Od rozpadu Varšavskej zmluvy, Sovietskeho bloku i Sovietskeho zväzu uplynulo už vyše desaťročie. Zdalo by sa, že politické vedenie, generalita a občania Ruskej federácie mali dosť času na to, aby si zvykli na nové usporiadanie doma i vo svete. Prieskumy verejnej mienky ale naznačujú, že tomu tak nie je. Najmä staršia a stredná generácia akoby odmietali otvoriť oči a dívať sa okolo seba triezvo a bez nostalgie za mohutným Sovietskym zväzom. Veľmocenskú mentalitu nie je ľahké nahradiť pragmatickým spôsobom myslenia. Svedčí o tom nielen hodnotový svet Rusov, ale aj prežívajúce prvky správania sa obyvateľov iných bývalých svetových koloniálnych a vojenských mocností. Pri pozornejšom počúvaní sťažností moslimov i vyhrážok islamských teroristických ideológov môžeme rozpoznať neuhasínajúce plamienky hrdosti na príslušnosť k entite, ktorá prenikla do Ázie, Afriky a Európy.

Na rozdiel od súčasných radikálnych islamistických vodcov nemá kremeľské vedenie ambície fanaticky bojovať za obnovenie zašlej slávy a za vymanenie zo súčasného ponižujúceho postavenia voči Západu. Masy ruského národa však stále nie sú emocionálne pripravené zmieriť sa s priblížením operačného priestoru NATO k hraniciam "Matičky Rusi". V historickej pamäti Rusov sú zakorenené pokusy o dobytie ich vlasti napoleónskymi vojskami a hitlerovským Nemeckom. Ich opatrnosť voči zbrojacemu Západu blížiacemu sa k Rusku je pochopiteľná a nedá sa vždy prekonať racionálnym myslením či sebapresvedčovaním o neagresívnych úmysloch tankov a stíhačiek udomácňujúcich sa na hraniciach Ruska.

Technologicky je dnes západná vojenská aliancia, a najmä jej dominujúca sila -- Spojené štáty --, azda na vrchole svojej globálnej moci. Mohutnosť jej zbrojného arzenálu a jeho nasaditeľnosť zostane bez konkurencie ešte niekoľko rokov, kým jej vyrastie v Číne nový vážny protivník. Rusko je presne v opačnom postavení, keď sa jeho použiteľný potenciál znižuje nielen kvantitatívne, ale s určitými výnimkami aj kvalitatívne, čo Rusov veľmi trápi. Pri takomto nepomere sa sebadôvera silnejšieho nemusí prejavovať len napínaním svalov, ale aj naopak, citlivejším a dôstojnejším prístupom k tomu slabšiemu. Aj takto sa buduje dôvera a zbiera kredit pre budúcnosť, keď sa hierarchia na špici môže výrazne zmeniť.

V porovnaní s priemernými občanmi majú prezident Vladimír Putin a členovia jeho kabinetu ďaleko menej obáv z NATO a pomerne zreteľne rozoznávajú aj slabšie stránky tohto teraz už 26-členného heterogénneho spoločenstva nerovnakých bratov v zbrani. Ako nedostihnuteľného suveréna v ňom uznávajú Spojené štáty a rešpektujú aj členov jadrového klubu Veľkú Britániu a Francúzsko. Moskve ale neunikajú spory medzi členskými krajinami najmä v otázke invázie do Iraku a odolávania svetovému terorizmu. Ruský generálny štáb má dokonale zmapované schopnosti nových členských krajín NATO, ktoré s výnimkou Slovinska ešte nedávno slúžili ako satelity Sovietskeho zväzu. Ich zaostávanie za západoeurópskymi partnermi vo výzbroji a technike je neprehliadnuteľné a ich príchod do NATO neumocnil akcieschopnosť a údernosť aliancie tak výrazne, ako by napovedali mechanické súčty. Súhra a spriaznenosť dôstojníckych zborov má tiež ďaleko k optimu a niet divu, že bruselská centrála NATO očakáva od nových členov väčšinou iba nepočetné a úzko špecializované kontingenty.

Pre Moskvu je -- tak ako v minulosti -- dôležité sústreďovať sa v dobrom i zlom na Spojené štáty. S Washingtonom nachádza spoločnú reč vo vedení boja proti islamskému terorizmu a nemá námietky proti rozmiestňovaniu amerických jednotiek v Afganistane a v bývalých sovietskych stredoázijských republikách. S nevyspytateľnosťou tamojších moslimských kmeňov a zoskupení má striedavé skúsenosti už od XIX. storočia a poučila sa, že puškami a delami ich možno krátkodobo dobyť, ale nie udržiavať v poslušnosti. Spojené štáty a Rusko majú v Strednej Ázii, bohatej na ropu a zemný plyn, rovnaké alebo blízke ekonomické záujmy a obrana pred rozpínaním militantného islamu ich spája do tej miery, že sa nepovažujú za protivníkov.

Aj s NATO je Moskva pripravená spolupracovať vo veciach spoločného záujmu. Rusko bedlivo sleduje, či Severoatlantická aliancia rozšíri pôsobenie v Afganistane a preberie kontrolu nad bezpečnosťou Iraku, ako to navrhuje americký minister zahraničných vecí Colin Powell.

Ak by sa tak stalo a NATO by sa transformovalo na akéhosi svetového strážcu poriadku, jeho služby by nepriamo využívalo aj Rusko. Dá sa predpokladať, že by sa potom chcelo podieľať na rozhodovaní o nasadzovaní NATO a hľadalo by spôsoby, ako to urobiť bez toho, aby sa stalo plným členom aliancie.

Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO