku, o akej sa Jánovi Pavlovi II. ani nesnívalo.

Sila dialógu

Je len prirodzené, že Karol Wojtyla mal nemálo odporcov. No domnievam sa, že mnohé výčitky na jeho adresu sú nespravodlivé a príliš úzkoprsé. Skutočná veľkosť tohto muža nespočíva v jeho podiele na páde totalitárnych režimov vo východnej Európe, za ktorý ho celkom oprávnene prezývali "politický pápež". Nemali by sme sa dať oklamať ani obrovským úspechom masových zhromaždení a mediálnych predstavení organizovaných po celom svete tými najlepšími PR odborníkmi, ktoré priniesli niektorým miestnym cirkvám miliónové dlhy. Ján Pavol II. dokázal svojou elektrizujúcou charizmou, intelektuálnym rozhľadom a tolerantným prístupom spájať svet takým spôsobom, ako dosiaľ nikto v dejinách.

Už len skutočnosť, že štátny smútok za ním vyhlásili nielen v katolíckych, ale aj ateistických, budhistických, hinduistických či dokonca moslimských krajinách, svedčí o obrovskej úcte voči tomuto človeku. Tvrdohlavo veril v silu dialógu. Práve Ján Pavol II. mal ako prvý odvahu stretnúť sa so sovietskym vodcom (ešte aj taký progresívny pápež, akým bol Ján XXIII., to odmietal). Práve Ján Pavol II. sa stretol s Jásirom Arafatom, Muhammadom Chattámím, Fidelom Castrom. Práve Ján Pavol II. sa po prvý raz stretol s dalajlámom, s patriarchami východných ortodoxných cirkví, s moslimskými, židovskými i hinduistickými duchovnými vodcami. Karol Wojtyla bol aj prvým pápežom, ktorý navštívil Izrael a vkročil do rímskej synagógy. Bol prvým pápežom, ktorý sa ospravedlnil Židom a opatrne, ale jasne začal otvárať otázky zodpovednosti katolíckej cirkvi za obdobie inkvizícií či križiackych vojen.

Z tohto hľadiska sa pozoruhodná udalosť udiala aj na Slovensku. Veľkolepý obraz Jána Pavla II., ktorý sa nečakane a neplánovane zastavil počas návštevy Slovenska roku 1995 v Prešove, aby sa pomodlil pred pamätníkom zavraždených protestantských obetí násilnej rekatolizácie, sa dá prirovnať len k obrazu nemeckého kancelára Willyho Brandta kľačiaceho pred pomníkom obetí holokaustu vo Varšave. A napokon nezabúdajme, že práve zosnulý pápež inicioval 27. októbra 1986 v talianskom Assisi mierové stretnutie vodcov všetkých veľkých svetových náboženstiev, ktoré bolo jednou z najpôsobivejších ekumenických udalostí cirkevných dejín. Po 11. septembri 2001 tento spoločný sviatok modlitieb sveta dokonca zopakoval.

Vyčítať mu v takejto situácii jeho postoje k homosexuálnym manželstvám alebo interrupciám je len trápnou ideologickou márnomyseľnosťou nepresvedčivo spochybňujúcou jeho veľkosť. Som dokonca presvedčený, že sila jeho osobnosti sa nám vyjaví ešte prenikavejšie v porovnaní s budúcim pápežom. Karol Wojtyla zostáva jedným z najväčších mravných vzorov pri duchovnom zjednotení ľudstva. Ukazuje nám cestu k tejto veľkolepej humanistickej výzve, ktorá nevedie cez neoliberálnu globalizáciu a integráciu finančných trhov, ale cez vytváranie civilizácie lásky, solidarity a mieru. Pri jeho životnom osude mi často opakovaná fráza, že každý človek je nahraditeľný, pripadá nezmyselne prázdna a skľučujúca.

Smrť ako mediálne divadlo

Karol Wojtyla sa vedel dokonale prispôsobiť úlohe médií v dnešnom svete. Najmä v časoch telesnej sily bol nenapodobiteľným komunikátorom, mal bezchybné vystupovanie, stretával sa s mladými ľuďmi, navštevoval rockové koncerty, s prirodzeným šarmom sa pohyboval na televíznej obrazovke a modernému imidžu sa podrobil aj tým, že používal kontaktné šošovky, ako prvý pápež nosil náramkové hodinky a oboznámil sa aj s internetom. To všetko, samozrejme, iba umocňovalo Wojtylovo osobné čaro, prameniace z hĺbky jeho intelektu a šírky jeho životnej múdrosti. Nezaslúžil si však, aby sa jeho smrť premenila na mediálne divadlo. S veľkým znechutením som pozoroval sfanatizované davy dožadujúce sa na vatikánskom námestí, aby sa im ťažko chorý a umierajúci pápež ukázal v obloku. Prečo práve kresťania odoberali tomuto svätcovi právo pokojne umrieť?

Napokon sám si pamätám na surové a vrcholne nedôstojné manipulovanie s vôľou tohto nevládneho človeka počas jeho poslednej návštevy na Slovensku. Na správanie jeho tajomníka, ktorý mu až brutálne neúctivo buchol po ruke vždy, keď chcel urobiť niečo neplánované. Áno, Ján Pavol II. počas posledných rokov svojho života ukrutne trpel, ako to často zdôrazňuje katolícka cirkev. Lenže k tomu utrpeniu prispievalo i jeho najbližšie okolie. Možno aj v tom bol kus životnej symboliky tohto pápeža. Dívať sa na bezmocnosť, s ktorou sa musel prizerať ľuďom svojvoľne manipulujúcim s jeho posolstvom, bolo niečo podobné ako dívať sa na svet preplnený morálnymi teóriami, ktorý však stratil etické zábrany.

Nepoznám človeka, ktorý by mal väčšie morálne právo byť nazývaný vodcom tohto sveta. Viedol totiž jeho svedomie. Príčina, pre ktorú ho milovali milióny ľudí na celom svete, nespočívala v jeho katolíckom konzervativizme, ale v schopnosti mobilizovať dejinné pohyby prostredníctvom zbližovania ľudí, národov, rás a vierovyznaní. To, že jeho húževnaté úsilie o mier, sociálnu spravodlivosť a globálne porozumenie spomínajú politici najmenej, iba zvýrazňuje nadčasovosť tohto ľudského posolstva. Karol Wojtyla už nie je pápežom, ale stal sa legendou, ktorej étos (pevne verím) bude pôsobiť ešte veľmi dlho. Pre osobnosť jeho formátu totiž platia slová Thomasa Manna: "Umrieť, to znamená stratiť čas a vymknúť sa z neho, ale znamená to získať za to večnosť a všadeprítomnosť, teda ozajstný život. Lebo podstatou života je prítomnosť a len spôsobom mýtickým sa jeho tajomstvo prejavuje v časových formách minulosti a budúcnosti."

Autor je vysokoškolský učiteľ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO