V každom prípade je to veľmi inšpirujúca otázka a preto by som sa k nej chcel ako radový občan vyjadriť.

Demokracia

Demokracia je podľa definície vláda ľudu. V ideálnej demokracii by teda podľa môjho názoru mali o každom probléme rozhodnúť všetci tí ľudia, ktorých sa daná vec týka. Ostatní, ktorých sa tento problém netýka sa logicky nemajú dôvod hlasovania zúčastniť. Z toho vyplýva, že v demokratickej spoločnosti by v prvom rade každý človek mal mať právo rozhodovať sám o veciach, ktoré sa týkajú iba jeho samého. Napríklad ak chce ukončiť svoj vlastný život. Je to triviálny prípad demokravie. Vo virtuálnom demokratickom hlasovaní iba jeho samého totižto nutne jeho hlas vždy preváži žiaden protihlas. Analogicky v partnerských vzťahoch by mali mať právo rozhodovať iba títo partneri a to vzájomným (demokratickým) konsenzom. Ani jeden z nich totižto nemá väčšinu. Žiadna cirkev, štát, EU, alebo "celosvetová demokracia" nemá však žiadne právo akokoľvek zasahovať do partnerstva ľudí, či už rôzneho, alebo rovnakého pohlavia.

Následne pri rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú viacerých ľudí, mali by sa tieto určiť (demokratickým, väčšinovým) konsenzom tých ľudí, ktorých sa toto rozhodnutie týka. Teda o týchto veciach by nemali rozhodovať diktátori, armádny generáli, prezidenti, premiéri, pápež, parlament, alebo iný zástupca ľudu, národa, boha, viery, alebo finančnej skupiny, ktorých sa tento problém možno vôbec netýka a ktorí za použitia svojej moci, sily, psychologického nátlaku (strachu), alebo peňazí a pod. ovládajú a rozhodujú o iných ľuďoch.

V ideálnej demokracii by mal mať každý človek v každom okamžiku rovnaké politické práva ako všetci ostatní ľudia. Bohužiaľ čím je spoločnosť väčšia, tým ťažšie sa v nej demokracia realizuje. So zvyšujúcim sa počtom ľudí totižto rastie počet problémov, ktoré títo ľudia majú ako aj počet rôznych názorov na to aké riešenia by boli najlepšie. Následne je problém nájsť väčšinu, ktorá by sa mohla stotožniť s týmito riešeniami. Nehovoriac už ani o komunikačných problémoch, ktoré so zväčšovaním počtu ľudí v spoločnosti rastú exponenciálne.

Jedným z riešení problému veľkého počtu ľudí v spoločnosti je hierarchická štruktúra tejto spoločnosti. Tá v mnohých prípadoch umožňuje robiť rozhodnutia rýchlejšie a niekedy aj efektívnejšie ako demokratické hlasovanie všetkých týchto ľudí. Hierarchická štruktúra je však iba jedným z riešení tohto problému. Iné možné riešenie je využitím rôznych moderných komunikačných prostriedkov, ako napr. Internet a pod.

Aj pri hierarchickom usporiadaní by však občania v demokratickej spoločnosti nemali strácať svoju politickú moc tak, ako sa tomu deje v súčasnosti (často hneď po voľbách). V okamžiku ak občania stratia moc prestáva byť spoločnosť demokratickou a často sa z nej stáva diktatúra tých ľudí, ktorí moc získali (či už pučom, alebo vo voľbách). Nie je vôbec podstatné, ak túto moc získali iba na obmedzené volebné obdobie. To isté totižto platí, vďaka prirodzeným procesom, aj pre diktátorov. Pokiaľ ľudia nemajú žiadne politické práva a teda nemôžu ovplyvniť politické rozhodnutia, vždy by sme mali hovoriť o diktatúre, pretože politické rozhodnutia sú týmto ľuďom z hora diktované.

V demokratickej spoločnosti sú všetci občania držiteľmi politických práv neustále. Diktátu diktátorov, politikov a pod. ktorí by ich chceli ovládnuť sa môžu efektívne brániť tak, že majú reálnu možnosť zvoliť si a aj odvolať svojich zástupcov, teda miestnu samosprávu, sudcov, poslancov v parlamente, členov vlády, premiéra a prezidenta vo voľbách, alebo v referende a to v ľubovoľnom čase. Ďalej majú právomoc zamietnuť zákony svojich zákonodarcov, alebo nariadenia členov svojej vlády s ktorými nesúhlasia napríklad pomocou referenda a taktiež môžu sami schvaľovať zákony, ktoré by inak ich „zákonodarci“ nikdy neschválili napríklad taktiež pomocou referenda. Podobne, ako je tomu napríklad vo Švajčiarku.

V demokracii sú teda v každom okamžiku nositeľmi moci všetci občania. Títo môžu časť svojej moci vo forme peňazí (zdrojov) a právomocí poskytnúť v prvom rade miestnej samospráve, ak sú presvedčení, že táto bude za nich efektívnejšie riešiť problémy na úrovni mesta, alebo obce. Občania by však mali mať možnosť kedykoľvek im tieto právomoci odobrať a buď poveriť niekoho iného na výkon tejto funkcie, alebo si spravovať tieto záležitosti sami, ak uznajú, že sa s touto ich mocou nenakladá podľa ich predstáv.

Miestna samospráva následne môže časť svojej moci vo forme peňazí a právomocí prepožičať vyšším úrovniam, ako okresu, alebo kraju, ak je predpoklad, že tieto zložky budú efektívnejšie realizovať a koordinovať projekty presahujúce miestnu úroveň. Teda v demokracii môžu všetky nižšie úrovne delegovať právomoci a finančné zdroje vyšším úrovňami, ako okresu, kraju, štátu, EU, až po „celosvetovú demokraciu“ ak uznajú, že táto vyššia úroveň bude efektívnejšie riešiť problémy, ktoré ich presahujú. V každom okamžiku by však nižšie stupne mali mať právo vyšším stupňom túto moc odobrať, ak by s touto mocou nenakladali podľa ich predstáv, tak ako sa aj oni musia v každom okamžiku zodpovedať nižším stupňom a to až po občana. Vyššie úrovne teda v demokracii v každom okamžiku závisia na nižších, pretože tie ich môžu v ľubovoľnom okamžiku odvolať. Týmto spôsobom sú teda v demokratickej spoločnosti politici na každom stupni a pri každom svojom rozhodnutí nútený rozhodovať demokratickým konsenzom, inak strácajú moc.

Dve hry

Takýmito pravidlami sa riadi hra zvaná demokracia. Respektíve priama demokracia, ktorá je presným opakom hry na diktatúru, v ktorej moc drží v rukách jeden človek, alebo niekoľko vyvolených a tí potom následne poverujú nižšie organizačné stupne. Vyššie stupne teda presne vymedzia úlohy a zodpovednosti nižším stupňom, pričom im na tento účel poskytnú adekvátnu časť zdrojov (financií) a právomocí a teda časť svojej moci. Túto im však môžu kedykoľvek odobrať. Následne každý nižší stupeň v hierarchii vykoná to isté a deleguje časť svojej moci na nižšie stupne, pričom im vymedzí úlohy, zodpovednosť a zdroje tak, aby dosiahol splnenie svojich cieľov. Týmto spôsobom je možné všetku moc v danej spoločnosti skoncentrovať do rúk jednému, alebo zopár ľuďom. Úplne na konci hierarchie je bežný občan, ktorý v takto nedemokratických spoločenstvách nemá typicky žiadnu moc a je aparátom nútený dodržiavať zákony a pravidlá tejto spoločnosti s ktorými často nesúhlasí. Občan, ktorý musí robiť aj to, čo robiť nechce, alebo to, čo nechápe pre koho je dobré, alebo to o čom vie, že nie je pre nikoho dobré, alebo dokonca to, čo o čom vie, že je pre iných ľudí zlé. Občan, ktorý okolo seba môže pozorovať zmeny a javy s ktorými nesúhlasi a ktoré sa dejú proti jeho vôli, ale proti ktorým je úplne bezmocný.

Z tohto pohľadu je zrejmé, že hra na diktatúru sa nehrá iba v Číne a Bielorusku, ale aj v Rusku, USA a do značnej miery aj vo väčšine parlamentných demokracií ako SR, alebo ČR. Po podpise Lisabonskej zmluvy sa táto hra pravdepodobne naplno rozbehne aj v EU. Držím preto palce festivalu Jeden svět v boji proti všetkým týmto diktatúram. Bude to však ťažký boj, ja však verím, že ho raz občania vyhrajú. Dnes už totižto mnohí vedia, že je to otázka prežitia. Slovami klasika: Byť, či nebyť? To je otázka...

Bohužiaľ však stále sme skôr na začiatku tohto boja, nie na jeho konci, ako sa možno niekomu môže zdať. Hra na diktatúru je dnes, tak ako aj v minulosti, vo svete veľmi obľúbená. Pozrime sa na väčšinu štátov ako sú riadené. Koľko ľudí v nich má moc? Tisíc? Sto? Jeden? Bežní občania vo väčšine štátov, či už „demokratických“, alebo „totalitných“ majú viac-menej rovnakú moc. Takmer žiadnu. Občania USA napriek tomu, že väčšina z nich nechce vojnu v Iraku tiež nemajú veľmi na výber. Musia túto vojnu platiť, musia v nej zabíjať a musia v nej zomierať. Občania ČR taktiež svoj radar pravdepodobne dostanú napriek tomu, že po ňom väčšina z nich netúži. Rovnako ako väčšina občanov SR, ktorým Euro tiež veľmi nevonia, ale to im 1.1.2009 pravdepodobne nebude nič platné. Tak isto ako všetci občania EU, korí či už chcú, alebo nie, pravdepodobne pod vianočný stromček Lisabonskú zmluvu dostanú. Teda v tomto veľký rozdiel medzi súčasnými "demokraciami" a "diktatúrami" nie je.

Ale prečo sa pozerať len na politiku? Pozrime sa ako sú riadené médiá, súkromné podniky a cirkvi, ktoré poniektoré majú vďaka globalizácii dnes už väčšiu moc ako niektoré štáty. Všetky tieto spoločnosti a spoločenstvá sú vlastne tiež diktatúry, pretože sú riadené a kontrolované jedným, alebo iba zopár ľuďmi. Je to vlastne iba iná forma diktatúr. Je to rovnaká hra len s mierne upravenými pravidlami pre potreby tej - ktorej organizácie. Takmer nikto proti nim však nijak nebrojí. Väčšina ľudí ich naopak ospevuje (teda aspoň taký je obraz, ktorý občan môže získať z médií).

Moc sa počas histórie ľudstva vlastne iba prelieva medzi otrokármi, kráľmi, feudálmi, cirkevnými hodnostármi, kapitalistami a komunistami, politikmi a diktátormi, cirkvou a médiami a v každom čase sa ospevujú tí, ktorí sú pri moci a potláčajú sa tí, ktorí proti nim vystupujú. Dnes majú vďaka globalizácií moc hlavne majitelia globálnych korporácií a bánk. Miliardári, ktorí z pozadia prostredníctvom médií, financií a svojich korporácií, ktoré vlastnia, kontrolujú, lobujú a ovládajú ako väčšinu politiky tak aj občanov. Preto sa dnes ospevujú najmä kapitál a ekonomika, médiá, cirkvi a politici (nemyslím to doslovne ako to zobrala p. Parkanová svojou piesňou pre p. Busha :-).

Ja teda osobne dúfam, že otázka, kto by mal byť prezidentom sveta zostane bezpredmetná až dokým naozaj nebude vo svete demokracia. Ak teda nechceme vytvoriť celosvetovú diktatúru o ktorú určite organizátorom festivalu Jeden svet nejde. V súčasnosti totižto demokracia vo väčšine krajín zlyháva už na miestnej úrovni a aj miestni poslanci si často robia, čo sa im zachce bez ohľadu na názor občanov a na to, že sú vlastne iba zástupcovia týchto občanov. Tento problém sa ešte prehlbuje na vyšších úrovniach štátnej hierarchie, teda v okresných, krajských a celoštátnych inštitúciách vďaka neexistencii efektívnych nástrojov, ktoré by občanom a nižším stupňom umožnili zasahovať do výkonu právomocí týchto vyšších stupňov. Týmto nástrojom by mohlo byť napríklad referendum, najlepšie s využitím viacerých spôsobov hlasovania (korešpondenčne, internetom) prirodzene s malým, alebo žiadnym kvórom účasti.

Už dnes politici na celoštátnej úrovni často viac ako svojich občanov zastupujú záujmy rôznych finančných a záujmových skupín a korporácií. To je spôsobené tým, že občania nemajú žiadnu reálnu možnosť ovplyvňovať politikov na tejto úrovni. Na druhej strane veľké korporácie majú veľa možností ako do tejto politiky zasahovať. V takejto situácii je z pohľadu občana veľmi krátkozraké podporovať ešte ďalšie úrovne hierarchie ako napr. EU, alebo nebodaj „celosvetovú demokraciu“, ktoré by logicky boli ešte viac vzdialené občanom a ešte viac vystavené tlakom týchto globálnych hráčov. Nechceme predsa skĺznuť do ekonomických a ekologických problémov, ktoré v súčasnosti generujú spojené štáty a taktiež nechceme byť ani zaťahovaný do rôznych vojen, alebo áno?

Priama demokracia

Ako občania by sme sa teda skôr mali zasadiť o priamu demokraciu, ktorá prizná reálnu politickú moc nám občanom, namiesto ďalšieho odovzdávania moci vyšším stupňom riadenia ako napr. EU. Načo nám sú deklarácie v ústave o tom, že zdrojom moci sú všetci občania ak realita parlamentnej demokracie je úplne iná? EU, alebo “svetová demokracia“ môže byť demokratická, humánna a spravodlivá až vtedy, keď ju bude podporovať, smerovať a kontrolovať väčšina jej občanov napríklad pomocou mechanizmov priamej demokracie, nie keď na jej čele bude „silný prezident“, ako Bush v USA, Castro v Kube, alebo Lukašenko v Bielorusku. Vtedy to bude slobodná a demokratická spoločnosť, keď jej základ bude tvoriť väčšina jej občanov, nie len jeden ozembuch.

Väčšina ľudí by myslím radšej ako hru na diktatúru hrala hru na demokraciu. Realita je však v súčasnosti taká, že takmer všetci hráme súčasne viacero hier na diktatúru. V škole, v zamestnaní, v štáte, v kostole či pred televíziou. Môžeme si iba vybrať ktorú z rôznych hier na diktatúru chceme hrať. V akom štáte, zamestnaní, kostole, či na akom televíznom kanáli, alebo denníku. Hra na demokraciu však zväčša nie je v ponuke. Pravdepodobne vždy bude dosť ľudí, ktorí budú s nami chcieť hrať tieto hry na diktatúru, pretože je to pre nich výhodné. Preto neverím, že sa boj proti totalitám a diktatúram, boj za slobodu a demokraciu niekedy skončí. To však neznamená, že v ňom môžeme prestať, alebo poľaviť. Ak tak spravíme onedlho sa opäť ocitneme v diktatúre.

Ak teda my, občania diktatúru nechceme musíme neustále vytvárať tlak na tých, ktorí majú moc. Nesmieme dopustiť, aby títo pre seba získavali ďalšiu moc a naopak musíme získavať viac právomocí pre seba, pre občanov. Ako občania teda musíme na sebe pracovať, organizovať sa a v tomto tlaku na tých ktorí majú moc sa podporovať, tak ako aj naši protihráči v tejto hre spolupracujú, zlepšujú sa a používajú stále dokonalejšie nástroje a poznatky na naše ovládnutie, ako média, propagandu, demagógiu, komplikované pravidlá a zákony, zahmlievanie netransparentným rozhodovaním bez akejkoľvek zodpovednosti a pod. V tomto našom občianskom boji nám ako zbrane slúžia iba náš rozum a vzdelanie, ktoré nám ukazujú cestu a správny smer, naše odhodlanie a odvaha kráčať po tejto ceste, ktorá logicky vedie proti prúdu vytvorenom tými, ktorí sú práve pri moci. Musíme kráčať po ceste, ktorá je často na hrane, alebo mimo pravidiel, ktoré nám vnucujú.

Na tejto ceste nás, občanov, čaká ešte veľa prekážok. Veď v súčasnosti nielenže nemôžeme svoju vládu a ministrov, ktorí nás majú zastupovať odvolať. Nemôžeme si ich ani voliť! Musíme ich voliť nepriamo cez parlament, čím je nám, občanom prakticky znemožnené priamo rozhodovať o tom, kto nám bude vládnuť. Určí to až parlament. Rovnako my, občania nemôžeme odvolať ani svojich volených zástupcov v parlamente. V ČR nemajú občania taktiež žiadnu možnosť celonárodného referenda, takže sú medzi voľbami úplne odsúdení na pasivitu a odovzdaní v rukách politikov (svojich staronových diktátorov), ktorých si zvolili. V SR je síce referendum možné, ale vzhľadom na privysoké kvórum (50%) a podmienku ústavnosti, ktorú si politici vysvetľujú rôzne a navyše môžu kedykoľvek upraviť podľa svojich predstáv, nie je možné, aby občania referendom zasiahli do politiky proti vôli politikov. V ČR občania doposiaľ nemajú taktiež ani právo zúčastniť sa voľby prezidenta. To však myslím nie je veľký prešľap z hľadiska demokracie vzhľahom na jeho obmedzené právomoci. Na druhej strane aj keď funkcia prezidenta pravdepodobne nemôže ničomu veľmi napomôcť, môže veľa vecí pokaziť...

15. marca (března) sa organizuje protestný alegorický pochod proti radaru . Zhodou okolností na ten istý deň pripadá aj Zeitgeist day, deň filmu Duch doby, ktorý si môžete legálne zadarmo pozrieť, alebo stiahnuť pretože jeho autori ho poskytli zadarmo. Každá doba má svoje špecifiká, určené tými, ktorí majú moc diktovať pravidlá. Stará doba môže ustúpiť a nová doba môže začať iba so vznikom inej, väčšej moci, ktorá si vynúti zmenu týchto pravidiel. My, všetci ľudia, sme nositeľmi tejto moci. V každom okamžiku teda môžeme zmeniť duch doby, ak nám terajší nevyhovuje. Otázka teda znie: Dokedy ešte budeme my občania, teda väčšina ľudí, ktorých k tejto hre potrebujú, chcieť s nimi a podľa ich pravidiel hrať túto hru na diktatúru?