Prieskumy a komentátori v médiách nepochybovali o tom, že na ďalšie štvorročné obdobie povedie Indiu v súčasnosti vládnuca Národná demokratická aliancia (NDA) pod vedením najsilnejšej strany - Indickej ľudovej strany (BJP - Bharatiya Janata Party). Jasné víťazstvo v miestnych voľbách v troch veľkých štátoch v decembri 2002, nedávno zverejnené dobré makroekonomické ukazovatele a rastúci mocenský status krajiny a časté chvály medzinárodných finančných inštitúcií - to všetko povzbudilo sebadôveru politickej elity okolo NDA/BJP. Výsledkom však bola akútna strata kontaktu s realitou.

Volebnú kampaň NDA/BJP možno hodnotiť niekoľkými spôsobmi - ako absolútne nepochopenie prevládajúcich pocitov vo verejnej mienke, ako cynickú snahu presvedčiť veľkými a hlasnými slovami všetkých o vlastnej pravde, či ako snahu zakrývať problémy pekne znejúcimi slovami.

Do určitej miery je pochopiteľné, že establišment uchádzajúci sa o znovuzvolenie sa snaží voličov osloviť skôr výpočtom dosiahnutých úspechov, než sľubmi do budúcnosti. Obraz maľovaný v spotoch sa však pre väčšinu obyvateľov až príliš líšil od každodennej reality. Hlavným mottom bolo "Bharat Uday - Žiarivá India". India, ktorá mala žiariť vo svojom nezadržateľnom raste k veľmocenskému statusu, s rastom HDP okolo 7 percent, IT sektorom, ktorý jej môžu závidieť aj mnohé európske krajiny a so silnejúcou strednou triedou (predstavovanou ako reprezentatívna vzorka populácie), ktorej spotreba sa neustále zvyšuje... Výsledky volieb však ukázali, že mnoho ľudí nemohlo zabudnúť na fakt, že takto "žiarivá" je ich krajine len asi pre desať percent obyvateľov tvoriacich elitu a vyššiu strednú vrstvu, ktoré z hospodárskej a sociálnej politiky NDA/BJP získavali.

Na výslednej porážke vládnych strán už nič nezmenili ani pokusy na poslednú chvíľu zmeniť hlavné témy vo volebnej kampani. Voliči neprijali pozitívne útoky predstaviteľov BJP na líderku Indického národného kongresu (INC), v ktorých ju označovali za "cudzinku" (Sonia Gándhíová je pôvodom z Talianska a do Indie a jej politiky sa dostala ako žena zavraždeného bývalého premiéra Rádživa Gándhího). Dosť presvedčivý sa neukázal ani argument potreby zachovania "stability".

Nerovnosť

Neodškriepiteľný pozitívny vývoj niektorých makroekonomických ukazovateľov indického hospodárstva sa na situácii obyvateľov prejavuje veľmi nerovnomerne. Z tohto pohľadu možno tvrdiť, že existujú tri Indie. Tú "najvrchnejšiu" tvorí elita a vrchná stredná trieda, ktoré na neoliberálnej politike profitujú. Vyhovuje im zapájanie sa krajiny do globálnej ekonomiky. Rast pracovných miest vo finančnom sektore a informačných technológiách, lepšie možnosti medzinárodného podnikania, dostupnejšie spotrebné úvery, či väčší výber spotrebných tovarov - to všetko sú pre nich znaky zlepšujúcej sa situácie v krajine. V minulosti bola jej politická afiliácia rôzna, dnes však väčšinou podporujú "reformy" presadzované NDA/BJP.

"Najspodnejšiu" Indiu tvoria ľudia žijúci úplne mimo systému - komunity v odľahlých oblastiach, stále prakticky mimo civilizácie, či najnižšia vrstva mestskej chudoby. Aj keď je to počtom silná vrstva, z volebného hľadiska je marginálna. Je vnútorne rozdelená a jej účasť na politickom živote je minimálna.

Ako sa ukázalo v týchto voľbách, rozhodujúcu úlohu zohráva stred tohto pomyselného rebríčka. Sú to vidiecki farmári, zamestnanci v upadajúcom verejnom sektore či (obrovskej) indickej administratíve, tenká mestská stredná trieda zamestnaná v súkromnom sektore a nakoniec široká vrstva mestskej a vidieckej chudoby. Časť z nich nedokázala naskočiť do vlaku "novej ekonomiky" a ich sociálne postavenie stagnuje, alebo sa zhoršuje, zvyšok túto šancu nikdy nedostal. Aj keď ich politická orientácia býva rôzna (zďaleka nie je ovplyvnená len príslušnosťou k určitej sociálno-ekonomickej triede, ale aj etnickou, náboženskou, jazykovou či kastovnou príslušnosťou), ako stále akútnejšie vnímajú zhoršujúcu sa úroveň sociálnych služieb, upadajúcu zamestnanosť v niektorých "tradičných" sektoroch, či zhoršujúcu sa situáciu v indickom poľnohospodárstve.

Situáciu výstižne hodnotí februárová analýza indického ekonóma Jayati Gosha: "Najdramatickejšie a najzreteľnejšie zlepšenie spotreby zaznamenali už teraz najbohatší ľudia Indie - to je 20 percent najbohatších mestských obyvateľov. Ich spotreba na hlavu narástla o 40 percent... To je najvyšší a najrýchlejší nárast spotreby bohatých, aký bol kedy v Indii zaznamenaný... Ďalšia skupina, ktorá si zdanlivo celkom polepšila, je 20 percent najbohatších obyvateľov vidieka, ktorých spotreba narástla od rokov 1989-90 o 20 percent.

Podobný nárast zaznamenalo 40 percent obyvateľov miest tvoriacich strednú vrstvu. V porovnaní s tým malo spodných 40 percent mestského obyvateľstva len mierny nárast spotreby (len asi 14 percent)... No najdramatickejšie sú dôkazy pre spodných 80 percent vidieckeho obyvateľstva - o dosť viac, ako polovice indickej populácie. Pre týchto ľudí, ktorých je takmer 600 miliónov, spotreba od rokov 1989-90 v skutočnosti poklesla. Inými slovami, aj oficiálne vládne štatistiky ukazujú, že spotreba viac ako polovice Indie je menšia, než pred viac ako 10 rokmi - po dekáde, keď mal národný príjem rásť tempom 6 percent ročne."

Situáciu na indickom vidieku ilustruje aj fakt, že nikdy predtým nebolo zaznamenaných toľko samovrážd farmárov, ako za posledných šesť až osem rokov. Mnohí poľnohospodári, neschopní uživiť sa zo svojej pôdy a bez možnosti nájsť si zamestnanie niekde inde a neschopní splácať dlhy, radšej volia smrť - často s celou svojou rodinou. Pre nich je politika ďalšej liberalizácie (ktorá, okrem iného otvorila indické poľnohospodárstvo konkurencii nadnárodných agrofiriem) a oslabovania sociálnej politiky štátu ťažko príťažlivou možnosťou.

"Reforma" sama o sebe je teda bezobsažným slovom, rovnako ako "vlastenectvo" či "spoločenský záujem". Nie je pozitívna alebo negatívnu a priori, či z nejakého všeobecného hľadiska. Jej obsahová náplň rozhoduje, pre ktorú časť spoločnosti prináša pozitívnu zmenu. Elita NDA/BJP označovala za reformu všetko, čo odobrili medzinárodné finančné inštitúcie a akciové trhy. V tohoročných voľbách však "obyčajní" ľudia v Indii ukázali, že s takouto definíciou nesúhlasia. Možno aj preto, že na akciových trhoch investuje len asi 1,15 percenta indických domácností... Výsledok volieb tak možno nazvať víťazstvom "populistických a protireformných" síl, možno ho však aj vidieť ako výraz nedôvery podložený každodennou skúsenosťou. Ak chce teda Kongres uspieť z dlhodobejšieho hľadiska, v ekonomickej oblasti nemôže dať "reformám" len sociálnejší náter, musí ich naplniť novým obsahom.

