14. 10. 2002 Daniel Krajcer (danielk@gtsi.sk) Táto barnumská reklama priniesla Dzurindovi kuriózny post hovorcu, v skutočnosti však neoficiálneho lídra novovznikajúcej a zo zahraničia finančne a mediálne masívne podporovanej volebnej strany - koalície SDK (ktorá mimochodom v súčasnosti už neexistuje, a teda bola stranou na "jedno použitie), ktorej hlavným cieľom bolo zabezpečiť porážku Mečiara v parlamentných voľbách 1998, a tým umožniť zahraničným korporáciám, alebo štátom (Slovenské telekomunikácie napríklad sprivatizoval nemecký štátny Deutsche Telekom), sprivatizovať kľúčové odvetvia slovenského hospodárstva a finančníctva.

Skutočnosť, že Dzurindovi bola dopriata spočiatku len funkcia hovorcu SDK, má svoje opodstatnenie sčasti v nedôvere (opodstatnenej) v jeho intelektuálne a politické schopnosti a v charakter, ako i v snahe politických elít strán združených do SDK nestratiť svoj politický vplyv na dianie v tejto koalícii.

V súvislosti s Dzurindovým postom hovorcu dochádzalo občas ku kurióznym a zábavným situáciám. Napríklad, keď vyzval Mečiara na diskusiu pred televíznymi kamerami, ten si vzniknutú situáciu dôkladne vychutnal a rozšafne odkázal Dzurindu na svojho tlačového hovorcu, nech si len hovorcovia pekne podiškurujú. Hovorca s hovorcom.

Napokon aj táto blamáž s hovorcami prispela k tomu, že divadielko s nezávislými" stranami a akousi stranou-koalíciou SDK skončilo a Dzurinda sa stal aj oficiálnym lídrom volebnej strany SDK, do ktorej sa združili vybraní politici niekoľkých menších strán, pričom ich materské strany ostali existovať naďalej, ale nezúčastnili sa volieb.

Keď už Dzurinda dostal opraty do rúk, nikdy viac ich už nepustil a po voľbách v roku 1998 zlikvidoval Demokratickú úniu a nedávno fakticky aj Demokratickú stranu, t. j. strany, ktoré sa pred voľbami združili do volebnej strany SDK. Len KDH (Kresťansko-demokratické hnutie) sa s veľkým vypätím síl podarilo v poslednej chvíli ujsť z Dzurindovej hrobárskej lopaty a v nedávnych parlamentných voľbách obhájiť svoju parlamentnú existenciu.

Ten istý publicista, ktorý prvý písal o nafúknutom" Dzurindovi, hodnotil jeho schopnosti veľmi zdrvujúco, keď bol svojho času napísal, že by bolo veľkým rizikom tohto absolventa Vysokej školy dopravnej v Žiline postaviť na post výpravcu čo i len malej železničnej stanice a že najprimeranejšie by boli jeho schopnosti využité vo funkcii vedúceho železničného bufetového vozňa, kde by si mohol nezáväzne šveholiť s cestujúcimi. Je fakt, že Dzurinda sa vyznačuje veľmi kvetnatými a bezobsažnými vyjadreniami, ktoré výrazne podliezajú aj tak dosť úbohý a nemeritórny verbálny štandard slovenských politikov. Poznám istú starú Nemku, ktorá reaguje na situáciu, keď ho počuje v rozhlase, alebo v televízii, slovami: "Vypnite, prosím, toho byzantínca, lebo ho nemôžem počúvať dlhšie ako 10 sekúnd bez zdravotnej ujmy.

Boli časy, keď sa Dzurinda, ako sám hovorieval, "cítil"" byť ekonómom. Začiatkom roka 1993 prišiel so svojím "90--dňovým plánom" ozdravenia a stabilizácie hospodárstva SR, ktorý mal spočívať v drastickej 30 %-nej devalvácii slovenskej koruny. Mal som vtedy krátko možnosť diskutovať s ním o tejto otázke. Snažil som sa ho upozorniť na to, že výsledkom žiadnej akokoľvek drakonickej devalvácie slovenskej koruny nebude podstatné zvýšenie exportnej výkonnosti slovenského hospodárstva jednoducho preto, lebo SR neprodukuje dostatočné množstvo konvertibilného tovaru, ktorý by sa uplatnil na vyspelých zahraničných trhoch, ale je potrebné počítať s tým, že po devalvácii zdražie dovoz do SR, čo vyvolá tzv. nákladovú infláciu.

To sú elementárne veci, ktoré sa preberajú v ľubovoľnej učebnici makroekonómie. Namiesto akejkoľvek vecnej argumentácie vtedy Dzurinda zaútočil tvrdením, že nenávidím KDH, hoci išlo o čiste odborný problém, ktorý nemal s tým, či niekto "návidí", alebo nenávidí, KDH, nič spoločné.

Ďalší nádejný staro-nový člen novokoncipovanej Vlády SR Eduard Kukan, minister zahraničných vecí SR je zaujímavý z iného hľadiska. Absolvent Diplomatickej akadémie v Kyjeve zostal po vzniku samostatnej SR roku 1993 spočiatku v Prahe, kde má vilu, aj s českou manželkou. Pretože však v ČR - na rozdiel od SR - platil a vykonával sa tzv. lustračný zákon (podľa Jozefa Moravčíka, bývalého premiéra SR, síce v SR lustračný zákon platil, ale sa nevykonával), Kukan sa v českej diplomacii neuplatnil, a objavil sa na Slovensku, kde sa čoskoro stal ministrom zahraničných vecí. Dôvody tejto odysey objasní pohľad na webovskú stránku www.cibulka.com, kde možno nájsť aj nasledovné údaje:

Meno: Kukan Eduard

Narodený: 26. 12. 1939

Bydlisko: neuvedené

Typ spolupráce: dôverník

Evid. správa ŠTB: centrála

Krycie meno: Skopec

Zväzok: 9002

Pikantné je krycie meno Eduarda Kukana Skopec, pretože to znamená nielen označenie istého bylinožravca, ale v prenesenom význame aj hlupáka. Zdá sa, že príslušné riadiace kádre niekdajšej ŠtB mali o intelektuálnych schopnostiach a charaktere dôverníka ŠtB Eduarda Kukana nie príliš lichotivú mienku.

Ešte malú poznámku k diplomatickej akadémii v Kyjeve, kde študovali takmer všetky kmeňové diplomatické kádre niekdajšieho RVHP. Podľa názoru Jána Husáka to bola inštitúcia, ktorá pripravovala profesionálnych špiónov s diplomatickým krytím. Pripomeniem, že Ján Husák je syn niekdajšieho generálneho tajomníka ÚV KSČ a prezidenta ČSSR, pôsobil ako veľvyslanec ČSSR vo Fínsku a v Juhoslávii a nejaký čas sám študoval na spomenutej škole.

Napriek uvedeným skutočnostiam "požíva" Eduard Kukan absolútnu dôveru príslušných kruhov USA. Počas najintenzívnejšieho bombardovania Juhoslávie bol navštívil centrálu NATO v Bruseli - skoro si tam padali s pohlavármi NATO do náručia. V nedávnej volebnej kampani lemoval plagáty s jeho podobizňou nápis: Budúcnosť...

Je síce pravda, že po druhej svetovej vojne používali americké tajné služby mnohých Gehlenových a Canarisovych agentov, avšak žiaden z nich nezastával taký dôležitý post, ako je minister zahraničných vecí. Je tiež evidentné, že na eliminácii osôb s pochybnou minulosťou, ktoré sa môžu stať potenciálnym terčom vydierania, a tak predstavovať bezpečnostné riziko, by mali mať evidentný záujem príslušné krajiny, ktoré takéto osoby nominujú do významných štátnych postov, a nie USA, ktorým to, naopak, može vyhovovať!

V súvislosti s NATO sa až do omrzenia opakuje, že je to spoločenstvo krajín založené na spoločných demokratických hodnotách. V súvislosti s veľkou mierou akceptácie Eduarda Kukana Spojenými štátmi americkými možno vyvodiť záver, že hodnoty ŠtB a NATO sú konformné. Buď totiž platí uvedené tvrdenie, alebo neplatí klasická logika, tertium non datur.

Ministrom dopravy a spojov SR sa stal Pavol Prokopovič. Zdá sa, že jeho najdôležitejším kvalifikačným predpokladom na tento post sú osobné väzby na premiéra Dzurindu - spoznali sa údajne už v detskom veku na nejakom pionierskom tábore. Na spomínanom ministerstve pôsobí ako šedá eminencia Dzurindov brat, ktorého premiér poznal ešte skôr, ako začal chodiť na pionierske tábory. Táto persóna šéfovala komisii pre výber dodávateľa ľahkých pohonných súprav pre Slovenské železnice. Výberové konanie sa skončilo veľkým korupčným škandálom, ktorého obeťou, či obetným baránkom, sa stal napríklad aj vtedajší minister Macejko. Prípad dodnes vyšetrujú orgány činné v trestnom konaní.

Úplným výsmechom sa javí nominácia milionára Ľudovíta Kaníka na post ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, svojím založením typického "kramára", ktorý ako predseda DS predal tesne pred voľbami budúcnosť svojej strany za ministerské kreslo, keď ohlásil v spektakulárnom vystúpení pred televíznymi kamerami odstúpenie DS z volieb. Vyzval pri tejto príležitosti voličov DS, aby odovzdali svoje hlasy Dzurindovej SDKÚ, čo mu vynieslo spomenutý post. Nie príliš dávno pred tým, ako vztýčil bielu vlajku, však "samozrejme" viedol silné reči o tom, ako si DS pod jeho vedením úspešne povedie vo voľbách.

Kaník má tesné väzby na designovaného ministra financií Miklóša, u ktorého na bývalom ministerstve privatizácie začínal aj svoj ťah za majetkovým profitom. Ako na neho prezradil jeho predchodca v ministerskom kresle, "podnikal" napríklad i v malej privatizácii, kde sa konali aj tzv. holandské dražby, ktoré boli spájané s vysokým stupňom podozrení z korupcie.

Ministerstvo zdravotníctva získal Rudolf Zajac. Pochádza z hrmotno-lopotnej židovskej rodiny. Jeho matka bola tiež lekárka a taká fanatická a militantná komunistka, že ju údajne prezývali Lenin v sukni. Synátor je zas pre zmenu radikálny krajný liberál. Deti, samozrejme, nemôžu byť zodpovedné za postoje a činy svojich rodičov, ale niekedy sa nemožno zbaviť dojmu, akoby boli niektoré rody priam prekliate: len samé krajné, militantné a dogmatické postoje, len nič vhodné a akceptovateľné normálnymi ľuďmi. Aby sa prebojoval na televízne obrazovky, Zajac v súčinnosti s lauderovcami použil aj priam aziatsky rafinovanú lesť: v relácii Televízie Markíza "Na telo", v ktorej vystupoval (alebo presnejšie mal vystupovať) pred voľbami jeho predchodca v úrade Roman Kováč, sa zrazu zjavil na obrazovke aj Rudolf Zajac, pričom mu bol poskytnutý väčší priestor ako proponovanému účastníkovi diskusie, úradujúcemu ministrovi zdravotníctva Romanovi Kováčovi. Ten, keď sa spamätal z prvého šoku zo svojho zneužitia, konštatoval, že je to vlastne "Na telo" nie jemu, ale Zajacovi.

Volebné výsledky, perspektívy a smery ďalšej činnosti pravicovej koalície analyzovala na Televíznej stanici TA3, ktorej šéfom je bývalý Dzurindov hovorca Lengyel, Soňa Szomolányiová a Róbert Žitňanský. Stojí za to pripomenúť, že vznik TA3 bol financovaný veľmi dubióznym spôsobom na základe finančných tokov z dnes už skrachovanej a vytunelovanej nebankovej finančnej inštitúcie BMG Invest, proti ktorej nepodnikol Dzurindov kabinet napriek tomu, že preukázateľne disponoval informáciami o nekalom charaktere ich podnikania, účinné kroky, a tým umožnil doslovné okradnutie desaťtisícov občanov Slovenska, ktorí do týchto nebankových inštitúcií vložili aj pod vplyvom masívnej propagačnej kampane v masmédiách svoje finančné prostriedky.

Soňa Szomolányi, ktorá je v súčasnosti vedúcou Katedry politológie FF Univerzity Komenského v Bratislave, kam sa, ako to už na Slovensku chodí (alebo ako hovorí primátor Žiliny Ján Slota, na Slovensku je to tak), bezbolestne transformovala z bývalej katedry marxizmu-leninizmu, pociťuje silnú averziu voči všetkému, čo je slovenské (napokon Marxovo pohŕdanie slovanskými národmi a ich podceňovanie je dostatočne známe).

Dokazuje to okrem iného tým, že ostentatívne nerešpektuje pravidlá slovenského pravopisu, podľa ktorých priezviská ženského rodu nadobúdajú koncovku -ová. Spolu s redaktorom Slobodnej Európy Žitňanským poukázali (zdá sa, že s veľkým gustom a zadosťučinením) na jeden veľmi závažný fakt, a to, že sa staro-novej vládnucej koalícii na sklonku minulého volebného obdobia relatívne v tichosti podaril kúsok, ktorý hrozí závažnými (aj medzinárodnými) dôsledkami, a znamená faktické prelomenie bývalého ešte federatívneho reštitučného zákona, a tým aj Benešových dekrétov.

K tomu došlo v súvislosti s priznaním majetkových práv Evanjelickej cirkvi ausburského vyznania na Slovensku i na majetkové práva bývalej nemeckej evanjelickej cirkvi, ktoré boli po roku 1945 na základe Benešových dekrétov vyvlastnené. To bude popri úsilí o úplnú privatizáciu všetkých strategických podnikov ďalší významný smer politiky budúcej vládnej koalície poháňanej a vydieranej Stranou maďarskej koalície.

Česká politická elita, začínajúc Havlom a Pehem končiac, spustila po oznámení výsledkov volieb na Slovensku úplný husitský oslavný chorál na ich výsledky. Len pán Profesor si svojím typickým arogantným spôsobom dovolil naznačiť, že to, čo sa na Slovensku sebaoznačuje ako pravica, môže mať veľmi, veľmi podmienený obsah a význam... Pán Profesor nepochybne vie, o čom hovorí, veď to, čo naznačil o pomeroch na Slovensku, sa bezo sporu vzťahuje aj na jeho údajne pravicovú" ODS.

Čo možno očakávať od staro-novej vládnucej koalície? Predovšetkým ďalšie vlny predaja, alebo výpredaja, strategických podnikov nadnárodným korporáciám. Celkom bez obalu to signalizoval šéf ANO Rusko. Jeho americkým sponzorom, ale aj iným záujemcom totiž stále nie je dosť, a tak napríklad 49 %-ný akciový podiel na Slovenskom plynárenskom podniku a majoritný podiel na riadení tohto podniku nemusí byť konečným slovom. V tomto smere sa staro-nová vládna koalícia správala nesmierne vierolomne. Na konci Mečiarovej poslednej vlády sa podielala na vypracovaní a schválení zákona, ktorý znemožňoval privatizáciu strategických odvetví národného hospodárstva, aby ho krátko po svojom nástupe do vlády zrušila a sama začala s ich predajom.

Ďalej dôjde k drastickým redukciám v sociálnej sfére a zdravotníctve. Ako to už avizoval nový minister zdravotníctva, bežným občanom sa bude môcť len snívať o liečebných pobytoch hradených z prostriedkov Sociálnej poisťovne. Napríklad Kúpele Piešťany boli predané do zahraničia formálne subjektu z ČR, za ktorým však stojí maďarský kapitál a za ním...

Perla slovenského kúpeľníctva sa jednoducho zásluhou staro-novej vládnucej koalície vrátila do rúk tých, ktorí ju vlastnili za Rakúsko-Uhorska a bývalej ČSR, a títo majitelia budú požadovať za služby svetové ceny, ktoré pri úbohých platoch námezdne pracujúcich budú pre väčšinu občanov Slovenska nedostupné. Darmo sú svetovo unikátne liečivé vody na území SR, dôležité budú vlastnícke vzťahy a v nich budú dominovať zahraničné subjekty. Tak funguje globalizácia, t. j. ovládnutie národných zdrojov nadnárodnými korporáciami. Nikoho na Slovensku, ani Mečiara ani Dzurindovcov nenapadol ani len náznak myšlienky, že prinajmenej časť kúpelných kapacít by mohla aspoň po prechodné obdobie, kým nedôjde k podstatnému zvýšeniu priemernej mzdy na Slovensku, pracovať v režime neziskových spoločností vlastnených štátom, aby ich služby ostali prístupné aj obyčajným ľuďom.

Zavedie sa školné za štúdium na vysokých školách, čím sa stane nedostupné mnohým nemajetným vrstvám, čím sa ohrozí budúcnosť SR, ktorá sa bude zosúvať do pozície rezervoára lacnej nekvalifikovanej pracovnej sily. Zato sa zvýšia výdavky na rezort ministerstva obrany, v ktorom sa prudkým tempom pripravuje úplná profesionalizácia Armády SR. A to bude tiež niečo stáť. Nepojde už o obranu územia SR, ktorému v súčasnej geopolitickej situácii nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo, ale o vytvorenie mobilných jednotiek profesionálnych zabijakov, ktorí budú môcť byť operatívne nasadení kdekoľvek vo svete v súlade s geopolitickými záujmami USA a Izraela. To je globalizácia vo vojenskej oblasti.

O tom, aký silný "chtíč" musela pociťovať šedá eminencia Televízie Markíza a predseda strany ANO Pavol Rusko už pri pohľade na ministerstvo kultúry, svedčí fakt, že pri rozoberaní ministerských postov uchmatol dané ministerstvo pre seba i s veľmi citeľným bremenom koordinátora rómskej otázky, ktorá bola na toto ministerstvo presunutá z gescie staro-nového podpredsedu vlády Pála Csákyho, ktorý v riešení rómskej otázky nedosiahol, a ani nemohol dosiahnuť, žiadny výrazný pokrok, pretože sa dominantne zaujímal o posilnenie nadpráv maďarskej národnostnej menšiny, pričom sa však nezaujímal o riešenie problémov národnostných menšín ako celku. Zámery Ruska a za ním stojaceho Laudera sú celkom zreteľné: ďalšie oslabenie postavenia inštitúcií regulujúcich elektronické masmédiá (už teraz si Rusko prakticky robí, čo sám chce, napokon to dokazuje aj jeho nehorázne zneužitie Markízy na svoju politickú kariéru) a postupná likvidácia verejnoprávnej STV, alebo prinajmenej jej druhého vysielacieho okruhu. Rusko bude torpédovať akékoľvek snahy o vytvorenie audio-vizuálneho fondu, ktorého účelom je podpora pôvodnej slovenskej umeleckej tvorby a do ktorého mali povinne prispievať aj súkromné elektronické médiá. Bude tiež tvrdo oponovať v rovine zákonodarnej a inštitucionálnej povinnému zriaďovaniu odborových a profesných organizácií zamestnancov v súkromných podnikoch a inštitúciách a ich akejkoľvek forme spoluúčasti na ich riadení.

Slovenská republika je už v súčasnosti, a táto tendencia sa v nasledujúcom období bude ešte prehlbovať, v stave, že všetko hodnotné vypredala, a napriek tomu je veľkým dlžníkom a životná úroveň väčšiny obyvateľstva je nízka! Slovensko je v rámci krajín OECD i v desiatke krajín, ktoré majú šancu v nie príliš vzdialenej budúcnosti vstúpiť do EÚ, rekordérom v nezamestnanosti. To jasne dokazuje, že slovenské politické elity v období existencie druhej samostatnej Slovenskej republiky zlyhali.

Súčasná staro-nová vládnúca garnitúra nie je schopná ponúknuť Slovensku nič iné ako ošúchané klišé liberárnych ekonómov o potrebe ďalšieho znižovania daní a odvodov (už v súčasnosti sú dane podstatne nižšie ako napr. v susednej Českej republike), čo údajne oživí hospodársku činnosť, a tým zníži rekordnú nezamestnanosť a povedie k zlepšeniu životnej úrovne obyvateľstva. Tento recept však žalostne zlyháva a naopak vedie k zadĺženosti a poklesu úrovne verejných služieb, ako je školstvo a zdravotníctvo. O znižovaní miery nezamestnanosti v horizonte budúcich štyroch rokov táto vládnuca koalícia už ani nehovorí, hoci len pred štyrmi rokmi sľubovala drastické zníženie miery nezamestnanosti, dvojnásobné platy atď.

Keď niekto navštívi Slovensko za 4 roky, po skončení vládnutia novovytvorenej vládnej koalície, bude pociťovať silnú vôňu banánov, hoci sa Slovensko evidentne nenachádza v tropickom pásme. Slovensko sa totiž bude vyznačovať úzkou vrstvou boháčov, pričom väčšina obyvateľstva bude zápasiť o holé fyzické prežitie, lopotiac v odvetviach a na postoch s nízkou pridanou hodnotou, a tým nízkymi zárobkami, no a vzdelaná stredná vrstva bude absentovať. Naplní sa tak realita popísaná v Slovenskom týždenníku z februára 1911: "Či je to naše Slovensko vskutku naše? Vidíš, človeče, ako na považskej dedine jeden za druhým sa dvíha fabrický komín. Kto má tie fabriky? Či Slovák? Ach nie. Cudzinec ich má. Slovák má len robotu - ak mu ju dajú."?