Prvé mesiace roku sú vhodným časom na zamyslenie sa nad alternatívami "Mníchova". Minimálne preto, že v decembri 1938 by pri inom vývoji udalostí zrejme prebiehala záverečná fáza bitky o tzv. českomoravský priestor a v januári -- februári 1939 by bolo rozhodnuté a, eufemisticky povedané, vojna by vstúpila do novej fázy. Pripomínali by sme si iné výročia, iné bitky a oslavovali iných hrdinov.

Nebyť mníchovskej kapitulácie, každý občan vtedajšieho Československa by konal asi inak, ako konal. Mnohí jednotlivci vnímaní ako zradcovia či ako rozporuplné osobnosti by sa možno zachovali ako hrdinovia. Môžeme sa oprávnene domnievať, že napr. plk. Emanuel Moravec, v českom prostredí vnímaný ako arcizradca, by zrejme v prípade, že by Československo bolo išlo v roku 1938 do vojny, hrdinsky bojoval na čele svojho pluku až do trpkého konca. Možno Jozef Tiso by bol vodcom a dušou odporu proti maďarskej invázii a chrabro by odolával v slovenských horách...

Všetky štyri zúčastnené veľmoci sa od svojho konania na mníchovskej konferencii neskôr dištancovali, čo treba považovať za veľký a nie samozrejmý úspech česko-slovenskej diplomacie. Spôsob posudzovania mníchovských udalostí v Československu a napríklad vo Francúzsku alebo Veľkej Británii je však iný. My hovoríme o "mníchovskej zrade" a dodávame udalostiam istý morálny rozmer. V spomenutých krajinách je Mníchov predovšetkým symbolom zbytočnosti politiky ústupkov voči agresorovi -- symbolom naivnej viery v politiku "uzmierovania". Pre veľkú (navyše koloniálnu) mocnosť je totiž rozhodovanie o osudoch malých národov takmer každodennou rutinou a sme toho svedkami aj v súčasnosti. V roku 1885 sa dokonca v Berlíne zišla konferencia, na ktorej bolo na mape dohodnuté rozdelenie afrických území, na ktoré ešte ani nevkročila noha bieleho človeka...

***

Postoje veľmocí v čase Mníchova sú pochopiteľné. Talianska podpora bola istý "handl" za prísľub spätnej nemeckej podpory pri realizácii niektorých imperiálistických cieľov. Británii a Francúzsku sa do veľkej vojny kvôli Československu naozaj nechcelo. Británia voči nám nemala žiadne formálne záväzky takého typu ako Francúzsko a britské vládnuce elity vedeli, že pokiaľ chcú zachovať Britské impérium, tak sa musia vyhnúť každej väčšej vojne. Taká vojna ho totiž aj v prípade víťazstva môže značne rozložiť -- ako sa aj nakoniec stalo. (Hoci si nemožno predstaviť situáciu, že ak by sa Francúzsko rozhodlo pre vojnu, tak by ho Británia nechala bojovať osamote.) Francúzsko malo pocit, že je proti Nemecku slabé a že vojna sa mu vlastne nevyplatí. Žilo navyše pod dojmom veľkých strát z prvej svetovej. Spojené štáty v tom čase do európskych záležitostí nezasahovali a boli ďaleko za oceánom. Malodohodoví spojenci by sa obávali vstúpiť do vojny proti Nemecku a od roku 1936 sa snažili uvoľniť svoje záväzky voči Československu.

Pozícia ZSSR bola špecifická. Sovietske vedenie sa na jednej strane obávalo zosilnenia nemeckej moci, no na druhej vítalo deštrukciu starého poriadku v Európe, pretože to mohlo priniesť novú vlnu komunistických prevratov a otvoriť Červenej armáde cestu do Európy.

Ochota ZSSR bojovať samostatne bez pomoci niektorej inej veľkej mocnosti bola zrejme navyše dosť nízka.

I keby bol ZSSR vystúpil na strane Československa proti Nemecku, bolo tu hneď niekoľko problémov.

• Vlastné záujmy ZSSR v stredoeurópskej oblasti, ktoré neboli totožné s československými.

• Nejasná úroveň prípravy a výcviku Červenej armády po predchádzajúcich čistkách.

• Geografická vzdialenosť ČSR od ZSSR. Podľa všetkého by sa podarilo vyjednať prechod Červenej armády cez Rumunsko. No znamenalo by to, že ZSSR by svoju armádu poslal niekam hlboko do strednej Európy, do priestoru už na začiatku bojov obkľúčeného z troch strán nemeckým vojskom, pričom by ju s materským územím spájal len úzky koridor cez Slovensko a Rumunsko... Jediné zmysluplné nasadenie sovietskych vojsk proti Nemecku bolo na širokom fronte na poľských rovinách -- čo by však vyžadovalo súhlas Poľska (ktorý bol nepredstaviteľný) alebo vojnu proti nemu (čo by ČSR pridalo ďalšieho nepriateľa a bolo by to navyše diplomatickou katastrofou). Nie nepodstatný bol aj časový faktor. Podstatnejšia sovietska posila mohla zasiahnuť do boja najskôr mesiac-dva od začiatku konfliktu.

O priamej účasti britských a francúzskych vojsk na československom území nemožno ani špekulovať.

Pozícia ČSR bola veľmi zložitá. Pretože ak by bola vypukla vojna a, ak by boli aj na strane Československa vystúpili všetky prípadné spojenecké mocnosti: ZSSR, Británia, Francúzsko, a ak by sa aj vojna bola v konečnom dôsledku skončila porážkou nacistického Nemecka, je zrejmé, že v prvej fáze takejto vojny (prv ako by sa stihla ukázať prevaha spojeneckých mocností) by bolo Československo vojensky porazené a okupované. Prestalo by vystupovať ako samostatný mocenský subjekt a stalo by sa -- napriek všetkým vojnovým obetiam -- len objektom rozhodovaní víťazov. Podobne ako bolo v roku 1945 Poľsko.

Preto Benešova argumentácia, že v roku 1938 chcel zachrániť československú armádu a jadro štátu pred zničením, ktoré by nevyhnutne v prípade ozbrojenej konfrontácie nastalo niekedy na prelome rokov 1938/1939, a potom zasiahnuť do vojny neskôr v situácii, keď by už Nemecko bolo plne angažované bojom proti ZSSR a západným mocnostiam, má svoje logické opodstatnenie.

***

Československo nemalo v roku 1938 ani pripravenú dostatočnú strategickú zásobu vojenského materiálu a surovín pre prípad vojny pre vlastnú armádu a priemysel a ani pre možné spojenecké (napr. sovietske) vojsko.

Francúzsko sa aj pri možnosti vstupu do vojny po nemeckej okupácii demilitarizovaného Porýnia plánovalo obmedziť len na pozičnú vojnu za Maginotovou líniou. To znamenalo, že ak československá armáda nechcela vykrvácať v boji proti hlavným nemeckým silám, musela by tiež prevziať taktiku pozičnej vojny, ktorú si osvojil jej hlavný spojenec, a zostať v opevneniach. Je však zrejmé, že Nemecko by využilo stabilnú situáciu na západnom fronte a vrhlo by v prvej etape vojny hlavné sily proti Československu. Avšak aj pozičná vojna, ktorá by v našich podmienkach mala charakter obliehania, by musela skončiť ekonomickým udusením Československa. To bolo príliš závislé od medzinárodného obchodu, nemalo prístup k moru a okolo neho boli nepriateľsky naladené štáty. Dopravné spojenie do Rumunska by jednoducho kapacitne nepostačovalo.

