Ako príklad nech poslúžia mená Alexandra Dulebu a Grigorija Mesežnikova. Najmä posledný menovaný sa objavuje v elektronických a tlačených médiách s pravidelnosťou a frekvenciou konzumácie alkoholu v Rusku. Tento bol k nám dodaný údajne až z ďalekého Kazachstanu a pre zglajšachtované, väčšinou zahraničnými subjektmi vlastnené a voči všetkému zahraničnému nesmierne servilné slovenské médiá, ale napríklad aj pre slovenské vysielanie BBC, je poslednou, neodvolateľnou a nespochybniteľnou autoritou na všetko - čo ešte je, čo už nie je a čo už vôbec nie je - demokratické.

Okrem toho vlastní aj krištáľovú guľu a pri pohľade na ňu je schopný napr. krátko po oznámení volebných výsledkov predpovedať, ako bude konštituovaná nová vláda a ako sa bude správať.

Musí to byť naozaj mimoriadne talentovaný a erudovaný človek, keď si vedel vypestovať taký jemný, ale súčasne rezultatívny a neomylný cit pre demokraciu. Skrátka: nedoceniteľná, veľká osobnosť, akú nám môže závidieť celý svet. Grigorij Grigorjevič raz zabrúsil v rámci svojej demokratickej odbornosti a špecializácie aj na pláne susednej Českej republiky a v oka mihu bol schopný neomylne a autoritatívne posúdiť situáciu vzniknutú pri "vzbure" redaktorov ČT. Dovolil som si jeho úvahu venovanú spomenutej téme aj s autoritatívnym rozhodnutím, kto sa v tejto široko medializovanej kauze správal demokraticky, a kto nie, zaslať istej osobe, ktorá sa českým médiám venuje sústavne, systematicky, dlhodobo a s veľkou znalosťou vecí. Jej komentár bol extrémne stručný a lakonický: pozostával z piktogramu (tzv. smajlíka), ktorý vyjadruje úsmev.

Príklady, ako je známe, priťahujú, lákajú, a preto neprekvapuje, že aj autor príspevku "VYHLÁSME VOJNU RASIZMU NA SLOVENSKU!" uverejnenom nedávno v BL Ladislav Ďurkovič sa pochválil: "Profesionálne sa venujem problematike rasizmu, neonacizmu a tolerancie už roky v iniciatíve Ľudia proti rasizmu". Adverbium "profesionálne" zrejme znamená, že autor je za svoje aktivity platený, lebo ináč by bol číry amatér. Svoje aktivity však vykonáva veľmi profesionálne, premyslene, či prešpekuľovane, obozretne, ba dalo by sa povedať až rafinovane, ako to vyplýva z nasledujúcich riadkov: "Promptne reagujeme na udalosti, no po futbalovom víkende (zápas Slovensko-Anglicko v Bratislave - pozn. DK) sme ostali týždeň ticho. Náročky. Chceli sme vidieť odpoveď slovenskej spoločnosti na hrôzu, ktorá sa objavila na štadióne a neskôr v zahraničí."

V tomto kontexte mi prichádza na um ďalší, tiež vysokoprofesionálny, momentálne ochranca ľudských práv a autoritatívny expert na túto problematiku Miroslav Kusý.

Avšak na Slovensku máme i neprofesionálov, alebo lepšie povedané úplných antiprofesionálov, ako napríklad kňaza Antona Srholca, ktorý sa už dlhé roky venuje bezdomovcom a uľahčeniu ich údelu v rámci návratu "resoty" na Slovensko. Tento kňaz o svojom živote a živote svojej komunity bezdomovcov napísal nedávno na stránkach časopisu Kultúra, ktorý nesie podtitul "Týždenník závislý od etiky", nasledovné: "Za túto dobu naším zariadením prešlo asi 400 hľadajúcich, zväčša mužov. Niektorí si založili rodinu, našli si prácu a náš domov spomínajú ako štart. Iní neunesú ťarchu slobody a po čase sa vrátili do chládku, odkiaľ prišli, iní oklamú, okradnú, sklamú a odídu aj s kľúčmi do tmy, do ulíc, kde otravujú a vydierajú pred kostolmi, predávaním časopisov, klamstvami alebo novým násilím, čím sa prepadajú do ešte väčšej tmy a do iných štruktúr. Asi desiatich sme doopatrovali, až konečne našli svoj domov v tej zmierujúcej Ruke. Tam, ako sa povráva, za odmenu dostali celé kráľovstvo. Aj tam máme svojich ľudí. Jediná filozofia aj mravná norma je, že nesmieš robiť násilie, klamať, kradnúť, ničiť a škodiť. Sme príliš ranení, plachí a trpiaci ľudia, než aby sme si mohli dovoliť nové rany. Pozitívne to znamená učiť sa mať rád seba, blížnych, prírodu, aj tú svoju čudnú, zbabranú cestu. Ježiš povedal a ukázal, že aj tí poslední, ak sa to naučia a pochopia, môžu byť prvými."

Šťastná to krajina, ktorá má aj neprofesionálov, ktorí za svoju hrdú nezávislosť od štátu, zahraničných sponzorov aj od Cirkvi platia, ako píše kňaz Srholec, tým, "že od nich nič nečakajú, nedostanú a nie sú sklamaní"...