Urbanizácia chudoby

"Klasický slum" bol pitoreskným miestom a reformátori sa zhodovali v tom, že ho možno charakterizovať ako amalgám rozpadajúcich sa domov, nadmernej populácie, chudoby a neresti. Pre liberálov 19. storočia bola, samozrejme, rozhodujúca morálna dimenzia a tak to boli hlavne miesta, kde sa sociálne "živly" rozkladali v nemorálnom a často sa búriacom prostredí. Autori skôr spomínanej štúdie OSN sa zbavili viktoriánskych obvinení, no ostali pri klasickej definícii -- nadmerná zaľudnenosť, biedna úroveň bývania, nedostatočný prístup k vode a kanalizácii a neisté vlastnícke práva.

Táto multidimenzionálna definícia je v skutočnosti veľmi konzervatívna -- OSN na jej základe zisťuje, že len 19,6 percenta mexickej populácie žije v slumoch. Napriek tomu sa dá pomocou nej odhadnúť populácia slumov na minimálne 921 miliónov (rok 2001) -- a to sa takmer rovná celosvetovej populácii v čase, keď malý Engels prvýkrát vykročil do ulíc Manchestra. Obyvateľstvo slumov dnes tvorí 78,2 percent mestskej populácie najmenej rozvinutých krajín, čo znamená tretinu v globálnom meradle. Usudzujúc z vekovej štruktúry v rozvojových krajinách, je polovica týchto obyvateľov mladšia ako 20 rokov.

Najväčší podiel tohto obyvateľstva je v Etiópii (zarážajúcich 99,4 percent mestskej populácie), Čade (rovnako 99,4 percent), Afganistane (98,5 percent) a Nepále (92 percent). Najchudobnejší sú, pravdepodobne, obyvatelia Maputa a Kinshasy, kde zarábajú dve tretiny rezidentov menej, než potrebujú na svoju výživu. Počet takto žijúcich ľudí je často schválne podhodnocovaný. V 80. rokoch mal napríklad Bankog päťpercentnú oficiálnu mieru chudoby, no výskumy ukázali, že v štvrtiach chudobných žije takmer štvrtina ľudí -- 1,16 milióna. Aj OSN nedávno zistila, že nevedomky znižovala mestskú chudobu v Afrike, a to v značnom rozsahu. Na zemi je viac ako štvrť milióna slumov. V piatich veľkých metropolách južnej Ázie (Karáčí, Bombaj, Dillí, Kalkata a Dháka) je ich asi 15 000 s celkovou populáciou viac ako 20 miliónov. Ešte viac ľudí sa v takýchto podmienkach tlačí na pobreží Západnej Afriky, ďalšie veľké koncentrácie chudoby sa nachádzajú v Anatólii, na etiópskych výšinách, v Andách, Himalájách, či obklopujú mrakodrapy Mexico City, Johannesburgu, Manily, Săo Paola, žijú na brehoch Amazonky, Nigeru, Tigrisu, Gangy či Mekongu. Sú protipólom mrakodrapov a strážených oblastí -- románových buržoáznych "mimosvetov" Philipa K. Dicka -- v ktorých sa čoraz častejšie zatvára globálna stredná trieda.

Zatiaľ čo klasickým slumom bolo upadajúce centrum mesta, nové sa nachádzajú na okrajoch. Ekológia slumu sa samozrejme točí okolo miesta na bývanie. Winter King v štúdii nedávno publikovanej v Harwad Law Review tvrdí, že 85 percent obyvateľov miest v rozvojovom svete "okupuje pozemky ilegálne". Neistota vlastníckych práv na pôdu a/alebo laxné štátne vlastníctvo sú medzerami, ktorými do miest prenikla väčšina ľudstva. Spôsoby zaberania pôdy sa líšia -- od disciplinovaných invázií v Mexico City a Lime po nelegálne organizované trhy s prenájmom na okrajoch Pekingu, Karáčí či Nairoby. Štátne a lokálne politické stroje proti slumom v skutočnosti neprotestujú, pokiaľ môžu kontrolovať ich politickú tvár a poskytujú im pravidelný prílev úplatkov a nájomného. Bez formálnych vlastníckych práv sú obyvatelia slumov odsúdení na kvázi feudálnu závislosť na miestnych úradníkoch a politických bossoch. Nelojálnosť môže viesť k vymazaniu celej štvrte.

Potrebná infraštruktúra súčasne zaostáva za urbanizáciou. Už vo viktoriánskom Anglicku bolo znečistenie vody ľudským a zvieracím odpadom hlavnou príčinou chronických zažívacích chorôb, ktoré každý rok zabíjajú minimálne dva milióny mestských detí. Asi 57 percent Afričanov v mestách nemá prístup ku kanalizácii a musia sa, ako chudobní v Nairoby, uspokojiť s "lietajúcimi záchodmi" -- plastickými vreckami. V Bombaji v chudobných štvrtiach sa problém s kanalizáciou meria počtom jedného záchodu na 500 obyvateľov.

Mestskí chudobní sú nútení žiť v nebezpečných a inak neobývateľných oblastiach -- na padajúcich svahoch, pri brehoch riek a zaplavovaných planinách. Živoria v smrteľnom tieni rafinérií, chemických tovární, toxických skládok či na krajoch diaľnic a železničných tratí. Výsledkom je, že chudoba vytvorila problém mestských katastrôf objavujúcich sa bezprecedentnou frekvenciou a rozsahom -- záplavy v Manile, Dháke a Rio de Janeiru, poruchy ropovodov v Mexico City a brazílskom Cubatăo, bhopálska katastrofa v Indii, výbuch muničnej továrne v Lagose či smrtiace zosuvy bahna v Caracase, La Paze a Tegucigalpe. Komunity sa naviac stávajú často obeťou výbuchu štátneho násilia, ako je neslávne známe "buldozérové riešenie" pobrežného slumu v Lagose v roku 1990 (ktorý bol tŕňom v oku blízkej komunity na Victoria Island -- "pevnosti bohatých"), či demolácia veľkého slumu na okraji Pekingu v mrazivej zime v roku 1995. No nech sú slumy akokoľvek smrteľné a nebezpečné, majú pred sebou úžasnú budúcnosť. Vidiek bude ešte krátky čas stále domovom väčšiny chudoby na svete, no tento pochybný titul prejde v roku 2035 na nich. Minimálne polovica populačnej explózie v rozvojovom svete zamieri do takýchto neformálnych komunít. Dve miliardy obyvateľov slumov v roku 2030 alebo 2040, to je monštruózny, takmer nepochopiteľný scenár. Problém mestskej chudoby však presahuje problém slumov. Citovaná správa OSN podčiarkuje, že väčšina chudobných žije v skutočnosti mimo slumov "strictu sensu".

"Veľký tresk" mestskej chudoby

Vývoj novej mestskej chudoby je nelineárnym procesom. Pomalé prenikanie chatrčí do centra mesta je prerušované búrkami chudoby a náhlymi explóziami ich budovania. Nigérijský autor Fidelis Balogun vo svojej zbierke príbehov Upravené životy popisuje príchod štrukturálnych programov Medzinárodného menového fondu v polovici 80-tych rokov 20. storočia ako ekvivalent prírodnej katastrofy, naveky ničiacej starú dušu Lagosu a "znovuzotročujúcej" mestských Nigérijčanov.

Zvrátenou logikou týchto ekonomických programov je, že na oživenie umierajúceho hospodárstva je najprv potrebné vysať každú kvapku energie od neprivilegovanej väčšiny obyvateľov. Stredná trieda rýchlo zmizla a hromady odpadkov stále bohatšej menšiny sú obedom rastúceho počtu chudobných. "Odliv mozgov" do bohatých krajín Perzského zálivu a na Západ sa stáva záplavou. Balogunove sťažnosti na "privatizáciu plnou parou a každým dňom väčší hlad", či jeho vymenovávanie nepríjemných dôsledkov štrukturálnych programov sú okamžite známe nielen obyvateľom 30 afrických miest, ale aj miliónom v Ázii a Latinskej Amerike. Keď Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka v 80. rokoch použili ťarchu dlhu na reštrukturalizáciu ekonomiky, väčšina Tretieho sveta, slumy sa stali nevyhnutnou budúcnosťou nielen pre chudobných migrantov z miest, ale tiež pre milióny pôvodných obyvateľov ožobračených násilím "reštrukturalizácie".

Ako upozorňuje aj OSN, programy reštrukturalizácie boli vo svojej podstate "schválne antimestské vo svojej podstate", keď chceli zvrátiť "mestskú predpojatosť", ktorá bola predtým súčasťou sociálnych politík, fiškálnej štruktúry či vládnych investícií. MMF -- vystupujúci ako správca pre veľké banky a podporovaný Reaganovou a Bushovou vládou -- ponúkol všetkým rozvojových krajinám rovnaký jed devaluácie, privatizácie, odstránenia kontrol dovozu a dotácií na potraviny, nanúteného pokrývania nákladov v zdravotníctve a školstve a nemilosrdného obmedzenia verejného sektora. (V neslávne známom telegrame z roku 1985 zástupca ministra financií George Schultz prikazoval pracovníkom USAID: "Vo väčšine prípadov musia byť firmy vo verejnom sektore privatizované.") Táto politika odstránením subvencií zároveň zdevastovala malé vidiecke farmy a dotlačila ich do globálneho trhu s komoditami, kde dominuje agrobiznis z bohatého sveta.

Ako poznamenal Ha-Joon Chang, tieto programy vlastne "odkopli rebrík" (protekcionistické clá, subvencie), ktorý krajiny OECD historicky využili na to, aby sa dostali z poľnohospodárskych ekonomík na producentov tovarov s vysokou pridanou hodnotou a služieb. Rovnaké závery robí aj štúdia OSN, keď tvrdí, že "hlavnou a najväčšou príčinou nárastu chudoby a nerovnosti v 80. a 90. rokoch je stiahnutie sa štátu". Okrem nanútených obmedzení výdavkov pre verejný sektor zdôrazňujú autori aj omnoho jemnejšie oslabovanie kapacít štátu, ktoré bolo výsledkom "subsidiarity" -- predávania právomocí nižším úrovniam správy, a hlavne mimovládnym organizáciám naviazaným priamo na najväčšie medzinárodné agentúry poskytujúce pomoc.

Celá, formálne decentralizovaná, štruktúra je cudzia poňatiu reprezentatívnej vlády, ktorá tak dobre poslúžila rozvinutému svetu, je však veľmi priaznivá pre vývoj globálnej hegemónie. Medzinárodne dominantné myslenie (teda washingtonské) sa de facto stáva paradigmou pre rozvoj, takže celý svet je veľmi rýchlo postupne zjednotený smerom, ktorý podporujú donori a medzinárodné organizácie. Mestská Afrika a Latinská Amerika sú umelou krízou vyvolanou MMF a Bielym domom zasiahnuté najťažšie. V mnohých krajinách bol dokonca hospodársky dopad reštrukturalizačných programov v 80. rokoch, spolu s trvalým suchom, nárastom cien ropy, rýchlo stúpajúcimi úrokovými mierami a klesajúcimi cenami komodít, ešte zničujúcejší než Veľká hospodárska kríza z 30. rokov.

Účet štrukturálnych programov v Afrike zahŕňa odchod kapitálu, kolaps priemyselnej výroby, marginálny či negatívny nárast príjmov z exportu, drastické obmedzenie sociálnych služieb v mestách, rastúce ceny a prudký pokles reálnych platov. V Kinshase bola vymazaná stredná trieda úradníkov a nastal neuveriteľný pokles reálnych platov, čo vytvorilo nočné mory nárastu zločinu a predátorských gangov. V Dar es Salaam klesali verejné výdavky v 80. rokoch rýchlosťou desiatich percent ročne, čo v zásade zničilo miestny štát. V Chartúme vyrobila reštrukturalizácia, podľa miestnych zdrojov, 1,1 milióna "nových chudobných", ktorí väčšinou pochádzali z bývalých zamestnancov verejného sektora či firiem. V Abidžane, jednom z mála miest tropickej Afriky s dôležitým priemyselným sektorom a modernými mestskými službami, viedlo vzdanie sa politike reštrukturalizácie k deindustrializácii, kolapsu výstavby a rýchlemu zhoršeniu verejnej dopravy a kanalizácie.

V Latinskej Amerike štrukturálne programy, často implementované vojenskými diktatúrami, destabilizovali vidiecke ekonomiky a zdecimovali mestskú zamestnanosť a bývanie. V 70. rokoch sa cheguevarovské teórie o povstaniach na vidieku stále orientovali podľa kontinentálnej reality, kde chudoba vidieka zatieňovala mestskú. Koncom 80. rokov však už väčšina chudobných (115 miliónov v roku 1990) žila v mestských colonias a villas miseria, nie na farmách a v dedinách (80 miliónov).

V Treťom svete prinútili ekonomické šoky 80. rokov jednotlivcov preskupiť sa okolo spoločných prostriedkov prežitia celých domácností a, predovšetkým, schopností prežitia a zúfalej dômyselnosti žien. V Číne a industrializovaných mestách juhovýchodnej Ázie sa milióny mladých žien natlačili okolo výrobných pásov a do továrenských hál. V Afrike a vo väčšine Latinskej Ameriky (vynímajúc severnú hranicu Mexika) táto možnosť neexistovala. Namiesto toho deindustrializácia a decimácia mužských pracovných miest vo formálnom sektore dotlačila ženy k improvizovaným zárobkom občasnými prácami, a to predajom alkoholu, pouličným predajom, upratovaním, čistením ulíc a okien, praním, zbieraním odpadu, staraním sa o deti a prostitúciou. V Latinskej Amerike, kde bola participácia mestských žien na pracovnom procese vždy nižšia než inde, bol ich prienik do terciárneho sektora neformálnych aktivít počas 80. rokov mimoriadne dramatický. Ako však upozorňuje Christian Rorerson, v prípade Afriky väčšina žien v neformálnom sektore nie je v skutočnosti ekonomicky nezávislá, ale zamestnávaná niekým iným. Tieto všadeprítomné siete mikrovykorisťovania, chudobných vykorisťujúcich ďalších chudobných, ostávajú väčšinou pri popise neformálneho sektora nepovšimnuté.

Mestská chudoba bola masívne feminizovaná aj po páde bývalých socialistických ekonomík. Začiatkom 90. rokov narástla mestská chudoba v tranzitívnych ekonomikách zo 14 na 168 miliónov. Ak bola, z globálneho pohľadu, táto ekonomická katastrofa čiastočne vyvážená nárastom príjmov v pobrežných mestách Číny, je treba si uvedomiť, že čínsky trhový "zázrak" bol vykúpený enormným nárastom nerovnosti platov v rokoch 1988 až 1999. Mimoriadne znevýhodnené sú ženy a menšiny.

Podľa teórie by mali 90. roky napraviť škody 80. rokov a mestá tretieho sveta by mali opäť získať svoje miesto a prekonať vytvorenú priepasť rozdielov. Po bolesti reštrukturalizácie mala nasledovať úľava globalizácie. Naozaj, 90. roky, ako poznamenáva štúdia OSN, boli prvým desaťročím, v ktorom sa globálny rozvoj miest konal v takmer utopickom prostredí neoklasickej trhovej slobody.

Počas 90. rokov sa obchod rozširoval takmer bezprecedentným tempom, uzavreté oblasti sa otvorili a výdavky na zbrojenie znížili. Všetky základné vstupy do výroby zlacneli -- poklesli úrokové miery a zároveň ceny základných komodít. Kapitálové toky boli stále menej limitované štátnou kontrolou a mohli sa rýchlo premiestňovať do najproduktívnejších oblastí. Podľa dominantnej neoliberálnej doktríny by za týchto takmer perfektných ekonomických podmienok mala nasledovať dekáda nevídanej prosperity a sociálnej spravodlivosti.

V skutočnosti však mestská chudoba pokračovala vo svojom neúnavnom raste a rozdiel medzi chudobnými a bohatými krajinami vo väčšine štátov narastal, rovnako ako to robil predchádzajúcich 20 rokov, nerovnosť príjmov sa zvýšila, či v lepšom prípade ostala rovnaká. Globálna nerovnosť, meraná ekonómami Svetovej banky, dosiahla koncom 20. storočia podľa Giniho koeficientu neuveriteľných 0,67 bodu. Matematicky sa to rovná situácii, keď najchudobnejšie dve tretiny sveta nemajú žiaden príjem a bohatšia tretina všetok.

Nadbytok ľudstva?

Brutálne tektonické pohyby neoliberálnej globalizácie od roku 1978 možno porovnať s katastrofickými procesmi, ktoré formovali Tretí svet počas neskorého viktoriánskeho imperializmu (1870-1900). V druhom prípade znamenalo násilné začlenenie obrovských sebestačných poľnohospodárskych komunít Ázie a Afriky do globálneho trhu smrť hladom pre milióny a vyhnanie desiatok miliónov z ich tradičných fariem. Konečným výsledkom, aj v Latinskej Amerike, bola "semi-proletarizácia": vytvorenie obrovskej globálnej triedy ochudobnených poloroľníkov a poľnohospodárskych robotníkov, ktorí nemali základné prostriedky obživy. (Výsledkom bolo, že 20. storočie sa nestalo epochou mestských revolúcií, ako si to predstavoval marxizmus, ale vidieckych povstaní a roľníckych vojen za národné oslobodenie.) Štrukturálne programy, zdá sa, nedávno spôsobili rovnako fundamentálnu premenu ľudskej budúcnosti. Ako uzatvárajú autori štúdie OSN: "Namiesto zamerania sa na rast a prosperitu, stali sa mestá skládkou nadbytočnej populácie pracujúcej v nekvalifikovaných, nechránených a zle platených neformálnych službách a obchode... Rast neformálneho sektora je priamym následkom liberalizácie."

V skutočnosti má globálna neformálna pracujúca trieda (prekrývajúca sa, no nie identická s populáciou slumov) takmer miliardu členov, čo z nej robí najrýchlejšie rastúcu, bezprecedentnú, sociálnu triedu sveta. Odkedy antropologička Keith Hart, pracujúca v Accre, prvýkrát v roku 1973 nadhodila koncept "neformálneho sektora", zápasí so značnými teoretickými a empirickými problémami, spojenými so skúmaním stratégií prežitia mestskej chudoby obrovské množstvo literatúry (väčšinou nerozoznávajúcej mikroakumuláciu od vytvárania životného minima). Jestvuje však široký konsenzus, že kríza 80. rokov obrátila relatívne pozície formálneho a neformálneho sektora a podporuje neformálny boj o prežitie ako základný spôsob života vo väčšine miest Tretieho sveta.

Alejandro Portes a Kelly Hoffman nedávno hodnotili všeobecný dopad reštrukturalizačných programov a liberalizácie na triednu štruktúru v mestách Latinskej Ameriky od 70. rokov. V zhode so závermi OSN zistili, že počet štátnych zamestnancov a proletariátu vo formálnom sektore klesal od 70. rokov v každej krajine regiónu. V protiklade k tomu, neformálny sektor ekonomiky, spolu so všeobecnou sociálnou nerovnosťou, dramaticky expandovali. Na rozdiel od niektorých výskumníkov robia zásadný rozdiel medzi "malou buržoáziou" (skupinou vlastníkov mikrofiriem zamestnávajúcich menej ako päť ľudí a samozamestnaných odborníkov a špecialistov) a neformálnym proletariátom (zvyšní samozamestnaní robotníci, domáci sluhovia, platení a neplatení robotníci v mikrofirmách). Dokazujú, že prvá vrstva, mikropodnikatelia, tak obľúbení v amerických ekonomických školách, sú často prepustení odborníci z verejného sektora či kvalifikovaní robotníci. Od 80. rokov rástli z 5 na 10 percent ekonomicky aktívneho mestského obyvateľstva a tento trend odráža "násilný tlak k podnikaniu vyvíjaný na bývalých zamestnancov poklesom zamestnanosti vo formálnom sektore".

Hlásatelia "svojpomocného kapitalizmu", ako nezodpovedný Hernando de Soto, môžu vidieť túto rastúcu populáciu marginalizovaných pracovníkov, prepustených úradníkov a bývalých roľníkov ako bzučiaci úľ ambicióznych podnikateľov túžiacich po formálnych vlastníckych právach a neregulovanom priestore pre konkurenciu. Omnoho viac zmyslu však má považovať väčšinu neformálne pracujúcich za "aktívnych nezamestnaných", ktorí nemajú inú možnosť, iba sa nejakým spôsobom snažiť prežiť alebo hladovať. Odhadovaných sto miliónov detí, ktoré žijú na uliciach sveta, sa nestane -- ospravedlňujeme sa seňorovi de Soto -- malými úspešnými podnikateľmi. Ani 70 miliónov "pohyblivých robotníkov" Číny, žijúcich na periférii miest, nedokáže samých seba zhodnotiť ako malých subdodávateľov, či integrovať sa do formálnej pracujúcej triedy. A neformálna pracujúca trieda -- všade vystavená mikro a makrovykorisťovaniu -- je takmer všade zbavená ochrany pracovných zákonov a štandardov.

Naviac, ako na príklade Abidžanu ukazuje Alain Dubresson, "dynamika remesla a maloobchodu takmer úplne závisí na dopyte zamestnancov" formálneho sektora. Varuje pred "ilúziou" kultivovanou Medzinárodnou organizáciou práce a Svetovou bankou, že neformálny sektor môže efektívne nahradiť formálny a zabezpečiť dostatočný akumulačný proces pre mesto s viac ako 2,5 miliónom obyvateľov. S platmi, ktoré sú v Afrike aj vo formálnom sektore také malé, že ekonómovia nemôžu zistiť, ako robotníci prežívajú (takzvaná hádanka platov), sa neformálny terciárny sektor stal miestom extrémne darvinistickej konkurencie medzi chudobnými navzájom.

Skutočným makroekonomickým trendom pri neformálnej práci je reprodukcia absolútnej chudoby. No neformálny proletariát, to nie je najmenšia z malej buržoázie, rezervná armáda práce, či lumpenproletariát v zastaranom význame z 19. storočia. Časť z neho, aby sme boli presní, tvorí skrytú pracovnú silu formálnej ekonomiky a početné štúdie ukázali, ako hlboko sú subdodávateľské siete Walmartu či iných megafiriem zakorenené v biede colonias či chawls. No väčšina obyvateľov miest je skutočnými a úplnými bezdomovcami súčasnej medzinárodnej ekonomiky.

Slumy majú svoj pôvod na globálnom vidieku, kde nerovná súťaž s medzinárodným agrobiznisom trhá tradičné rurálne spoločnosti. Ako strácajú svoju "kapacitu", nahrádzajú ich slumy a mestská "involúcia" nahrádza vidiecku ako odpadová jama pre nadbytočnú pracovnú silu, ktorá dokáže udržať tempo iba stále heroickejšími obeťami sebavykorisťovania a ďalšími konkurenčnými deleniami už teraz preplnených ník prežitia. "Modernizácia" a "rozvoj" a v súčasnosti "trh" majú svoj deň. Pracovná sila miliardy ľudí bola vylúčená zo svetového systému a kto si vie predstaviť presvedčivý scenár, pod neoliberálnym dohľadom, ktorý by ich reintegroval ako produktívnych robotníkov či masových konzumentov?

Marx a Duch svätý

Neskorokapitalistická premena ľudstva teda nastala. Globálny rast obrovského neformálneho proletariátu je naviac úplne originálnym štrukturálnym vývojom, ktorý nepredpovedal marxizmus ani hlásatelia modernizácie.

Tendencie k mestskej involúcii existovali už v 19. storočí. Európske priemyselné revolúcie neboli schopné absorbovať celý nadbytok voľnej vidieckej pracovnej sily, hlavne po tom, čo bolo kontinentálne poľnohospodárstvo od 70. rokov 19. storočia vystavené devastujúcemu vplyvu konkurencie severoamerických prérií. No masívne pohyby pri osídľovaní nových oblastí v Amerike, Oceánii či na Sibíri zabránili vzniku nových mega-Dublinov, rovnako ako šíreniu akéhosi anarchizmu podtriedy, ktorý sa zakorenil v najchudobnejších častiach južnej Európy. Dnes však nadbytočná pracovná sila čelí bezprecedentných bariéram -- doslova "veľkému múru" ochrany hraníc modernou technológiou -- ktoré blokujú akúkoľvek veľkú migráciu do bohatých krajín. Kontroverzné programy sťahovania obyvateľstva do "hraničných" regiónov ako Amazónia, Tibet či Irian Jaya zase spôsobujú ekologickú devastáciu a etnické konflikty bez toho, aby podstatne znižovali mestskú chudobu v Brazílii, Číne či Indonézii.

A tak ostávajú jediným riešením problému ubytovania nadbytku ľudstva v 21. storočí slumy. Nie sú však, ako si kedysi predstavovala vystrašená viktoriánska buržoázia, sopkou čakajúcou na výbuch? Alebo neľútostná darwinovská konkurencia, vytváraná stále väčším množstvom chudobných súťažiacich o rovnaké neformálne zvyšky, zabezpečuje samozničujúce vnútrokomunitné násilie ako najvyššiu formu mestskej involúcie? Je sociológia protestu v schudobnenom megameste návratom k predindustriálnemu mestskému davu, ktorý občas vybuchol počas kríz spotreby, no inak bol riadený klientelizmom, populizmom a apelmi na etnickú jednotu? Alebo sa za megamestom skrýva nový historický subjekt?

V skutočnosti poskytuje súčasná literatúra o chudobe a mestských protestoch veľmi málo odpovedí na také ďalekosiahle otázky. Niektorí výskumníci by sa napríklad pýtali, či etnicky rôznorodí obyvatelia slumov, či ekonomicky heterogénni neformálni robotníci vôbec tvoria zmysluplnú "triedu samu o sebe", o to menej aktivistickú "triedu samu pre seba". Neformálny proleteriát určite má "radikálne reťaze" v marxistickom zmysle, čo znamená, že má malý, alebo žiaden záujem na udržaní existujúceho spôsobu výroby. No pretože vykorenení vidiecki migranti a neformálni robotníci boli do značnej miery zbavení zastupiteľnej pracovnej sily, alebo boli redukovaní na sluhov v domoch bohatých, majú malý prístup ku kultúre kolektívnej práce či významnejšieho triedneho boja. Ich sociálne postavenie je v slume alebo na trhovisku, nie v továrni či pri výrobnom páse. Boje neformálnych robotníkov bývajú epizodické a nekontinuálne. Väčšinou sú tiež zamerané na potreby bezprostrednej spotreby -- okupovanie pôdy, či nepokoje kvôli cenám potravín či služieb.

Minimálne v minulosti boli mestské problémy v rozvojových spoločnostiach častejšie moderované vzťahom patrón - klient, než ľudovým aktivizmom. Od dlhovej krízy 80. rokov mali populistickí vodcovia v Latinskej Amerike mimoriadny úspech pri využívaní zúfalej túžby po štruktúre každodenného života. Mestský neformálny sektor je pri prijímaní populistických spasiteľov ideologicky promiskuitný -- v Peru podporoval Fujimoriho, vo Venezuele Cháveza. V Afrike a Južnej Ázii sa mestský klintelizmus často rovná dominancii etno-náboženskej bigotnosti a jej nočnej more etnických čistiek. Notorickými príkladmi sú antimoslimské milície Ľudového kongresu Oodua v Lagose, či polofašistické hnutie Shiv Sena v Bombaji.

Pretrvajú takéto protesty typické pre 19. storočie aj do polovice 21.storočia? Minulosť je pravdepodobne slabým vodítkom pre budúcnosť. História nie je uniformná. Nový mestský svet sa vytvára mimoriadnou rýchlosťou a často nepredvídateľným smerom. Pokračujúca akumulácia chudoby všade podkopáva existenčné bezpečie a stavia ďalšie výzvy hospodárskej vynachádzavosti chudobných. Možno, že existuje bod zlomu, na ktorom znečistenie, preľudnenie, nenásytnosť a násilie každodenného mestského života premôže ad hoc riešenia a siete slumov. V starom vidieckom svete určite existovali hranice, často definované hladomorom, za ktorými boli sociálne výbuchy. Nik však ešte nepozná sociálnu teplotu, pri ktorých nové mestá chudobných spontánne vybuchnú.

Minimálne v určitom momente prepustil Marx historickú scénu Mohammedovi a Duchu svätému. Ak v mestách priemyselnej revolúcie Boh zomrel, v postindustriálnych mestách Tretieho sveta opäť povstal. Marx a Engels mali v zásade pravdu, že urbanizácia sekularizuje pracujúcu triedu. Hoci v slumoch rozkvitali malé kostoly a odštiepenecké sekty, všeobecným trendom tých čias bolo aktívne či pasívne neverectvo. V roku 1902 bola priemerná návštevnosť kostolov v londýnskych proletárskych štvrtiach East End a Docklands len 12 percent dospelého obyvateľstva (aj to väčšinou katolíci). V Barcelone anarchistická pracujúca trieda vyrabovala počas Semana Trágica kostoly, zatiaľ čo v slumoch St. Peterburgu, Buenos Aires a dokonca Tokia prijímali militantní robotníci novú vieru Darwina, Kropotkina a Marxa.

Dnes však miesto socializmu a anarchizmu 20. storočia zaberá islam, nové kresťanské sekty (a v Bombaji kult Shivaji). Náboženské hnutia sa stávajú skutočnou vládou slumov. Napríklad v Maroku organizuje islamistické hnutie Spravodlivosť a blahobyt večerné školy, poskytujú právnu pomoc, nakupujú lieky, podporujú pútnikov a platia za pohreby.

Náprotivkom militantného islamu sú v Latinskej Amerike a subsaharskej Afrike nové kresťanské cirkvi (hlavne takzvaný pentekostalizmus -- cirkev prisudzujúca veľkú dôležitosť Duchu svätému v každodennom živote). Kresťanstvo je už teraz prevažne nezápadné náboženstvo (dve tretiny veriacich žijú mimo Európy a Severnej Ameriky) a tieto cirkvi sú najdynamickejšími misionármi v štvrtiach chudobných. Pentekostalizmus je dokonca prvým svetovým náboženstvom, ktoré vyrástlo v slumoch.

Oproti ľudovému islamu, ktorý zdôrazňuje civilizačnú kontinuitu a nadtriednu solidaritu viery, zachováva si penekostalizmus, v tradícii svojich afroamerických koreňov, fundamentálnu identitu vyhnanca. Hoci sa, rovnako ako islam, stáva efektívnym zabezpečovateľom potrieb triedy neformálne pracujúcich, jeho konečnou premisou je, že mestský svet je skorumpovaný, nespravodlivý a nereformovateľný. Ostáva len čakať, či je, ako tvrdí Jean Comaroff vo svojej knihe o afrických sionistických cirkviach, toto náboženstvo "marginalizovaných z miest chatrčí neokoloniálnej modernity" skutočne "radikálnejším" odporom, než "participácia na formálnej politike a v odboroch". No keďže politika ľavice v slumoch stále chýba, len estachológia pentekostalizmu odmieta neľudskú budúcnosť miest Tretieho sveta. A naviac posväcuje tých, ktorí žijú v každom štruktúrnom i existenciálnom význame v exile.

Článok bol uverejnený v aprílovom vydaní The Black Commentator

Redakčne krátené

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenskéo politicko-společenského týdeníku SLOVO