Dilema, či ísť do vojny proti Nemecku (a nebodaj samostatne), bola v roku 1938 už skôr akademickou otázkou. Československá armáda bola na slušnej úrovni -- v rokoch 1936 -- 1938 sa spravilo veľa --, ale nemeckú prevahu by nedokázala zdolať. Napriek tomu, že wehrmacht z roku 1938 nebol ešte tou silou ako v roku 1942. Československo malo za Nemeckom asi dvojročný sklz pri zavádzaní nových typov výzbroje (nové tanky, letectvo, samopaly). Povestné tanky L-38 a stíhačky B-35 sú vlastne produktom až druhej -- pomníchovskej -- republiky a protektorátu. Nie je ani jasné, nakoľko by stačilo na Nemecko aj úrovňou svojich najvyšších veliteľských kádrov a operačno-strategickým myslením. Za zmienku stojí aj to, že prakticky pri výcviku a plánovaní sa nepočítalo ani s nejakou partizánskou vojnou alebo húževnatou obranou mestských aglomerácií (tradičné taktiky používané proti silnejšiemu protivníkovi) Obyvateľstvo nebolo na totálnu vojnu -- ktorá by musela byť nevyhnutnou odpoveďou na vpád silnejšieho protivníka do krajiny -- pripravované ani psychologicky a ideologicky.

Ak Československo naozaj chcelo aktívne vzdorovať nemeckému nebezpečenstvu, isté zásadné a radikálne rozhodnutia mali byť spravené niekedy začiatkom tridsiatych rokov -- najneskôr po nástupe Hitlera k moci; v rokoch 1935 -- 1938 už bolo trocha neskoro. Problémom Československa bolo možno to, že bolo takou mierumilovnou meštiackou demokraciou, a nie militaristickou totalitnou diktatúrou. Československá vláda a ani Eduard Beneš, ktorý bol značne predvídavým mužom, by nedokázali presvedčiť svojich občanov ani politické elity o potrebe pripraviť sa na vojnu prv, než sa toto nebezpečenstvo stalo zrejmým.

Československo sa mohlo v roku 1938 účinne vojensky postaviť proti Nemecku len za predpokladu, že:

• Bude mať zhromaždené dostatočné zásoby strategických vojenských materiálov.

• Jeho obyvateľstvo bude všestranne pripravené na totálnu vojnu, ktorou by vojna proti nacistickému Nemecku nepochybne bola. Vrátane vytvorenia širokej základne domobrany a partizánskych jednotiek.

• Ak československá armáda bola nevyhnutne kvantitatívne menšia ako nemecká, bolo potrebné, aby úroveň jej výcviku, operačného umenia, taktiky a technického vybavenia bola vyššia ako v nemeckej armáde. Československo potrebovalo získať aspoň miernu technologickú prevahu v kvalite a modernite stíhacích lietadiel a tankov.

• Politický manažment a najvyššie armádne vedenie by museli byť veľmi dynamické, so schopnosťou riskovať a prijímať rázne a odvážne rozhodnutia (napr. preventívny útok na nemecké letiská), a byť schopné niesť za ne aj zodpovednosť.

***

My dnes vieme, že sa nevytvorili predpoklady na splnenie ani jednej z uvedených podmienok... Ale i keby boli, boj proti wehrmachtu by aj vtedy vyžadoval maximálne osobné nasadenie každého československého vojaka a občana bez ohľadu na pohlavie, vek, národnosť či sociálny pôvod. A napriek propagandistickým plačom nad tým, ako bol národ odhodlaný ísť do vojny a ako nemohol, vieme, že toto odhodlanie a jednota neboli úplne všeobecné. V lepšom prípade sa týkali v podstate len českej strednej vrstvy (aj to nie celej).

Otázka, či napriek očakávanej vojenskej porážke nemalo ísť z určitých etických, morálnych ba dokonca výchovných dôvodov Československo do vojny, je tiež veľmi zaujímavým problémom a dnes si už nikto na ňu netrúfne dať odpoveď. Ďalší historický vývoj tohto štátu, jeho obyvateľov, českého a slovenského národa by bol iný -- nevieme povedať, či priaznivejší, alebo nie.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO