Umenie by malo prinášať radosť

Mohla by sa najlepšia speváčka určiť chirurgickým rozborom hlasiviek?

To asi nie. Myslím, že na hlasivkách ani tak nezáleží, tie máme všetci narastené približne rovnako, akurát niekto ich má trochu jemnejšie, prípadne pevnejšie. Záleží skôr na tom, ako vzduch prechádza hlasivkami, ako sa zatvárajú a otvárajú a ako s nimi človek pracuje. To sa ale nedá ovplyvniť vedomím.

Ktorý hlas speváka sa Vám najviac páči(l)?

Mojou láskou bol vždy Tom Jones. Tiež Beatles. Zo speváčok som mala najradšej Dione Warwick - tetu Whitney Houston. Tiež Nancy Wilson. Neboli to síce moje vzory, keďže môj hlas bol úplne iný, ale páčilo sa mi čo a ako spievali.

A Edith Piaf, Ella Fitzgerald?

Samozrejme. To je božstvo. Na také niečo som si vôbec netrúfala. Keď som v roku 1969 videla v Berlíne koncert Elly Fitzgeraldovej s triom Oskara Petersona, povedala som si: "Ježiš Mária veď ja nemám nárok vôbec otvoriť ústa". To bol skutočne tak úžasný koncert, tak úžasný výkon. Na úrovni Boha. Chcela som všetko nechať, no mala som nejaké povinnosti, a tak som sa znova dala do spievania.

Dá sa umenie, spev kategorizovať?

Ak máte na mysli škatuľkovanie, tá tendencia tu je. Do 30-ich rokov 20 storočia, keď vznikla pesnička či šláger, sa hudba rozdeľovala iba na dobrú a zlú. Až posledných 50 rokov 20. storočia začali vznikať rozličné šuplíky, až človek nevie čo kam patrí. Napríklad sama neviem rozdiel medzi hiphop a regge. Pletiem si to. Viem, že ide o rozdielny tanec, že sa tam inak pohybuje - aj keď takmer rovnako. Ale aký je rozdiel v rytme a nálade to neviem.

Vie to vôbec niekto?

To neviem. Ale naraz Vám niekto povie, že ten spieva hiphop.

Čo je v pesničke dôležitejšie hudba alebo text?

Lepšie je oboje. Inak sa to nedá povedať. Napríklad v Loudá se půlměsíc je chytľavejšia melódia, text pritom nie je nijak objavný ani hlbokomyseľný. Spievala som to ako 24-ročná, čo ešte šlo. Dnes to už spievam s úsmevom, pretože každý vie, že to nemôžem myslieť vážne. Potom sú piesne ako Ring-o-ding, kde melódia nie je až tak zaujímavá, ale ten text je tak úžasný, že to môžete zaspievať vždy inak a má to posolstvo.

Rada čítate?

Kedysi som čítavala rada a veľa. Teraz nečítam nič. Akurát veľmi zriedkavo noviny.

Čo ste čítali?

Za socializmu som okrem novín čítala všetko. Maminka odoberala Literární Noviny, takže sme mali prehľad o literárnom dianí. Do devätnástich rokov som bola chorľavá, stále som mala angínu, a tak som veľa čítala. K niektorým autorom ako napríklad Kippling sa rada vraciam. Jeho báseň If mi v ťažkých chvíľach pomáhala.

Ako dôležitá je pre umenie kritika? Tešila Vás priazeň Jiřího Černého?

Na začiatku je kritika dôležitá. Naklonenosť Jiřího Černého mi po odbornej stránke pomohla hlavne po príchode do Prahy. Potom som sa o kritiku už veľmi nestarala. Po premiére som si nikdy nekupovala noviny. Mala som strach, že ma skritizujú. Neskôr som naopak zistila, že ma chválili.

Ako dôležitý je pre speváka intelekt?

Na začiatku na tom až tak nezáleží. Nie je to potrebné, lebo vtedy si Vás každý prispôsobuje k svojmu obrazu. Pravda, ak máte šťastie, že sa dostanete medzi textárov a skladateľov, ktorí si s Vami tú prácu dajú. Zo začiatku keď sa rozhliadate, väčšinou s Vami jednajú ako s blbečkom. Potom tiež prichádza niekto kto Vám robí imidž. Na mladého človeka je toho akurát dosť. A ešte k tomu sa do neho natlačia peniaze, ktoré musí vrátiť. Preto sa nemôže veľmi prejavovať - napríklad na vytváraní imidžu - s vlastnými nápadmi a vkusom. Neskôr sa intelekt samozrejme spozná, pri rozhovoroch alebo pri výbere repertoáru.

Spomeniete si ešte na svojho objaviteľa Bohuslava Ondráčka? Aký to bol človek?

Úžasne obdarený muzikantským talentom a cítením. Ale inak drsňák. Keď som niečo zaspievala akokoľvek dobre a keď som napríklad po premiére na ňom doslova nechávala visieť oči, aby mi náhodou niečo nevytkol, tak on iba povedal: "dobrý". To bolo jeho najväčšie uznanie.

Nevedel potešiť.

Veľa toho nenarozprával a rozhodne Vám netlieskal. Maximálne povedal: "jen se snažte, ať to nemusíme vyhodit z desky. Ono je to dobrý".

Čo je cieľ umenia?

Niekto hovorí, že radosť alebo kvety života. Také bublinky. Niečo vedľa normálneho života, čo robí život krajším, pozoruhodnejším. Aj keď často to tak nie je.

Kedy ste si uvedomila, že ste umelkyňa?

Dlho som si to neuvedomovala. Ani v druhej kariére. Stále som sa bála, že mi vypadne text. Je toľko faktorov, ktoré prispievajú k tomu, aby ste si povedali: "dneska mi to ale vyšlo!" Niekedy sa človek musí tešiť z maličkostí. Napríklad, bola som nadšená, že som si dokázala napriek trom operáciám a trom narkózam zapamätať text pre muzikál Líp se loučí v neděli (poznámka. Marta Kubišová získala za spevácky a herecký výkon v tomto muzikáli cenu Thálie 2001).

Je rozdiel medzi umelcom a jeho obrazom v spoločnosti?

Určite. Umenie sa medializovaním rozdeľuje, škatuľkuje.

Môže byť netalentovaný človeka vnímaný ako talentovaný?

To si netrúfam odhadnúť. Aj keď teraz už štúdiá umožňujú dointonovať niekoho za speváka. Verím tomu, že dnes je už možné štúdiovo urobiť spevácky hlas spolu so všetkým, čo k tomu patrí.

Ovplyvňuje umenie spoločnosť alebo naopak?

Obidvoje. Spoločenské problémy sa odrážajú alebo lepšie povedané mali by sa odrážať v umení. Umelec zasa môže ovplyvniť spoločnosť napríklad výberom repertoáru.

Umelci mávajú kritické postoje k spoločnosti. Dalí raz vyhlásil, že blázon nie je on ale šialene nevedomá spoločnosť. Je šialenstvo norma?

Fakt je, že čím je človek starší tým viac krúti hlavou nad tým ako je ľudstvo nepoučiteľné. Úplne nepoučiteľné. Tak ťažko sa s tým zmieruje a pritom si hovoríte ako to, že sa nikde nenájde ani nikto kto by povedal -- tak pozor! Niekedy je to ťažké posúdiť. Napríklad často za mnou chodili novinári ohľadom vojny v Iraku. Povedala som im, že vojna nie je dobrá. Žiadna vojna nie je dobrá. Pravda tiež ale je, že diplomacia a terorizmus sa vylučujú. S teroristami nič nevyjednáte a niečo sa s tým robiť musí. Takže aj keď v podstate nechcete musíte sa prikloniť k tomu, že vojna je nutná. Je to strašné. Nedá sa to jednoznačne zodpovedať. Sama som sa nachytala, lebo som skutočne nevedela či áno alebo nie. Potom som si ale uvedomila, že teroristi sa môžu zmocniť atómovej bomby a bude koniec.

Aký je vplyv trhu na umenie?

To je veľmi špecifické pre každú krajinu. Jedno CD alebo platňa dá rovnakú prácu ako v Paríži tak v Prahe, Londýne, New Yorku či Los Angeles. Lenže tam je trh podstatne iný. Tu sa nadriete a potom zistíte, že sa tu dáva zlatá platňa za 15 000 predaných kusov. To je škandálne.

Z Vašich piesní sa najviac skloňuje Modlitba, Loudá se půlměsíc, Lampa či Hey Jude. Ktorá z tých starých pesničiek sa páči najviac Vám?

To sa nedá povedať. Mám rada všetky pesničky, v ktorých sa niečo hovorí. Páči sa mi napríklad moje posledné dvoj-CD, ktoré sa volá Tajga-Blues. Našlo sa to v archívoch po 20-ročnom mlčaní, čo ma prekvapilo. Tie piesne by som teraz už nedokázala odspievať tak ako kedysi.

Občas je to tu ako u blbých na dvore

Milan Hlavsa z kedysi zakázaných Plastic People v jednom z posledných rozhovorov povedal, že sa z neho stáva ľavičiar. Svojho času ste podporovali Demokratickú Úniu. Aké je Vaše politické presvedčenie?

Demokratická Únia bola skôr pravicová strana. Bola som jej patrónkou vo voľbách, no nepresadila sa. Možno aj preto lebo som bola ako Havlova kamarátka celú dobu považovaná za "hradné krídlo", ktorým sa tu všeobecne opovrhovalo. Odvtedy si netrúfam nikoho podporovať. Od roku 1989 ma politika nebaví, aj keď viem, že stále mojim životom prechádza a koriguje ma.

Hneď vedľa miesta upálenia Palacha sa pred tromi mesiacmi upálil ďalší človek. Vidíte v tom paralelu medzi totalitou a súčasnosťou?

V každom prípade mi je toho človeka ľúto. Nesúhlasil s tým blázincom, tou anarchiou, čo tu niekedy prevláda. Vzhľadom na to, že sme mladá demokracia tak to tu občas naozaj vyzerá ako u blbých na dvore. Je škoda, že to ľudí otrávi natoľko, že kvôli tomu položia život. V prípade Palacha to ale malo veľký dopad. Bolo to burcujúce gesto, ktoré padlo na úrodnú pôdu, takže Palach vtedy naozaj zažiaril. Upálil sa tri či dva mesiace na to ako Husák vyhlásil normalizáciu. Verejná mienka sa potom skutočne rozlomila. Niektorí stále rozprávali rovnako - tých postupne vyšachovali. Druhí oplakávali Palachov čin, aj keď si boli vedomí toho, že musia skloniť hlavu pred normalizáciou a nechať si stúpať po chrbte.

Vtedy si ľudia mysleli, že to všetko rýchlo skončí.

Všetci sme si hovorili, že za dva roky pôjdu preč. Všeobecne sa tomu verilo, aj keď to nakoniec trvalo desať krát toľko.

Podľa niektorých za inváziu Sovietov môže Dubčekova naivita. Niesol Dubček nejakú vinu?

Určite nie.

Je zvláštne, že práve vtedy ste spolu s Golden Kids natočili album Micro-Magic-Circus, ktoré je celkom veselé.

Program mal premiéru približne rok pred normalizáciou, v čase keď atmosféra nebola ešte tak napätá, úderná. Vymýšľali sme medzi sebou plno žartíkov. Helena alebo Vašek ťahali na šnúrke za sebou takú husičku, ktorá mala reprezentovať Gustáva Husáka, až na javisko. Musel nás napomínať Bohuslav Ondráček, aby sme na javisku toľko nevyvádzali, lebo ľudia často ani nevedeli na čom sme sa smiali.

V roku 1970 Vás ŠTB zastavili podstrčením pornografických obrázkov. Niektorí ľudia možno ani nevedeli, že ide o podvrh.

Všetci vedeli, že to bol podvrh. Inak pán Hrabal, ktorý tie fotky priniesol bol v KGB nie v ŠTB. Hovoril, že si tu na neho nikto netrúfne. Zrušili mi všetky zmluvy. Spoliehala som sa na nemecký Polydor. Avšak pánovi Demlerovi, ktorý zastupoval aj Karla Gotta, povedali, že ak sa o mňa bude príliš usilovať, príde aj o neho.

Stretávali ste sa s Krylom?

S Krylom som sa pred mojou pauzou stretla iba raz v roku 1969 na Bratislavskom festivale. Vtedy celkom otvorene rozprával, že ide preč. Hovorila som si, že je to škoda a že to možno iba tak hovorí. No on naozaj utiekol.

Čo Vám v čase normalizácie najviac pomohlo?

Asi to, že sa mi po ôsmych rokoch narodila Kačenka. Medzi chartistami sme si tiež pomáhali.

Stretávate sa ešte?

Niektorí áno. Máme k sebe dobrý vzťah, lebo sme v minulosti patrili k sebe.

O čom sa bavia bývalí chartisti?

Napríklad s Václavom Havlom sa spolu bavíme o momentálnych veciach, pretože sa vždy vídame pri nejakej príležitosti. Málokedy preberáme politiku.

Hovorí sa, že Havla funkcia zmenila.

Myslím, že keď prejde istý čas, urobí analýzu svojej činnosti. Podľa toho ako ho poznám to nebol človek, ktorý o funkcii prezidenta sníval. Všetko to vyplynulo z udalostí. V niektorých veciach musel ako prezident dodržiavať istý konsenzus, čo ho ovplyvňovalo. V mnohých veciach by mal inak odlišné postoje.

Ako hodnotíte porevolučný vývoj?

Nie vždy najlepšie. Niekedy to vyzerá, že ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Myslím, že koaličná zmluva, kde sa spojila ľavica s pravicou, dosť poplietla verejnosť. Nešla som ani voliť, pretože to nemá cenu. Neviem koho by som mala voliť. Na referendum o EÚ som šla, lebo tam bolo iba áno-nie a vedela som, že moje áno nikto nepremaľuje na nie. Aj keď je politické spektrum jednotvárne, nedokážu sa dohodnúť ani na tom, či niekde má byť chodník alebo cesta. Stále som to ospravedlňovala 40-ročnou vládou komunistov, pretože tu nemali kde alebo na čom vyrásť politici. Teraz ale vidím, že sú to ľudia, ktorí sa vyhupli na revolúcii a teraz sa na tej vlne vezú za každú cenu.

Vykryštalizuje sa to?

Asi áno, ale bude to trvať možno pol generácie.

Čím si vysvetľujete, že v Čechách majú komunisti tak silnú podporu?

Politický vkus nie je ešte celkom vybrúsený. A ľudia na dedinách sa mohli ťažko dostať k niečomu z prvej ruky. Vysvetľujem si to teda informačnou bariérou.

Pre niekoho je život Disneyland

Ktoré udalosti vo Vašom živote považujete za svoje medzníky?

Prvý medzník bol, keď ma zo dňa na deň odstavili z javiska. Ďalší sa týkal súkromia, keď som v roku 1971 v ôsmom mesiaci tehotenstva prišla o dcérku. Nevysvetlili mi ani prečo. Potom to bolo narodenie Kačenky. Medzník bol aj November 1989. Dodnes si neviem tie udalosti dať do kopy. Mala som pocit akoby som vletela do včelieho úľa. Predtým som chodila s nákupnou taškou najneskôr o pol piatej domov, kde ma čakala Kačenka, ktorá až potom mohla ísť von. A zrazu som chodila domov o jedenástej, dvanástej. So Supraphonom som podpísala znovuvydanie albumu Songy a Balady. Naraz som si povedala: "Panebože, veď ja som zase speváčka."

V nedávnom rozhovore Jaroslav Hutka, s ktorým ste istého času spolupracovali, povedal, že to čo spieva Gott a Vondráčková nemá žiaden obsah ani zmysel. Čo si o tom myslíte?

V Septembri mám premiéru jedného recitálu v divadle Alfa s klaviristom Petrom Maláskom s textami za ktoré sa nemusím hanbiť ani po 35 rokoch. Helena v mojej dobe tiež spievala dobré texty, ktoré jej takisto ako mne robil Zdeněk Rytíř či Zdeněk Borovec. Jarda mal asi na mysli to, čo spievajú dneska, nie?

Áno.

Nesledujem čo má Helena na repertoári. Poznám akurát pesničku Dlouhá noc.

Hutka (a nielen on) ďalej tvrdí, že Vondráčková a Gott robili svojim profesionálnym optimizmom socialistickému režimu reklamu.

Sú ľudia, ktorí to tak cítia. Ja sa na to pozerám z druhej stránky. Viem, že Helena nemohla okrem spievania nič iné robiť. A keď nám (Golden Kids) zakázali vystupovať, tak zatiaľ čo Vašek s Helenou mali dlhy, ja som žiadne dlhy nemala, preto som si to mohla dovoliť premyslieť a robiť si žartíky. Oni si museli rozdeliť aparatúru a začať odznova.

Vondráčková vraj nechce vystupovať v Golden Kids, lebo Neckář je ako povedala "tlustý jak prase".

Práve kvôli tomu idem zajtra na výsluch. Helena s mužom sa rozhodli dať denník Blesk na súd. Nejde im ani tak o peniaze, chcú ich skôr dostať do kriminálu, čo je jednoducho utópia. Rovno som hovorila Heleninmu mužovi nech to nechajú vyšumieť.

Boli ste im na svadbe?

Zúčastnila som sa iba oslavy, ktorá bola v štýle mediálnych svadieb, ako keď si dcéra Elvisa Presleyho brala Nicolasa Cagea. Okolo toho sa robí veľký rozruch. Všetci sledujú, kde idú, čo jedia a ako sú oblečení. Ja tomu hovorím Disneyland. Niekto uprednostňuje Disneyland, niekto iný ako ja to zasa berie tak ako to príde.

Čo pripravujete?

Ako som už spomínala v septembri bude recitál v divadle Ungelt. Je to dobre pripravené a ani nemám strach, lebo sme už mali predpremiéru v Ostrave a Písku.

Budete tam spievať aj staré hity?

Áno. Pôvodne to bolo pripravované k mojej šesťdesiatke pre Českú televíziu. Povedali nám ale, že za to zaplatia 25 tisíc, pričom odmietli zaplatiť Petra Maláska. Tak sme si hovorili, že nepredáme predsa niečo na čom sme v divadle tak dlho pracovali za 20 tisíc.

Čítal som, že čosi o Vás natočili v Japonsku.

Natočili film, v ktorom použili moju nahrávku Hey Jude. Odvtedy, keď ide cez Čechy nejaká japonská delegácia musí sa so mnou stretnúť. Akurát včera robil so mnou rozhovor jeden japonský spisovateľ.

Ste známa svojou charitatívnou činnosťou ohľadom zvierat, starých ľudí. Nemohli by sa tieto činnosti rozšíriť napríklad aj o iné druhy zvierat?

My sa snažíme upozorňovať na všetko. Napríklad minule sme robili užovku, ktorú som v živote nevidela. Pred nedávnom som pozerala diel seriálu, ktorý robil Zdeněk Srstka, ktorý sa zaoberá mokraďami. Upozorňuje na to, že zakladanie priehrad a rybníkov sa musí robiť v spolupráci s ochranármi, ekológmi. Spolupracujeme so svetovou organizáciou pre ochranu zvierat, anglickou kráľovskou spoločnosťou pre ochranu zvierat a inými organizáciami. Posielajú nám klipy. Odvysielame ich pre našich ľudí, aby vedeli, čo sa deje vo svete fauny a flóry. Inak chránim všetko okrem kliešťov, ovadov a podobného hnusného hmyzu, ktorý Vás pri poštípaní môže nakaziť maláriou či Aidsom.

Nepripadá Vám to neefektívne? Charita by mala byť na úrovni zákonov, práva.

Keď sme pred 11 rokmi začínali, tak právne povedomie bolo na tak nízkej úrovni, že ani štátni úradníci nevedeli, že majú povinnosť zakladať útulky a postarať sa o zvieratá v mestách a obciach. Zaslúžili sme sa o to, že sa úradníci musia poriadne pozerať do občianskeho zákonníka. Tam je zviera považované za Vaše vlastníctvo. A stratenú, či vyhodenú vec je obec povinná rok a deň v primeraných podmienkach skladovať respektíve opatrovať.

Má to teda legislatívnu oporu.

Samozrejme. Lenže oni za tým videli veterinárnu starostlivosť, vymedzenie priestorov. Väčšinou to riešili cez policajtov, ktorým povedali, aby tie zvieratá nahnali do lesa a tam ich postrieľali. To sa však nedá robiť v Prahe. Niektorí predvídavejší starostovia nechali postaviť útulky už začiatkom 90-ich rokov. Niekde sú poloprázdne, no inde stále bojujú o prežitie.

Súvisiace linky:

Zlatý Slávik (rebríček): www.ceskyslavik.cz/Vitezove/vitezove.html
Zlatý Slávik (MK): www.ceskyslavik.cz/Voliera/Kubisova.html
Diskografia MK: www.hudba.cx/jmena/kubiso_e.htm

Rozhovory:

Lidové Noviny (10.5.2003): www.lidovky.cz/clanek.phtml?id=168490
Reflex (15.5. 2003): http://reflex.cz/Clanek24498.htm
Mladá Fronta (5.9.2002):
http://revue.idnes.cz/hudba.asp?r=hudba&c=A020905_120032_hudba_brt&t=A020905_120032_hudba_brt&r2=hudba
Národná Obroda (28. 6. 2002): www.narodnaobroda.sk/20020628/17_002.html
Naše rodina (2002, číslo 34): www.rodinaonline.cz/archiv/2002/34/kubisova.htm
Maxi magazín (1997, č.45): www.celebrity.cz/rozhovor/kubisova.htm

Iné:

Rozhovor s Jaroslavom Hutkom (Mladá Fronta 27.2. 2003):
http://revue.idnes.cz/hudba.asp?r=hudba&c=A030227_130749_hudba_vlk&l=1&t=A030227_130749_hudba_vlk&r2=hudba
Československá deska desek 1960-1990 podľa Rock & Pop 4.1. 1991 (na konci stránky): www.knihkm.cz/hudba/ceskypop.html
"Spor" Vondráčková -- Neckář: www.blesk.cz/clanek13620.htm

Foto: Martin J. Polák pro Musical.cz