Od začiatku bolo veľmi ťažké uveriť, že Američanom ide v Iraku o nastolenie demokracie. Keď pred rokom padol Bagdad, okupačné jednotky veľmi rýchlo zaistili ministerstvo ropného priemyslu, zatiaľ čo nemocnice a múzeá nevyčísliteľnej hodnoty ponechali napospas rabovaniu.

Tým Washington veľa prezradil o tom, čo si v Iraku skutočne cení. Dnes čoraz viac ľudí pochybuje o kvalite demokracie, ktorú Američania servírujú Iračanom priamo z vlastných tankov. Len pár dní pred vypuknutím novej vlny násilností americký správca v Iraku Paul Bremer zakázal vydávanie populárneho bagdadského týždenníka Al-Hawza. Dôvodom bola správa týchto novín, že výbuch pred policajnou stanicou, pri ktorom zahynulo 50 uchádzačov o prácu, nespôsobila nálož uložená v aute, ale americká raketa odpálená z vrtuľníka.

Zdôvodniť brutálny zásah do slobody tlače tvrdením, že tento týždenník vyvolával protiamerické nálady, je popretím aj toho posledného argumentu, ktorý ešte zostal Bushovi na ospravedlnenie minuloročnej vojny. Spojené štáty ako jedna z kolísok demokracie nevedia pochopiť, že noviny ako Al-Hawza nenávisť voči Američanom nevytvárali, ale ju reflektovali, že vytlačenie nepriateľských nálad z mediálnej sféry do sféry súkromnej nepovedie ani k slobode, ani k bezpečnosti. Samozvaní vládcovia Bagdadu vlastne Iračanom odkázali: "Môžete si hovoriť, čo chcete, ale nesmie to byť namierené proti nám." Čudná interpretácia demokracie.

Všeobecné povstanie proti Američanom

Celú situáciu však dramaticky mení zapojenie sa šíitov do ozbrojeného povstania. Tých šíitov, ktorých bývalý režim kruto prenasledoval a ktorí mali teoreticky najmenej dôvodov nedôverovať Američanom. Búria sa aj Kurdi na severe krajiny. Ak v tejto situácii americký prezident Bush vyhlasuje, že má Irak pod kontrolou, treba sa už len pýtať, či má pod kontrolou aspoň vlastný zdravý úsudok.

Faktom ostáva, že od minulého týždňa aj Američania prestali predstierať, že zaobchádzajú s Iračanmi v rukavičkách. Hra na "presne riadené strely" sa skončila. Po minulotýždňovej masakre pokojne sa modliacich ľudí v meste Fallúdža a zúrivých útokoch, po ktorých zostali z obytných štvrtí iba ruiny, sa rozhnevaným Iračanom nemôže čudovať už nikto. "Toto je naša krajina!" volali iracké matky odhodlané brániť svoju vlasť v uliciach mesta, v ktorom sa bojuje o každý dom ako v Stalingrade.

Zúrivé lynčovanie civilistov, ktorých Paul Bremer označil za zločincov, má byť pomstou za zavraždenie štyroch (!) Američanov v tomto meste pred dvoma týždňami. Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na naše Slovenské národné povstanie, ktoré fašisti a ich prisluhovači nazývali vzburou banditov. Práve preto by sme mali vedieť rozlišovať, čo je to terorizmus a čo národnooslobodzovací boj. Fallúdža volá o pomoc. Každý deň zahynie v urputných bojoch s dobre vyzbrojenými Američanmi niekoľko desiatok Iračanov. Mesto je obkľúčené, dochádzajú potraviny a lieky. Ale takto sa nesprávajú bojovníci za slobodu. Takto sa správali za druhej svetovej vojny nacisti. Najodvážnejšie to doteraz vyslovil bývalý šéf inšpektorov OSN v Bagdade Hans Blix, ktorý 7. apríla doslova povedal: toľko nezmyselného zabíjania, utrpenia a útlaku, čo spôsobili Iračanom Američania, im nespôsobil ani Husajnov režim.

Slovensko sa podieľa na okupácii

Je čas, aby sme si tieto skutočnosti do dôsledkov uvedomili aj u nás doma. Aby sme prestali akademicky filozofovať o potrebe stability a alibisticky sa skrývať za slová o zodpovednosti a obrane našich hodnôt. V Iraku prebieha špinavá krutá vojna, proti ktorej musí zdvihnúť svoj hlas každý humánne zmýšľajúci a cítiaci človek. To nie je len otázka smerom k Washingtonu. To je aj otázka na našu vládu a parlament, čo dnes v Iraku robíme. Či bránime slobodu alebo iba bránime irackému ľudu v jeho slobode. Ak celý národ povstane proti okupantom, v koho mene mu vlastne nastoľujeme slobodu? Akoby si Slovensko stále nechcelo položiť tieto nepríjemné otázky. Akoby sme nechceli vidieť, že sa podieľame na okupácii krajiny, ktorá nie je ospravedlniteľná ani z právneho, ani z morálneho hľadiska.

Ak sa nemáme hanbiť za podiel našej krajiny na páchaní týchto zverstiev, treba začať veľmi poctivo a vytrvalo klásť premiérovi Dzurindovi otázky. Existuje totiž aj iná zodpovednosť ako slepá lojalita k najsilnejšej veľmoci. Existuje zodpovednosť ako mravný záväzok voči slabším a utláčaným. Mikuláš Dzurinda nás pred rokom presviedčal, že cieľom vojenskej operácie USA a ich spojencov je "zbaviť svet hrozby použitia zbraní hromadného ničenia Saddámom Husajnom" (TASR, 20. marca 2003). V známom -- takmer oscarovom -- prejave v STV 21. januára 2003 dokonca strašil slovenské obyvateľstvo, že "zbrane, ktorých sa Husajnov iracký režim odmieta vzdať, sú namierené na našu civilizáciu". Dnes je jasné, že premiér Dzurinda zavádzal alebo priamo klamal. Nikto ho však za tieto slová neberie na zodpovednosť. Nikto sa nepýta, čo pri súčasnom vývoji na Blízkom východe v tejto krajine robíme a komu slúžime. Zotrvávaním našich vojakov v tejto oblasti berieme na seba jedinú zodpovednosť: zodpovednosť za zločiny, ktorých sa koaličné jednotky v Iraku dopúšťajú.

Vývoj udalostí v tejto krajine potvrdzuje tézu, že vojna nie je riešenie -- vojna je problém. Za posledných päť rokov to potvrdil nielen Irak, ale aj Kosovo a Afganistan. Ak sa ukazuje, že Američania nemali vo svojich doterajších ťaženiach žiadny plán pre okamih, keď sa vojna skončí, treba sa spýtať, či boli naozaj takí naivní a mysleli si, že demokraciu zasievajú bomby. Najväčšou chybou doterajšieho boja proti terorizmu je totiž nesprávne pochopenie jeho podstaty. Terorizmus nie je samostatný systém, proti ktorému sa dá viesť vojna tak ako proti nacizmu. Terorizmus je vnútornou súčasťou a štrukturálnou poruchou nášho systému, ktorý sme sami vytvorili, je vedľajším produktom a dôsledkom vojny bohatých proti chudobným, ktorú odštartoval globálny neoliberálny plán. Ozajstné bojiská proti terorizmu nie sú v Iraku, Afganistane či Sýrii. Sú všade tam, kde sa rozhoduje o súčasnej podobe ekonomickej globalizácie.

Autor je publicista

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO