Stále "se hodně zapomíná"

25. 3. 2010

Keď pán Jánský upozorňuje (bod 1) že "Legionáři dodnes vypráví o nelidsky zohavených mrtvolách svých bratrů přibitých na vrata statků", tak sa patríspomenúť, že takéto veci sa diali na obidvoch stranách. Komunistická strana u nás až do februára 48 a ešte chvíľu potom deklarovala, že touto cestou nechce ísť a Stalin v Moskve pri každej príležitosti utvrdzoval, že ju k tomu ani nebude nútiť. Dokonca varoval prezidenta Beneša nech si dáva na našich komunistov pozor, lebo sú niekedy príliš posadnutí ideológiou. A keď taký skúsený politik ako Beneš komunistom veril, že touto cestou nepôjdu, ťažko to očakávať od bežných ľudí. Či toto bolo plánom KSČ už od začiatku, alebo "špecifickej ceste" naozaj verili, to už nechávam na posúdení každého, koniec-koncov pre predmet tohoto článku je relevantné len to, čomu verili obyčajní ľudia.

Vyjadrím sa aj k tvrdeniu (č. 9) že "Nejznámějším z nich (Benešových dekrétov, pozn. aut.), tzv. Znárodňovacím dekretem, byly zestátněny banky, doly a klíčový průmysl. Protože šlo o vyvlastnění bez náhrady, je přesnější slovo ukradení. Postupně stát ukradl majetek všem podnikatelům. Zemědělcům ukradl stát půdu". Môžeme sa stotožniť s tým že vyvlastnenie bez náhrady nazveme okradnutím, i keď podľa mojej mienky je prvý výraz určite jednoznačnejší a jeho zámena všeobecným pojmom plní iný účel než vecne informovať o histórii. Tu však treba dodať, že znárodnené podniky a poľnohospodárska pôda v tomto období patrili zvyčajne veľkým vlastníkom alebo vysídlencom, nie drobným občanom. Ak štát napríklad rozparceloval pôdu veľkostatkára medzi mnoho drobných ľudí, tak tým síce klesol počet stúpencov režimu o jednu osobu, ale mnohonásobne viac narástol počet tých ľudí o ktorých hovoril docent Pernes. Tiež je zavádzajúce hovoriť že "Postupně stát ukradl majetek všem podnikatelům" ak sa bavíme o období do roku 1948. KSČ síce pod tlakom Informbyra prešla na tvrdú líniu už v jeseni 1947, ale verejný program ešte stále hovoril o "Špecifickej československej ceste k socializmu", ktorá ponechávala drobné súkromné podnikanie.

Pán Jánský ďalej tvrdí, že vraj "Rozhlas (rudá bedna) a tisk byl v rukou komunistů, opoziční tisk neexistoval". Toto tvrdenie neobstojí. Ministrom informácii bol síce komunista Kopecký, ktorý skutočne robil machinácie s pridelovaním menšieho množstva papiera nekomunistickej tlači a podobne. Avšak predsa existovala aj nekomunistická tlač, ktorá komunistickej tlači oponovala. Opozícia voči vláde síce skutočne nebola tolerovaná, ale vo vláde nesedeli len komunisti (tak tomu bolo až po roku 1948, keď ostatné strany prešli pod vplyv komunistov a z Národnej fronty zostal len formálny orgán). Ako nekomunisti tak aj komunisti museli vo svojej tlači brať ohľad na druhých a krotiť svoje výpady. Napriek tomu však spory boli stále viac bežné, typicky napríklad "tlačový súboj" demokratického Času a komunistických Nového Slova a Pravdy ohľadne Aprílovej dohody, prebiehajúci od jari 1946 vlastne až do "rekonštrukcie zboru povereníkov" koncom roku 1947.

Priznám sa, že v bode 11 nerozumiem ako komunistická agitácia a pozemková reforma boli zmanipulovaním volieb. Ak aj boli tieto voľby zmanipulované, tak určite nie tým čo píše pán Jánský. Inak by asi museli byť "zmanipulované" aj voľby za prvej republiky, kde si pozemkovou reformou (a samozrejme agitáciou) získavala pozície agrárna strana. Tiež nechápem čo sa pánovi Jánskému nevidí na počte komunistických poslancov v Národnej fronte. Nech rátam ako chcem, KSS a KSČ mali celoštátne spolu 38% hlasov, a dostali 38% poslaneckých miest.

Ani v bode 12 pán Jánský nevysvetľuje čo je nedemokratické na tom že predsedom vlády sa stal nominant strany, ktorá vyhrala voľby.

K problematike neprijatia Marshallovho plánu to chce rozvinúť širšie. Pôvodne celá československá vláda vrátane komunistov Marshallov plán schválila - s tým že sondáže názoru ZSSR po oficiálnej línii (Masaryk) ani po komunistickej línii nijako nenaznačovali že by Sovieti boli proti. O to väčšie bolo prekvapenie delegácie v Moskve (ktorej sa mimochodom Beneš napriek Jánského tvrdeniu nezúčastnil), keď Stalin účasť Československa na rokovaniach o Marshallovom pláne kategoricky odmietol s tým, že by sme tak prešli na protisovietske pozície a nedal sa presvedčiť o opaku (presviedčať sa ho snažil aj Gottwald). Od toho momentu už nikto v republike nepomýšľal na to, že by plán prijal. Vláda už len diskutovala o tom ako verejnosti zdôvodniť odmietnutie. Nebolo u nás politickej sily ktorá by chcela prijať Marshallov plán za cenu konfliktu so Sovietskym zväzom.

Opis februárových udalostí v bode 13 je, myslím si, stručne výstižný. Chýba mu len jediná vec: Vysvetliť kto boli tie státisíce ľudí, ktorí podporovali komunistické stanovisko riešenia vládnej krízy na uliciach, v odboroch, v akčných výboroch, v ľudových milíciach, atď. A vysvetliť kde boli tí odporcovia komunistov, ktorých by určite muselo byť všade rádovo viac, ak by Pernes nemal pravdu. Ak si teda naši dedovia "nevybrali" komunistov (i keď s pôvodným programom ktorý nerealizovali), tak prečo bolo počuť len masy komunistov po celej republike a sotva pár tisíc ich odporcov. Isteže nikto netvrdí že by komunisti mali vo februári 1948 podporu u väčšiny národa. Ale rozhodoval ten kto vyšiel do ulíc, nie ten kto zostal sedieť doma. Bola to práve obava z týchto más v uliciach ktorou Gottwald prinútil Beneša porušiť sľub a prijať demisiu, nie ponúkané Stalinove tanky na našich hraniciach.

Porovnaním nášho odstúpenia ministrov a následného doplnenia vlády prokomunisticky orientovanými ľuďmi s bolševickou revolúciou a Ruskou občianskou vojnou s dvadsiatimi miliónmi mŕtvych to autor skutočne už len zavŕšil. Žiadna časť našej armády nepozdvihla zbrane proti prevratu, "kadetov" ani "bielogvardejcov" sme tu akosi nemali, naši "menševici" a "eseri" zo svojich radov vylúčili neprispôsobivých a podriadili sa. Môže to byť trpké, ale treba si to priznať: totalitnú moc si u nás komunisti vybojovali najmä vlastnými silami, i keď jej charakter nám sovieti nepochybne z veľkej časti vnútili.

Myslím si že prekrúcaním a selektovaním faktov v neprospech komunistov im v skutočnosti iba pomáhame. Taká metóda by fungovala len pokiaľ by sme mali informačný monopol. Bez neho môžu komunisti argumentovať že sme rovnakí ako ich stranícki predchodcovia ktorých kritizujeme. Môžu odhalenú nepravdu nahradiť vlastnou nepravdou, ktorá sa takto bude javiť presvedčivejšou. Ale nejde tu ani tak o nich. Ide hlavne o nás, aby sme si to svoje dokázali čestne intelektuálne obhájiť bez potreby manipulovať históriu. Ináč by sme stáli na rovnako vratkých základoch ako minulý režim.

Vytisknout