Čo sa teda stalo? Nenemeckí čitatelia budú z vlastných skúseností poznať, že to bolo niekoľko vecí. Nástup neoliberálnej hegemónie bol spojený s privlastnením si mnohých požiadaviek sociálnych hnutí. Napríklad individuálna (a sociálna) "autonómia" od všeobjímajúceho štátu sa použila ako ospravedlnenie pre privatizáciu a dereguláciu. No o histórii nemeckých zelených sa dá hovoriť aj konkrétnejšie. Je poučná aj pre širšiu debatu o mieste politických strán v boji za progresívnu sociálnu zmenu a o úlohe vlády v procese transformácie spoločnosti.

* * *

Dvadsaťročná história zelených kladie otázky, ktoré tu boli počas celého 20. storočia. Ako majú ľavicové strany v parlamentnej demokracii vyzerať? Majú sa stať súčasťou vlád, ktoré chcú, aspoň sčasti, len riadiť existujúcu kapitalistickú ekonomiku? Prípad nemeckých zelených je zaujímavý aj preto, lebo svoju pozíciu vo vláde nedosiahli dohodami s ostatnými stranami, ale úspechom vo voľbách.

Strana si bola vždy vedomá svojej úlohy -- najmä preto, lebo jej zakladatelia boli súčasťou generácie roku 1968, ktorá chcela obnoviť historickú a teoretickú podobu ľavice, ktorú zničili nacisti. Jednou z kľúčových debát bolo, nakoľko sa sociálna emancipácia môže stať vecou politiky -- tak ako to bolo v 20. rokoch. Zahŕňala i otázky o vnútrostraníckej demokracii, snahu prekonať "železný zákon oligarchie" Roberta Michelsa. Podľa neho strany vždy degenerujú na aparát, ktorým lídri ovládajú masovú základňu. Aby sa tomu vyhli, zelení zdôrazňovali princíp "demokracie zdola". Vyvinuli silné inštitucionálne pravidlá, ktoré mali zabrániť vzniku straníckej elity a zabezpečiť členom podiel na moci.

Ak by história strany len potvrdzovala Michelsa (aj pri vedomej snahe vyhnúť sa dominancii elity), bola by len málo zaujímavá. No neschopnosť zelenej ľavice udržať si vplyv v hnutí i strane si zaslúži viac pozornosti. Poukazuje na strategické chyby, z ktorých sa môžu poučiť všetci environmentálni a radikálni aktivisti.

* * *

Nemecká politika mala vždy svoj volebný aspekt -- na federálnej, regionálnej aj miestnej úrovni. To však samo nevysvetľuje, prečo sa zelení stali povoľným koaličným partnerom sociálnych demokratov na federálnej úrovni. Nakoniec, zeleno-ľavicový radikalizmus v strane dominoval -- a to (načas) aj v jej parlamentnej skupine -- dlho po jej vstupe do Bundestagu. Práve ľavicový návrh nového sociálneho kontraktu spájajúceho ekologické, feministické a odborárske požiadavky do jednotnej radikálnej agendy obnovil v 1994 federálne úspechy strany. V tom čase však kontrolu na parlamentnou frakciou získali "realisti". Použili ju, spolu s mediálnou viditeľnosťou lídrov, na rozšírenie ich ideologického vplyvu na celú stranu. Tým, a kariérnymi možnosťami pre svojich verných, vytvorili v zásade autoritársku kultúru podriadenosti lídrom. Vytiahli Joschku Fischera do pozície najvyššej neformálnej autority, čo ich pozíciu v médiách ešte posilnilo.

Ľavicové krídlo strany malo menej jasnú predstavu, ako použiť parlamentnú pozíciu strany na niečo iné než posilnenie mimoparlamentnej mobilizácie. Navyše, v politickej rovine ostali ticho -- držali sa zásad vyvinutých proti "extrémizmu" studenej vojny, ktoré však už na neoliberálnu a neokonzervatívnu politiku dominujúcu 90. rokom neplatili.

Neoliberálny útok na pracujúcich a odbory podkopal bezprostrednú možnosť zjednotiť veľkú väčšinu robotníkov okolo environmentálnej a feministickej agendy "menej práce pre všetkých". Voliči zo strednej vrstvy boli zlákaní mechanizmom ekologických daní, ako alternatívou ku komplikovanému systému kontroly výroby a spotreby. Medzi novou generáciou zelených sa však uchytil aj mýtus zodpovednosti sociálneho štátu za masovú nezamestnanosť. Do parlamentných volieb v roku 1998, ktoré vyniesli k moci červeno-zelenú koalíciu, však šli zelení ešte s programom, ktorý niesol ľavicovú pečať. Lenže kandidátka -- ľudia, ktorí ho mali napĺňať -- tak už nevyzerala.

* * *

Pôvodná koaličná dohoda dávala nádej, že vláda predstaví sociálne a ekologické reformy. Pomáhala tomu prítomnosť bývalého lídra SPD a ministra financií Oscara Lafontaina, ktorý bol hlavným architektom reformných snáh o vybudovanie koalície koncom 80. rokov. No realisti čoskoro dosiahli strategické víťazstvo. Členov strany postavili proti "starému ľavicovému krídlu", ktoré nedokázalo dať odpovede na výzvy unipolárneho sveta pod americkou mocou. Symbolickým vyvrcholením bola podpora nemeckej účasti na útoku NATO proti Srbom v Kosove.

Nasledovalo dištancovanie sa parlamentnej skupiny od mimovládnych organizácií a hnutí bojujúcich proti korporatívnej globalizácii, vymazanie požiadavky skrátenia pracovného času z programu a vzdanie sa návrhov na politickú kontrolu ekologickej transformácie v prospech "ekonomických nástrojov". Radikálne feministické požiadavky boli nahradené politikou "gender mainstreaming" vyhovujúcej menšine žien budujúcich si kariéru. Rovnako názorný je kompromis o postupnom opustení atómovej energie. Táto zrada viedla k odchodu antiatómových hnutí zo strany.

* * *

V 1999 stratilo ľavicové krídlo strany kontrolu nad kongresmi strany a jeho koordinačné štruktúry sa začali rozpadať. Veľa aktivistov stranu (väčšinou individuálne) opustilo. Mnohí sa zapojili do nových organizácií, ako ATTAC, či protestných hnutí proti vojne v Iraku. V Nemecku sa tieto nadnárodné hnutia vyvinuli bez akejkoľvek straníckej podpory. Aktivisti tak znova stoja pred problémom budovania reálneho politického tlaku bez spoľahlivého straníckeho partnera. To isté platí pre odbory, ktoré si musia nájsť strategickú náhradu za SPD. No ľavicové krídlo zelených celkom nezmizlo -- v júni boli členovia schopní vynútiť si mimoriadny kongres. Dôvodom bola snaha parlamentného vedenia byť neoliberálnejší, než Schröder.

Keď sa budú zelení musieť v roku 2006 vysporiadať s volebnou porážkou, ozvú sa hlasy, ktoré vysvetlia, ako viedol Schröderov a Fischerov oportunizmus k porážke sociálnych, demokratických, feministických a ekologických cieľov.

"Realistická" stratégia zaujatia priestoru liberálov, s novou ekologickou a antidiskriminačnou príchuťou, zlyhala. Dúfajme, že to nebude porážka nemeckých zelených, či radikálnejších ľavicových síl (ktoré možno nájsť aj v SPD). No ak zelená ľavica nevytvorí nový politický projekt, ktorý by dokázal postaviť širšiu alianciu sociálnych a politických síl než "sociálne hnutia" 70. a 80. rokov, budú opäť porazení. Následná hegemónia "realistov" v ľavicovom spektre by bola smutná -- nielen pre Nemecko.

Autor je členom Strany zelených a vyučuje politickú filozofiu na Freie Universität v Berlíne.
Článok pôvodne vyšiel v časopise Red Pepper.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO, kde článek vyjde tento týden.