Charakter Indie

Jedno z pozitív, ktoré si NDA/BJP pripisovalo, bola štandardizácia vzťahov s Pakistanom, vo vnútri indickej spoločnosti však už dlho nepanovalo také napätie, ako je v súčasnosti. Od zničenia mešity v Ayodhia hinduistickými fanatikmi, po komunálne násilie v Gudžaráte v roku 2002 možno nájsť mnoho príkladov rastúceho napätia vo vnútri indickej spoločnosti, ktorému vládna moc ak už nie pomáha, tak mu určite dostatočne efektívne nečelí. V skutočnosti sa strana BJP mocensky opierala o skupiny, ktoré heslom "Hindi, hindu, Hindustán" (Krajina jedného jazyka, jedného náboženstva, jedného národa) šíria krajne šovinistické hinduistické nálady. To samozrejme vyvoláva radikálnu reakciu v moslimskej komunite a iných ne-hinduistických skupinách (napríklad kresťanské a aniministické kmene na severovýchode krajiny). V posledných rokoch je pod tlakom samotný sekulárny charakter krajiny, ktorý ju však jediný môže udržať pokope. Zdá sa však, že voliči si spočítali výsledky a cenu a takúto politiku odmietli. V Gudžaráte, tradičnej bašte BJP a mieste moslimsko-hinduistického krviprelievania v roku 2002, stratila BJP v prospech Kongresu 12 z 26 kresiel. Za svoj úspech môže INC čiastočne vďačiť aj tomu, že pochopil federálny charakter indickej politiky a vzdal sa snahy zvíťaziť vo voľbách bez spojencov. Vo väčšine štátov sa mu podarilo starostlivo si vybrať koaličných spojencov. Tí síce reprezentujú úzko regionálne záujmy (prípadne sú "rodinným biznisom" miestnych bossov), na druhej strane však výsledný obraz vytváral dostatočne reprezentatívnu mozaiku tak rôznorodého sveta, akým India je.

Víťazný Kongres?

Zatiaľ čo o porážke BJP sa nedá pochybovať, víťazstvo Kongresu už tak jednoznačné nie je. Hlasovanie bolo do značnej mier skôr plebiscitom proti BJP, než jednoznačnou dôverou v Kongres. K celkovému výsledku mu dopomohla priaznivá kombinácia niekoľkých dielčích faktorov. Okrem už spomínanej múdrej koaličnej politiky ešte stále pôsobil aj "gándhiovský mýtus" (jeho fungovanie je pritom dosť paradoxné - Sonia Gándhíová sa do rodiny vydala, matka jej manžela a bývalá premiérka Indira Gándhíová získala meno od svojho manžela a ani ten nebol nijako rodinne spriaznený s Mahátmom, keďže jeho pôvodné meno bolo Gándí a Indira v ňom zmenila jednu hlásku práve z politických dôvodov). Omnoho dôležitejšiu úlohu však zohral vnútorný boj v strane. S politikou, ktorú voliči v týchto voľbách odmietli, začal v skutočnosti v roku 1991 v tom čase vládnuci Kongres. Aj dnes v ňom centristické krídlo tvrdí, že sa k nej treba hlásiť. Úspešní však boli tí kandidáti INC, ktorí neponúkali "to isté, ale viac", ale vystupovali s tvrdou kritikou vlády. Dôležitú pozíciu vo federálnom parlamente získali v týchto voľbách ľavicové strany - hlavne Komunistická strana Indie (Marxistická) - CPI (M), a Komunistická strana Indie (CPI). Na vysvetlenie treba poznamenať, že India netrpí postkomunistickým komplexom strednej a východnej Európy a tak slovo "komunistická" v mene strany neznie v indickej politike "nepatrične" (na druhej strane je pravdou, že indické komunistické strany disponujú omnoho hlbším intelektuálnym potenciálom, než ich "sestry" v našom regióne, a aj to stojí za ich väčšou akceptovateľnosťou).

S definitívnym posunom Kongresu do centra tak CPI (M) i CPI zohrávajú v podstate úlohu štandardných socialistických strán (v niektorých štátoch tvoria už niekoľko období za sebou vládu). Kongres bude na federálnej úrovni vládnuť s ich podporou a to môže zohrať dôležitú úlohu pri definovaní štátnej politiky. CPI (M) a CPI boli totiž jedinými stranami, ktoré konzistentne kritizovali vládnu hospodársku a spoločenskú politiku a tak môžu byť silou, ktorá dotlačí Kongres k silnejšiemu reflektovaniu názorov ľudí, ktorí ho k vláde priviedli.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO