Krvavé masakre, občianske vojny, genocídy a hladomor v iných karibských a latinskoamerických republikách nevnímame, nevieme o nich, nezaujímajú nás. Na nijakú krajinu tretieho sveta by sme si nedovolili aplikovať európske kritériá a všetky negatívne javy by sme jednoducho pripísali „inému vývoju“. Samozrejme, okrem Kuby. Niekedy sa zdá, že desaťmiliónová krajina, ktorá sa pred polstoročím rovnako ako iné krajiny Latinskej Ameriky takmer akoby ani nenachádzala na mape sveta, je dnes kľúčom k vývoju celej ľudskej civilizácie.

Kľúč k Novému svetu

Predchádzajúca veta znie možno absurdne, no predsa je v nej štipka pravdy. Práve skutočnosť, že miniatúrna krajina tretieho sveta sa počas takmer polstoročia trvajúcej kubánskej revolúcie stala nočnou morou desiatich vlád USA a ostáva ňou aj dlho po rozpade bipolárneho sveta napovedá, že posadnutosť Kubou tkvie hlbšie, ako v boji proti „komunizmu“. Nepomer je až pitoreskný – a pre USA o to potupnejší. Kým existoval ZSSR, pokusy o zvrhnutie kubánskej vlády (rovnako ako nespočetné vojenské intervencie do krajín Strednej Ameriky či tajné operácie CIA po celom kontinente na juh od Texasu) sa interpretovali ako nevyhnutný boj s „ruským nebezpečenstvom“. ZSSR neexistuje, ale Kuba, o ktorej sa začiatkom 90-tych rokov špekulovalo s rovnakou „hráčskou“ vášňou, či vôbec prežije, dnes mieša karty svetovej politiky oveľa svojbytnejšie, ako kedykoľvek predtým v područí svetovej komunistickej veľmoci. Podobne, ako po neúspešnom hľadaní jadrových zbraní v Iraku sa zámienka na jeho okupáciu zmenila na „boj za slobodu, demokraciu a ľudské práva“, rezonuje táto vznešená triáda (spoločne s bojom proti terorizmu a obranou národnej bezpečnosti USA) kedykoľvek, keď sa svetovými médiami mihne zmienka o Fidelovi Castrovi.

Vyše dvesto kubánskych politických väzňov, prídelové lístky a mizerné platy určite nemôžu uspokojiť tých, ktorí by si želali dôstojný život pre celé ľudstvo. Ale absurdné pohŕdanie ľudskou dôstojnosťou práve zo strany tých, ktorí sa bojom za ňu dnes najčastejšie oháňajú nasvedčujú, že Kuba je, rovnako ako v období rozkvetu karibských pirátskych vojen, kľúčom k pokladom Nového sveta. Americký prezident Theodore Roosevelt, autor nespočetných vojenských masakrov v Centrálnej Amerike či na Filipínach (za čo si v roku 1906 podobne ako neskôr iný „milovník ľudských práv“ Henry Kissinger vyslúžil Nobelovu cenu za mier) nemal o oprávnenosti svojho „poslania“ najmenšie pochybnosti: Masakre síce boli tlačou uznané za „masové vraždenie“, no zároveň sa konštatovalo, že „v našom záujme je nevyhnutné pokračovať vo vraždení domorodcov s anglickou dôslednosťou, ináč sa nenaučia akceptovať naše zbrane“. Dlho predtým, ako sa nad Kubou začal vznášať „ruský tieň“, považovali ju za svoju legitímnu korisť vládne aj pirátske flotily Francúzska, Španielska, Holandska, Anglicka a neskôr USA. Z Kuby sa začala conquista kontinentu a záujem na jej pokorení je jej pokračovaním.

„Kuba nie je normálny slobodný štát“

Jednoznačnosť je pohodlná. Bolo by ľahké žiť v jednoznačnom svete. Čím očividnejšie preniká na povrch, že v živote neexistujú žiadne istoty a dejiny nepoznajú nijaké jednoznačnosti, tým urputnejšie sa usilujeme vtesnať životné presvedčenie do absolútnych pojmov: normálny – nenormálny. Absolútne pojmy sú však bezobsažné, ak nie sú zasadené do konkrétneho kontextu, a generujú nadbytočné vlny emócií. Historické skúsenosti by nám však mali našepkávať, že emócie – hoci aj založené na vlastnej neblahej empírii – nie sú najlepšími radcami.

Médiá, politici či mimovládne organizácie apelujú na našu morálku argumentom nestrpiacim polemiku: Kuba nie je normálny slobodný štát. Ak vyjmem vetu z kontextu, môžem s ňou len súhlasiť. Kuba totiž podľa euro-americkej predstavy o demokracii a slobode rozhodne nie je „normálny“ štát, rovnako ako z tohto pohľadu nemôže byť „normálna“ nijaká krajina tretieho sveta, ktorý zmarginalizovala expandovaná európska civilizácia. Tým skôr, ak ide o malý ostrov v Karibskom mori, ktorý je dnes pre národy Latinskej Ameriky, z nášho pohľadu hádam paradoxne, synonymom slobody a intelektuálnym motorom celého kontinentu na juh od Texasu a Miami. Iste, dnes už pomerne zadretým, no stále jediným.

Európske podmienky a skúsenosti totiž nie sú skúsenosťou Latinskej Ameriky. Kým u nás trpíme traumou z boľševizmu, Latinská Amerika má priam nacistickú skúsenosť s najprv katolíckymi európskymi veľmocami, a po oslobodení spod kolonializmu s krvavými diktatúrami severoamerických ekonomických záujmov. Ak my máme v živej pamäti koncentračné tábory alebo gulagy, americký kontinent je ešte aj dnes svetadielom kontinuálnej, dnes utajovanej a včera už „civilizačnou nutnosťou“ oficiálne os-pravedlnenej genocídy, rasizmu, vojenských diktatúr, občianskych vojen, zmiznutí, hladomoru, mučení. Nemali by sme zabúdať, že aj obyvatelia Kuby majú za sebou skúsenosti Latinoameričanov, a nie Európy.

Konflikt Kuby a USA sa nezačal Fidelom Castrom

V našej spoločnosti živia politici a médiá doktrínu, ktorej hádam aj sami veria – že konflikt Kuby a USA je konfliktom medzi Východom a Západom, medzi komunizmom a kapitalizmom, a že ten konflikt trvá, odkedy zvíťazila kubánska revolúcia vedená Fidelom Castrom. Z ktoréhosi masmediálneho zdroja som sa dokonca dozvedela novinku: Kubánsky prevrat bol „komunistický puč“. Autor to zrejme myslel vážne.

Napätie medzi Kubou a USA siaha hlboko do čias boja za severoamerickú nezávislosť, ktorý prebiehal súčasne s národnooslobodzovacími bojmi spod španielskej koruny v Latinskej Amerike, vedených Simónom Bolívarom. Kuba mala vždy osobité postavenie. Bola poslednou španielskou kolóniou a odvekým strategickým bodom politických záujmov Európy a USA.

Pokusy o anexiu a problém černochov

Iný otec americkej nezávislosti – Thomas Jefferson – otvorene hovoril o potrebe anexie Kuby k USA. Nebolo to samoúčelné. Kuba predstavovala rovnako ako dnes „kľúč do Nového sveta“, a len nedávno osamostatneným USA permanentku na ovládnutie kontinentu na juh od Río Grande až po Ohňovú zem. Američania prejavovali záujem o Kubu už od roku 1776, no až po získaní Floridy v roku 1821, keď sa Kuba ocitla v bezprostrednej blízkosti hraníc USA, sa anexia stala súčasťou politického programu. Najvýznamnejší motív pričlenenia Kuby k USA tkvel v jednom: v strachu z černochov.

V roku 1791 vypuklo na Saint-Domingue (pôvodne Hispaniola, dnes Haiti) povstanie pol milióna černošských otrokov. Podobne ako na Kube, aj na Saint-Domingue tvorili otroci drvivú prevahu – 90 percent. Povstanie trvalo krátko a bolo mimoriadne drastické. Správy o hrôzach masakrov a znásilňovaní sa stali pevnou súčasťou životného pocitu Karibiku. Príčinou povstaleckého úspechu bol práve silný nepomer medzi rasami, čo vyvolalo v belošskej populácii na blízkej Kube a všade v Karibiku strach, že niečo podobné sa môže stať aj im, resp. že sa po vzore Saint-Domingue chopí zbraní aj černošská väčšina na Kube. Pravdaže, perspektíva ustanovenia černošskej republiky na Kube bola pre kubánskych otrokov tvoriacich absolútnu väčšinu obyvateľstva veľmi atraktívna a v bielom obyvateľstve vyvolávala paniku najmä ich dovtedy nepoznaná schopnosť organizovať sa. Strach z černochov dokonca zamedzoval separatistickým tendenciám bielych kolonistov od Španielska. Objavila sa myšlienka na vytvorenie „bielej Kuby“, ktorej propagátormi boli intelektuáli vedení novinárom José Antoniom Sacom. Saco naplnený obavami, že nezávislú Kubu by ovládli černosi, sa stal jedným z prvých obhajcov anexie Kuby Spojenými štátmi americkými.

Lenže samotné USA, s tesnou blízkosťou otrokárskeho Juhu ku karibskej oblasti, sa zaoberali hororovým scenárom – aký vplyv by mohla mať samostatnosť karibských černošských štátov na otrokárske zriadenie Juhu. Navyše, aj medzi belošským kubánskym obyvateľstvom sa zdvíhali hlasy za zrušenie otroctva (o jedenásť rokov skôr, ako vyšiel slávny abolicionistický román Severoameričanky Harriet Beecher Stoweovej Chalúpka strýčka Toma (1852), publikovala kubánska spisovateľka Gertrudis Gómezová de Avellaneda vôbec prvý román s tematikou rasovej rovnosti – Sab).

Monroeova doktrína a teória „zrelého ovocia“

Náhle sa otázka vlastníctva Kuby začala vnímať ako záležitosť národnej bezpečnosti USA. Priama intervencia zo strany USA neprichádzala do úvahy: španielske a britské vojenské loďstvá, ako aj bolívarovské hnutia za nezávislosť anexiu Kuby komplikovali a USA by tak riskovali nepríjemný vojenský konflikt.

Americké záujmy po prvý raz definoval minister zahraničných vecí John Quincy Adams, ktorý potreboval mať istotu, že sa Kuba a Portoriko nedostane pod iný ako španielsky vplyv, z ktorého by ako „zrelé ovocie“ mala prirodzene odpadnúť do náruče USA. Doktrína prijatá prezidentom Monroeom 2. decembra 1823 hovorí: Kuba a Portoriko sú prirodzenými príveskami severoamerického kontinentu... Existujú zákony gravitácie v politickom rovnako ako aj fyzikálnom svete: Rovnako ako jablko búrkou oddelené od svojho rodného stromu nemôže nespadnúť na zem, Kuba násilne odpojená od neprirodzeného spojenia so Španielskom a neschopná vlastnej existencie môže gravitovať jedine k severoamerickej únii, ktorá, podľa rovnakého prírodného zákona, ju nemôže nechať spadnúť mimo svoju náruč.

So zvyšujúcim sa nebezpečenstvom zrušenia otroctva sa v priebehu 19. storočia stala otázka anexie viackrát aktuálnou. Pod tlakom britských abolicionistov a zrušenia otroctva v USA zrušilo v roku 1867 obchod s otrokmi aj Španielsko, čím sa zastavil príliv otrokov aj na Kubu, hoci samotné otroctvo bolo zrušené až v 80-tych rokoch 19. storočia. Černochov nahradili Číňania, no aj tí sa vo vojnách za nezávislosť zúčastňovali bojov skôr na strane černošských povstalcov než bohatých belochov, ktorí s nimi počítali ako s alternatívou na otrockú prácu.

Intervencia USA v roku 1898

Ale aj Plattov a Rooseveltov dodatok k Monroeovej doktríne... Naposledy spadlo „kubánske ovocie“ s dočasným úspechom do americkej náruče v roku 1898, keď sa ukončila vojna za nezávislosť od Španielska, po ktorej Kuba prešla do sféry vplyvu USA. Španielsko tak prišlo o svoju poslednú kolóniu a vyše tridsaťročný národnooslobodzovací boj Kubáncov vyšiel nazmar. Víťazstvo USA v roku 1898 znamenalo pre mnohých zástancov kubánskej nezávislosti katastrofu. Vedení myšlienkou najväčšieho bojovníka za nezávislosť a jedného z najväčších latinskoamerických básnikov José Martího oprávnene považovali vztýčenie americkej zástavy v Havane namiesto kubánskej za prechod zo španielskeho područia do područia obrovského a navyše veľmi blízkeho severného suseda. Americkí okupanti sa naviac na začiatku trpko zranili kubánsku hrdosť tým, že zvesili kubánsku zástavu a vymočili sa na sochu milovaného „apoštola slobody“ Josého Martího.

Republikánsky senátor Orville Platt presadil v roku 1901 v Kongrese dodatok, ktorý zabezpečoval vládam USA koloniálnu kontrolu nad Kubou aj bez trvalej americkej okupácie. Plattov dodatok predpokladom nadradenosti Severoameričanov a slepotou voči kubánskym špecifikám odráža celkovú definíciu kubánsko – amerických vzťahov, ako aj globálnu politiku súčasnosti, keď našiel svoju obdobu v znení Helmsovho-Burtonovho zákona z roku 1996.

Prvý zo siedmich paragrafov hovorí, že Kuba nebude uzatvárať zmluvy s cudzími mocnosťami ani povoľovať cudzie vojenské základne bez dovolenia USA. Druhý paragraf stanovuje, že na verejné kubánske financie budú dohliadať USA. Tretí paragraf umožňuje intervenovať na Kube kedykoľvek to USA uznajú za vhodné. Štvrtý zakazuje spochybňovanie čohokoľvek, čo sa udialo za roky americkej okupácie. Siedmy paragraf poskytuje Američanom právo na budovanie stálych vojenských základní.

Aj napriek tomu, že Plattov dodatok v roku 1934 zrušili, ovplyvňuje kubánsko – americké vzťahy dodnes. USA vojensky zasahovali do kubánskej politiky v rokoch 1906 – 1909, v roku 1912 a v rokoch 1917 – 1923. Americká základňa je v zátoke Guantánamo v dôsledku siedmeho paragrafu a embargo uvalené na Kubu už takmer polstoročie je jeho novodobým napĺňaním.

Guvernér John R. Brooke zostavil novú vládu, ktorej členmi sa stali „Yankys“ a niektorí z funkcionárov bývalého koloniálneho panstva. Rooseveltov dodatok k Monroeovej doktríne z roku 1904 hovorí jasne: „USA budú pôsobiť v úlohe medzinárodnej policajnej sily, ak krajiny, ktorých sa týka Monroeova doktrína, neudržia vnútorný poriadok a nebudú rešpektovať finančné dohody.“ Narastajúca nespokojnosť a odpor voči nadradenosti USA vyústila do výbuchov v roku 1933 a neskôr v roku 1959.

