Bernard Lietaer, v súčasnosti pôsobiaci na akademickej pôde a spolupracujúci s viacerými univerzitami a výskumnými centrami (za všetky spomeňme aspoň Center for Sustainble Resources na Univesity of California v americkom Berkeley, alebo Marpa School of Business and Economic na Naropa University v Boulder, Colorado), prešiel celou radou odborných ekonomických funkcií. Pôsobil ako vedúci pracovník centrálnej banky Belgicka (a mal možnosť participovať na projekte zavedenia európskej menovej jednotky ECU), bol generálnym manažérom úspešného menového fondu, samostatným poradcom nadnárodných korporácií, neskôr konzultantom rozvojových krajín Latinskej Ameriky (ktorým radil ako optimalizovať výnosy tvrdej meny), a prezidentom najkomplexnejšieho a najrentabilnejšieho elektronického platobného systému na svete. Ako človek, ktorý behom svojej bohatej kariéry dokázal predvídať všetky najdôležitejšie zmeny vo vývoji peňazí (vo svojej prvej knihe z roku 1970 sa zaoberal prípravou nástrojov na riadenie mien v ére plávajúcich kurzov, ktoré boli zavedené len o necelé dva roky neskôr a takisto predpovedal krízu zadĺženosti latinsko-amerických krajín), je tým najpovolanejším k napísaniu knihy pokúšajúcej sa ukázať smery vývoja peňazí v blízkej budúcnosti (v horizonte 20 rokov).

Rozhodol sa napísať knihu o vysoko odborných témach, čitateľnú aj pre neodborníkov, čo sa mu vďaka bravúrnej práci s jazykom podarilo. Výsledný text je nielen prístupný pre laikov, ktorí v ňom nájdu vysvetlenia celej rady zložitých problémov, ale svojím množstvom pozoruhodných informácií a netradičných prístupov určite zaujme aj odbornú verejnosť. Názory prezentované v tejto knihe síce spadajú do kategórie ekonomickej alternatívy a ekonómovia zo všetkých častí názorového spektra sa v rozličných bodoch s Lietaerom nezhodnú, ale v celku určite ocenia jej prínos.

Na začiatku autor uvádza štyri potenciálne problematické vývojové trendy, ktoré majú z hľadiska budúcnosti ľudskej spoločnosti zásadný význam. Sú nimi: starnutie populácie a bezprecedentná "veková vlna" (keďže zároveň klesá pomer ekonomicky aktívneho obyvateľstva, zatiaľ nevyriešeným problémom zostáva spôsob financovania ľudí v dôchodkovom veku), informačná revolúcia (technologický pokrok spôsobuje rast produktivity, čo na jednej strane znamená, že sa znižuje energia a náklady potrebné na zabezpečenie existencie celej populácie, ale na strane druhej to spôsobuje nevídané zvyšovanie nezamestnanosti a to aj v sektoroch, ktoré boli doteraz tomuto trendu odolné), zmena klímy a zánik biodiverzity (ekologické problémy spôsobené činnosťou človeka sú priamym dôsledkom rozporu medzi tlakom na ekonomické subjekty, aby preferovali krátkodobé záujmy a potrebou ekologickej udržateľnosti v dlhodobom horizonte) a peňažná nestabilita (v poslednom desaťročí veľmi rýchlo po sebe nasledovali menové krízy veľkého rozsahu v rozličných krajinách po celom svete a ak by niečo podobné malo čakať aj americký dolár - čo mimochodom považuje Lietaer za pravdepodobné - malo by to globálne dôsledky).

Keďže ekonomický podtext je spoločným faktorom týchto problémov, Lietaer navrhuje zamerať sa na otázku financovania. Problém "peňazí" je pre neho kľúčom k riešeniam. Je pritom dôležité, že za jediné správne riešenia považuje tie, ktoré umožnia "udržateľnú hojnosť", sprístupňujúcu ľudstvu možnosť prosperovať materiálne, emocionálne a duchovne bez plytvania zdrojov na úkor budúcnosti (synonymom tohoto pojmu by mohol byť rozumný rast). Z hľadiska zaradenia jeho teórie medzi súčastné myšlienkové smery je nutné brať v úvahu, že koncept udržateľnej hojnosti - v Lietaerovom prevedení - netvrdí, že je treba vziať tým čo majú a dať tým čo nemajú, ale lepšie využívať ľudskú tvorivosť a potenciál k vytváraniu bohatstva nového.

V nasledujúcich kapitolách podrobnejšie rozoberá problematiku peňazí, ich úlohu v ľudských dejinách, všeobecné funkcie (platobný prostriedok, uchovávateľ hodnoty, zúčtovacia jednotka, ale i nástroj špekulácií a imperiálnej moci) a vlastnosti. Ide mu hlavne o to, aby sme pochopili ich pravý charakter. To, prečo je dnešný svet predovšetkým o peniazoch sú možnosti, ktoré nám poskytujú. Peniaze nie sú vec, ktorá má hodnotu sama o sebe, čo Lietaer veľmi dobre chápe a snaží sa poukázať na to, že moc peňazí spočíva vo vzájomnej "dohode" medzi ľuďmi o ich akceptovaní.

Preto je kľúčovým faktorom dôvera v existujúcu menovú jednotku a peňažný systém ako taký. Jeho najdôležitejšími vlastnosťami sú geografické určenie (umožňujúce jednej centrálnej inštitúcií - spravidla národnej banke - relatívne ľahko kontrolovať a riadiť danú menu), vznik z ničoho (prakticky všetky dnes používané zákonné platidlá sú tzv. "fiat" meny), na základe bankového dlhu a za platbu úroku. Kombinácia týchto vlastností má za následok nedostatok peňazí v obehu, ktorý podnecuje účastníkov trhu, aby navzájom súťažili, čo má z hľadiska ich sociálnych vzťahov negatívne následky. Na druhej strane je to práve domnelá súťaživosť, ktorá v industriálnom veku sprostredkovala vyspelému svetu prudký ekonomický rast a blahobyt, čo napokon Lietaer ani nijak nepopiera. Podľa neho si ale v postindustriálnej dobe - v informačnom veku - zachovanie dosiahnutého blahobytu vyžaduje doplnenie kooperatívneho prvku do peňažného systému.

V tom spočíva hlavná téza knihy - v praxi overené peňažné inovácie, ktoré budú korigovať reálne nedostatky hlavnej meny, môžu poslúžiť ako nástroj riešení v úvode načrtnutých problémov. Týmito inováciami sú pre Lietaera tzv. "komplementárne" meny, ktoré v rôznej forme už dnes existujú. Už z ich názvu vyplýva, že ide o meny doplnkové k súčastným peniazom, ktoré si - napriek svojej alternatívnosti - nekladú za cieľ dominantnú menu nahradiť. Tieto meny môžu mať rôznu formu: od súkromných peňazí nadnárodných korporácií, akými sú napr. vernostné kupóny pre stálych zákazníkov, až po lokálne meny vydávané neziskovými organizáciami, či miestnymi samosprávami.

Lietaer sa ich potenciálu venuje veľmi dôkladne a samozrejme okrem podrobnej analýzy dôsledkov, ktoré ich rôzne formy a variácie môžu mať, nechýba ani rozsiahly empirický materiál. Na vysvetlenie daných javov používa príklady z praxe, ktorých funkciou je nielen urobiť jeho výklad názorným (čo najviac ocení nezainteresovaný čitateľ, pretože tak lepšie pochopí, čo sa mu autor snaží naznačiť), ale zároveň ukázať že ním navrhované zmeny v realite fungujú a to je pre každé "novátorské" iniciatívy veľkým prínosom.

Komplementárne meny si vskutku zasluhujú našu pozornosť. Ich nespornou výhodou je, že umožňujú spoločnosti zapájať do ekonomického procesu nevyužité kapacity a to na princípe úplnej dobrovoľnosti (!). Predstavme si región, v ktorom prudko rastie nezamestnanosť, v dôsledku čoho sa uvoľňuje veľké množstvo kapacít na strane ekonomickej ponuky. Zároveň tiež existuje aj dopyt a jediným problémom je, že nedostatok hlavnej meny (nezamestnaní nemajú dostatok prostriedkov k uspokojeniu potrieb, čo si vyžaduje štátny zásah) spôsobuje, že dopyt a ponuka sa nemôžu nájsť.

