Vláda podporovala Američanmi vedenú inváziu do Iraku, s ktorou väčšina Španielov nesúhlasila. Tieto špekulácie boli postavené na logike propagovanej islamistickými teroristami, že za túto podporu Španielsko potrestali. Ušetrili by ho vraj masakrov, keby nebolo také lojálne voči USA a odsunulo svoj kontingent z Iraku.

Dosah teroristických úderov v španielskom kráľovstve otriasol celou Európou, ktorá si uvedomila, že nie je imúnna voči hnevu islamských extrémistov. Na nadnárodnej úrovni sa predstavitelia Starého kontinentu a ich brannobezpečnostné štruktúry zachovali predvídateľne -- utužením represívnych opatrení. Takúto inštinktívnu reakciu majú štátne mašinérie aj v tých najdemokratickejších krajinách. Európska únia musela už predtým počúvať pripomienky spoza oceánu, že z jej územia priletelo do USA viacero teroristov zo septembra 2001. Dirigentskú paličku protiteroristického transatlantického úsilia držal dlho v ruke Biely dom považujúci sa za prirodzeného vodcu "tých neschopných Európanov". V čase madridských výbuchov už však opadávala pozlátka jeho neomylnosti, pretože na svetlo vychádzala pravda o vedomom zavádzaní pri tvrdení o irackých zbraniach hromadného ničenia. Miliónom Španielov -- a to isté platí aj o Britoch, Talianoch, Poliakoch atď. -- svitlo, že ich vlády sa stali spoluvykonávateľmi americkej doktríny preventívnych vojenských zásahov. Najmä pre Juhoeurópanov nebola vojenská agresia voči arabským krajinám vzdialeným dobrodružstvom, ale nebezpečnou avantúrou proti arabským susedom. Hranice španielskeho a arabského sveta sa v priebehu dejín menili a dlhý čas prelínali územie Iberského polostrova a arabské dedičstvo sa stalo súčasťou španielskej kultúry. Španielsko dodnes vlastní na severoafrických brehoch dva fliačiky územia (Melilla a Ceuta), a možno ho preto symbolicky považovať sa euroafrickú či euroarabskú krajinu.

Toto všetko má význam pre pochopenie zvláštností vzťahu Madridu k arabskému a islamskému svetu. Socialistický kandidát Zapatero vycítil pred hlasovaním 14. marca 2004 príležitosť a stavil na princíp dialógu namiesto konfrontácie. Keď k tomu pridal záväzok stiahnuť španielsky kontingent z Iraku, vynieslo mu to volebné víťazstvo. Na druhom brehu Atlantiku nemali z politického obratu v Madride veľkú radosť. Považovali ho za ústup vydieraniu al-Kájdou, ktorá vlani opakovane apelovala na európske štáty, aby odsunuli vojská z Iraku výmenou za teroristické neútočenie.

Po marci 2004 niektoré krajiny svoje jednotky stiahli, iné nie. Ani v jedných ani v druhých sa už, našťastie, nezopakovali islamistické teroristické útoky. Ak by sme nahliadli do záznamov protiteroristických zložiek, zistili by sme, že početné atentáty sa pripravovali, ale neboli dokonané. Bomby, ktoré vybuchovali v Španielsku, nakládli domáci baskickí teroristi, ktorí ich tradične telefonicky avizovali.

Na relatívne upokojenie situácie v Európe nesporne vplýval celosvetový nemilosrdný americký tlak na al-Kájdu. Mal niekoľko rovín siahajúcich od vojenského drvenia až po mrazenie finančných zdrojov. Washingtonu sa však príliš nedarí rozpriadať kauzálne nitky otázky "prečo nás toľko nenávidia?". Odpovede, s ktorými sám prichádza, sú typické huráamerické a nepostihujú podstatu vecí.

Španielsko vykonalo za ostatný rok kus práce na prekonávanie bariér v komunikácii s moslimským svetom -- najmä so susednými arabskými štátmi a arabskými prisťahovalcami na svojej pôde. Niektoré ústretové kroky, napríklad amnestia státisícom ilegálnych migrantov, vyvolávajú v šengenskom priestore nevôľu, ale Brusel zrejme považuje španielsky experiment za vhodný na vyskúšanie. Dialóg, ktorý vedie Madrid s arabskými stredomorskými krajinami, zdôrazňuje rovnocennosť a nevnucovanie západných hodnôt. Vychádza z predpokladu, že tamojšie režimy sú v zásade umiernené a dávajú prednosť pozvoľnému vyberaniu si demokratizačných prvkov.

Španielsko má čas a komunikáciu s arabskými susedmi koncipuje dlhodobo. Netlačí -- a v tom si získava ich uznanie. Táto mäkká metóda pôsobí účinnejšie ako krátkodobé kampaňovité smršte z Washingtonu. Na druhej strane by samotná mäkkosť Španielov a Európanov asi nadobudla úplne inú hodnotu, prestíž a presviedčací účinok, keby nemala niekde vzadu za oceánom k dispozícii oceľové svaly a elektronické oči "tých divokých Američanov".

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO