25. kisleva roku 168 pred týmto letopočtom rozkázal helénsky kráľ Sýrie, Antochus IV., zvaný Epifanés, pod ktorého vládu spadalo aj územie Izraela, aby sa v jeruzalemskom Chráme umiestnila socha Jupiterova, štátneho boha jeho ríše. Prikázal tiež kňazom, aby so svojimi obetami, ktoré každoročne v Chráme prinášali, obetovali aj kanca, na počesť Jupiterovu. Myslel si, že tak ako to bolo u iných národných náboženstiev jeho ríše, nebude nikto klásť odpor, najmä nie helenizovaní Židia, ktorí posielali svoje deti do gréckych škôl. Vtedajší veľkňaz bol slaboch a poplatný sýrskej vláde, vôbec nepripadalo do úvahy, že by sa postavil na odpor. A keby aj niekto protestoval, kráľ mal po ruke nástroj, ktorým by tieto protesty umlčal. Zvýšil by dane, ktoré v tom čase boli neúmerne vysoké, pretože potreboval peniaze na vojny, ktoré viedol. Reakcia bola však iná, ako očakával. Keď prišli vojaci a kamenári do chrámu, bol prázdny. Veľa ľudí sa odsťahovalo z mesta na vidiek a mnohí kňazi a leviti opustili chrámovú službu. Iba niekoľko ich zostalo, aby splnili kráľov rozkaz.

Vážení občania však odkázali panovníkovi, že mal moc postaviť sochu v Chráme, ale takú nemá, aby ich do Chrámu donútil chodiť. Aj ľudia na dedinách reagovali po svojom. Opúšťali svoje domovy a žili v horách Júdska. Chrám zostal prázdny. Kráľ bol pobúrený týmto správaním a snažil sa donútť Židov k poslušnosti. Dal zhotoviť mnoho menších Jupiterových sôch a prenosných oltárov a prikázal Jupiterovým kňazom, aby spolu s vojskom chodili po mestečkách a dedinách, aby toho obetného kanca na oltári zapálili a klaňali sa mu. Tieto sochy a oltáre mali nechať v osadách a pod hrozbou smrti ich bolo zakázané zneuctiť. Nasledovala druhá vlna utečencov do hôr, lebo mnohí sa tomuto aktu nechceli podriadiť. Vojaci týchto ľudí prenasledovali a zabíjali. To, že Židia v sobotu nebojovali, využívali tak, že práve v tento deň ich neľútostne prepadávali a bez ľútosti vraždili. V mestečku Modin, asi dvanásť kilometrov od Jeruzalema, sa však odohrala udalosť, ktorá zmenila charakter odboja proti helenizovanej Sýrii. Prišli tam vojaci s oltárom a sochou, ako to mali nariadené a začali chystať obetu. Potom zhromaždili všetko obyvateľstvo mestečka. Keď uvideli váženého starca, chrámového kňaza Matatijáha zo starého rodu Chasmoneovcov, ponúkli mu fakľu, aby obetu podpálil. Odmietol. Podali ju vedľa stojacemu mládencovi, ktorý ju ochotne prijal. Starca to pobúrilo a zabil ho dýkou. Vtedy vytiahli svoje dýky aj jeho piati synovia a ostatní zo zhromaždenia. Pobili vojakov aj kňazov. Sochu rozbili spolu s oltárom. Zahrabali mŕtvoly a všetci opustili mestečko. Keď ráno prišli vojská, nikoho nenašli.

Zvesť o tomto skutku sa bleskurýchle rozšírila. Utečenci v horách sa stretli s Matatijáhom a požiadali ho, aby ich viedol. Odmietol, ale odporučil im svojho syna Šimona za radcu a Jehudu ako vojenského veliteľa. Jehuda, syn Matatijáhov, zvaný Makkabi, sa postavil na ich čelo a koordinoval výpady proti sýrskemu vojsku. Júdske hory boli veľmi vhodné na takýto partizánsky spôsob boja. Predchádzala mu vždy porada, na ktorej sa zúčastnili mnohí múdri a zhodli sa na tom, že záchrana životov je prvoradá a že sa budú v sobotu brániť. Neútočiť, ale brániť sa. Za tmy vchádzali do sídlisk, rozbíjali oltáre a sochy, zabíjali vojakov a brali si ich zbrane. Apollonius, miestodržiteľ Júdska, vytiahol na čele svojho vojska proti povstalcom. Jehuda so svojimi ľuďmi sa mu postavil na odpor a bitku vyhral. Apollonius padol a vojsko sa rozutekalo. Jehuda si vzal jeho meč a bojoval s ním až do svojej smrti. Víťazstvo ľudí nadchlo, pridalo sa mnoho tých, čo doteraz váhali.

V zemi bol v tom čase kráľov zástupca Sérón. Narýchlo pozbieral vojsko a viedol ho proti povstalcom. Aj on utrpel drvivú porážku. Epifanés zúril. Poveril svojho dôverníka Lysia potlačením povstania. Ten zveril velenie dvom vojvodcom - Nikánerovi a Gorgiovi. Pritiahli do Júdey so štyridsaťtisícovým vojskom. Proti Jehudovým šiestim tisíckam to bola obrovská presila. On však svojich zaviedol na posvätné miesto Micpa, kde sa verejne modlili a prosili Pána o pomoc. Nezostalo len pri tomto. Jehuda rozoslal po zemi zvedov, ktorí rýchlo zistili, že sýrske vojsko si postavilo opevnený tábor, ktorý stráži iba niekoľko stovák vojakov. V tábore boli zhromaždené všetky zásoby a náhradné zbrane. Hlavný kontingent vojska smeroval na juh. Taktický plán sa zrodil v okamihu. Jehuda so svojím vojskom prekĺzol cez hory na sever a tábor dobyl. Nepriateľskí vojvodcovia si uvedomili, že bez potravín a zbraní nemajú v zemi šancu, obrátili sa a vrátili sa späť.

Židovskí bojovníci sa radovali; nad víťazstvom, aj nad zásobami. Teraz už dostatočne vyzbrojení sa rozhodli zaútočiť na opevnený Jeruzalem, kde bola sýrska pevnosť Akra so silným vojskom. Napriek tomu sa povstalcom podarilo Jeruzalem dobyť. Sýrske vojsko nezasiahlo a Jehuda Makkabi vošiel do Chrámu. Bol to hrozný pohľad. Chrám bol zneuctený. Uprostred sa týčila mohutná socha Jupitera - tak, ako ju tam pred tromi rokmi postavili. Bola začadená, lebo sa jej každý bál dotknúť. Chrámové nádvorie bolo zarastené trávou, jedna stena hrozila zrútením. Židia sa pustili do práce, rozbili sochu a vyhodili ju spolu s oltárom, ktorý bol znesvätený. V lome nalámali pomocou drevených klinov kamene a postavili z nich nový oltár, ktorého sa nedotklo železo - kov vojny. Vypleli nádvoria, podopreli stenu a odliali nový, veľkolepý svietnik. Pracovali s takým nadšením, že mohli oznámiť čas zasvätenia Chrámu. Dohodli sa na dátume 25. Kislev 165, dni tretieho výročia jeho znesvätenia.

Kňazi však Jehudu upozornili, že na pomazanie oltára a do menóry je treba posvätný olej, zložito vyrábaný z čerstvých olív, ktorý však chýbal. Prehľadali celý chrámový komplex a nakoniec sa podarilo nájsť jeden krčah, ešte zapečatený. Zasvätenia sa zúčastnilo mnoho ľudí z Jeruzalema a okolia. Radovali sa pred Chrámom a ďakovali Pánovi za túto radosť. Spomenuli si tiež na bojovníkov, ktorí padli v boji. Posvätným olejom pomazali oltár, naplnili kahany menóry, a stal sa zázrak. Olej v lampách vydržal horieť celých osem dní. Tisíce ľudí na oslavách prisahalo vernosť Bohu Izraela, dokonca aj Helenisti - Židia, ktorí prijali helénsku kultúru, sa hromadne vracali do spoločenstva oslavujúceho znovuzasvätenie Chrámu.

Skôr, ako sa po ôsmich dňoch rozišli, sľúbili si, že budú tento akt každoročne opakovať a na pamiatku zasvätenia budú, keď to nepôjde inak, zapaľovať počas ôsmich dní svetlá doma, vo svojich príbytkoch. Makabejci vytiahli do boja proti modlám. Dosiahli však viac. Dosiahli aj slobodu pre svoj národ.