"Pozitívna" sloboda slova

13. 7. 2009 / Peter Vittek

Isaiah Berlin vo svojej eseji Dva pojmy slobody skúmal dva z mnohých možných významov pojmu sloboda - negatívnu a pozitívnu slobodu. Sám v eseji uvádza, že historici ideí dokázali identifikovať viac ako dvesto rôznych významov tohto termínu, spomínané dva sú však najrozšírenejšie.

Hegemonický ľudový liberalizmus, ktorý dnes rámcuje verejnú diskusiu v našom kultúrnom okruhu, si dokonca vystačí len s jedným z nich. Je ním koncept negatívnej slobody.

Zjednodušene povedané: negatívna sloboda znamená neprítomnosť vonkajších prekážok. "V tomto zmysle," píše Berlin, "je politickou slobodou jednoducho oblasť, kde človek môže konať bez toho, že by bol hatený inými. Ak mi iní zabránia robiť to, čo by som inak robiť mohol, som do istej miery neslobodný..."

Ak by sme túto definíciu preformulovali tak, aby sa nevzťahovala na celý politický priestor, ale len na oblasť slobody slova, mohla by znieť nasledovne: ...slobodou slova je jednoducho oblasť, kde človek môže vyjadrovať svoje názory bez toho, že by bol hatený inými. Ak mi iní zabránia vyjadrovať to, čo by som inak vyjadriť mohol, som do istej miery neslobodný...

Tento koncept slobody (slobody slova) teda našu pozornosť zameriava na zákazy a obmedzenia a ich vytváranie či odstraňovanie -- a spor o ne, ako som už spomínal, jednoznačne dominuje verejnej diskusii. (Konkrétna politická situácia v dnešnom Česku dokázala pri spore o negatívnu slobodu slova vytvoriť zaujímavý paradox -- antiliberálna Dělnická strana (bezpochyby len dočasne) bojuje za jej rozšírenie, kým "liberálna" ODS (jej nezanedbateľná časť) sa ju bojom o zákaz "komunizmu" snaží okresať.)

Napriek tejto jednostrannosti sa predsa len niekedy vynorí aj iný koncept slobody slova -- jej pozitívna verzia. Znovu si pomôžem Berlinom a jeho úvahami o pozitívnej politickej slobode:

"Človek... si želá byť niekým, kto sa rozhoduje, nie tým, o kom sa rozhoduje; tým, čo riadi seba samého, nie tým, kto koná z podnetu vonkajšieho prostredia alebo iných ľudí akoby bol vecou, zvieraťom či otrokom, neschopným hrať úlohu človeka, t.j. tvoriť vlastné ciele a pravidlá a realizovať ich."

Ak by sme sa pokúsili tieto úvahy trocha zjednodušiť a aplikovať ich na slobodu slova, výsledok by mohol vyzerať takto: Človek si želá byť niekým, kto vytvára vlastné názory, nie tým, kto ich nekriticky (nevedome) preberá z vonkajšieho prostredia alebo od iných ľudí.

Táto koncepcia teda zdôrazňuje, že miera ľudskej pozitívnej slobody slova sa zvyšuje kultivovaním schopnosti formulovať názory a vyjadrovať ich a rozširovaním autonómie vlastného myslenia. Možno to bude znieť podivne, ale podľa mňa je dôležitým rozšírením tejto slobody schopnosť uvedomovať si hranice vlastnej autonómie. Sókrates by asi povedal: schopnosť a často aj odvaha vyhlásiť, že viem, že (o mnohých veciach) nič neviem. (Ale skúste k tomu prinútiť napríklad politika:-).)

Liberálny kapitalizmus ľudí priťahuje aj vďaka utopickému sľubu, že im zabezpečí permanentnú nekonečnú rozkoš a dokonalosť, a to dokonca bez námahy. (Stačia na to peniaze, tie sa však tiež dajú získať bez námahy a kapitalizmus dáva všetkým nádej, že budú patriť medzi tých, ktorým sa to podarí -- aký iný význam by mohla mať rozprávka o americkom sne?)

Zrejme preto sa nám dnes v mysli vynorí negatívny význam slova sloboda častejšie ako jeho pozitívna verzia -- odstraňovanie prekážok si na rozdiel od rozvíjania autonómie veľa námahy nevyžaduje a možnosť klamať a zahmlievať mnohí obdivovatelia "mačizmu" ocenia rozhodne viac ako pokorné priznávanie hraníc vlastných schopností.

Treba ale mať na pamäti, že ani "absolútna" negatívna sloboda slova bez rozvíjania jej pozitívneho konceptu v skutočnosti žiadnu slobodu slova priniesť nemusí. Ak rezignujeme na odstraňovanie heteronómie pri vytváraní vlastných názorov, môže sa negatívna sloboda slova zredukovať na právo silnejšieho (mocnejšieho, majetnejšieho, informovanejšieho...) manipulovať, klamať a ovládať.

A dnes, keď je kultúra v tom najširšom slova zmysle pod neustálym tlakom "šetrných," hrozí, že prestaneme byť kultivovaní. Stačí si povšimnúť k akému prepadu vzdelanosti v strednej Európe za posledné roky došlo. Cesta do otroctva teda nemusí byť dláždená len zákazmi a obmedzeniami...

Vytisknout