Toto je ideálny prípad v ktorom by zavedenie dodatkovej meny (napr. vo forme komunálnych peňazí fungujúcich na princípe vzájomných zápočtov) umožnilo žiadanú zmenu realizovať. Tento princíp navyše umožňuje pri platení za tovary a služby kombinovať menu dominantnú a doplnkovú (napr. nezamestnaný remeselník si síce mzdu za svoju prácu môže účtovať v lokálnej mene, ktorú zúžitkuje pri nákupe základných potravín a služieb, ale pokiaľ má zároveň náklady vyžadujúce platbu v národnej mene - napr. dane a materiál - nič mu nebráni časť mzdy si účtovať v dolároch, eurách, librách a pod.).

Komplementárnym menám sa otvára veľké pole pôsobnosti. Názorným príkladom je rozhodnutie magistrály brazílskeho mesta Curitiba odmeňovať obyvateľov najchudobnejších štvrtí za triedenie odpadu autobusovými lístkami do centra, kde mali väčšiu šancu nájsť si prácu, čím sa okrem zníženia nezamestnanosti zároveň podarilo vyriešiť otázku hromadiaceho sa odpadu v týchto štvrtiach (samospráva mesta si pri tom ani neuvedomovala, že svojím spôsobom zaviedla akúsi formu doplnkovej meny).

Zaujímavosťou je, že lokálne meny v praxi existujú aj v spoločenstvách, ktoré nepociťujú nedostatok dominantnej meny a tak neexistuje taký silný stimul doplňovať ju iným smenným prostriedkom. Je to dôsledok jednej z ďalších výhod doplnkových mien (ktorú Lietaer obzvlášť vyzdvihuje), spočívajúcej v tom že vnášajú do systému prvok spolupráce a tak pomáhajú pri obnovení komunálnej spolupatričnosti (Lietaer to dokladá príkladom amerického Takoma Parku s prevládajúcou strednou vrstvou).

Toto riešenie má aj svoje nevýhody. Niektoré formy doplnkových mien (emitované na dlh - na rozdiel od vzájomných zápočtov) si napríklad rovnako ako národné meny vyžadujú prítomnosť centrálnej autority, ktorá bude regulovať ich množstvo v obehu a odolávať inflačným tlakom. Častým argumentom ekonómov býva, že prítomnosť dodatočných "súkromných" peňazí znižuje efektivitu trhu utvárať ceny. Tento argument by mal svoju váhu, ak by sme sa bavili o menách, ktoré navzájom súťažia. Lietaerov koncept komplementárnych mien ale vylučuje, že by nové formy platidiel mohli existujúcim menám konkurovať (a už vôbec nie ich nahradiť). K ich aplikácií totiž dochádza predovšetkým v prípadoch zmeny, ktorá by v normálnej bežnej mene nebola realizovateľná a realizovaná (dôraz na zapojovanie nevyužitých kapacít je snáď najväčším prínosom Lietaerovej knihy).

V záverečných kapitolách sa venuje odpovediam na praktické otázky spojené so zavádzaním doplnkových mien (napr. kedy je ktorá varianta výhodnejšia a pod.), plynulo prechádza k prepojeniu ním navrhovaných riešení s otázkami, ktoré budú ľudstvo trápiť v najbližšej budúcnosti (tak ako boli uvedené na začiatku), predstavuje svoj návrh globálnej referenčnej meny, ktorá by mala korigovať nedostatky plávajúcich kurzov a zároveň svojou povahou vnášať prvky spolupráce do ekonomiky na svetovej úrovni (takže by bola akýmsi dodatkom komplementárnych mien, ktorých funkčnosť je limitovaná na lokálnu, alebo regionálnu úroveň) a nezabúda klásť dôraz na význam udržateľného rozvoja. V tomto smere ale musíme byť trochu skeptický. Komplementárne meny sa síce v praxi osvedčili, ale ich význam stále zostáva marginálny. Je tiež otázne, či jeho konštrukcia globálnej referenčnej meny bude medzi súkromnými firmami presaditeľná a či nie je pri odhade ľudských vlastností príliš optimistický.

Jeho používanie utopických, pozitívnych ale aj katastrofických vízií a príkladov (napr. štyri futuristické príbehy zviazané s rôznymi potenciálnymi riešeniami daných otázok) musíme brať skôr ako provokatívny podnet k zamysleniu a diskusií, než ako jeho skutočnú predstavu o budúcnosti. Nesmieme zabúdať, že kniha sa obracia prinajmenšom rovnakým dielom na neodborníkov, čo prítomnosť imaginárnosti a mierneho idealizmu v Lietaerovom štýle ospravedlňuje.