Kubánska revolúcia nebola VOSR

Víťazstvo kubánskej revolúcie v roku 1959 sa stalo historicky prvým momentom získania politickej nezávislosti v Latinskej Amerike. Revolúcia však nebola „Veľká októbrová socialistická revolúcia“ ani „komunistický puč“ a jej ideovým pozadím nebol leninizmus. Bola logickým nadviazaním procesu, ktorý sa v Latinskej Amerike začal Simónom Bolívarom a na Kube v ňom pokračoval najslávnejší bojovník za kubánsku nezávislosť, zakladateľ Kubánskej strany revolúcie a možno najväčší básnik Latinskej Ameriky, Josého Martí.

Batistov potenciálny návrat k moci znamenal pre väčšinu Kubáncov neprípustnú alternatívu. Castrovo Hnutie 26. júla nebolo jediným. Málo sa hovorí aj o jeho nedôvere k myšlienke komunizmu, ktorej najradikálnejšiu podobu na Kube zastávali černosi. Tak, ako sa Fidel Castro pred svojím víťazstvom nezaoberal myšlienkou na komunistický štát, nezaoberal sa ani „farebnou“ otázkou. Voči predstaviteľom komunistických strán sa správal zdržanlivo a dôležitosť začlenenia černochov do spoločnosti sa stala aktuálnou až po úspešnom prevrate. Z tejto skutočnosti vyplývajú aj dnešné jednostranné odsúdenia Fidela Castra ako „rasistu“, ktorý černochov využil iba ako „taktickú zbraň“. Je isté, že Castro nemienil podporovať čierny separatizmus a že jeho revolúcia zachovávala voči čiernemu separatizmu rovnakú nedôveru ako predchádzajúce belošské vlády. Nemal záujem na tom, aby sa černosi organizovali ako černosi, ale veľmi rýchlo pochopil ich význam v novovznikajúcom kubánskom národe.

Neprekonaným predsudkom z neznalosti je aj predstava, že Castro sa od počiatku deklaroval za nepriateľa USA. Kubánski bojovníci za nezávislosť oddávna využívali na exil práve Spojené štáty a boj za nezávislosť USA v 18. storočí bol vzorom nielen pre politikov a spisovateľov romantizmu 19. storočia, ale aj pre Castra. Fidel v apríli 1959 navštívil Washington v úsilí rokovať o nových kubánsko – amerických vzťahoch, ale prezident Eisenhower sa k návšteve karibského revolucionára postavil s podobnou nonšalantnou aroganciou ako jeho predchodcovia ku všetkým kubánskym politikom: odišiel hrať golf. Takéto správanie k predstaviteľom latinskoamerických krajín malo dlhú tradíciu: len pár rokov pred Castrovou návštevou prikázal Eisenhower CIA idúc na golf zvrhnúť vládu Jacoba Arbenza v Guatemale.

Tretí kolonizátor: Sovietsky zväz

Kubánska revolúcia vyvolala pochopiteľnú pozornosť ZSSR, kde sa predtým na základe neznalosti Latinskej Ameriky o Kube vôbec neuvažovalo ako o spojencovi. Kuba potrebovala predávať cukor a kupovať naftu. USA voči Kube zachovávali mrazivé mlčanie, a keď Castro podpísal s Anastasom Mikojanom zmluvu na predaj cukru za naftu, CIA začala organizovať sabotáže v kubánskych cukrovaroch. Keď o niekoľko mesiacov dorazili na Kubu prvé zásielky sovietskej ropy, kubánska vláda požiadala tri rafinérie na ostrove (vo vlastníctve spoločností Shell, Standard Oil a Texaco), aby ich rafinovali. Lenže USA nemali v úmysle prekonať urážku na cti zo strany samostatnosť deklamujúcej „necivilizovanej“ krajiny: plán USA na porážku bezočivcov sa zakladal na tom, že Kuba sa musí ekonomicky zrútiť. Na nátlak vlády USA odmietli americké spoločnosti na ostrove sovietsku ropu rafinovať a Kubánci vystavení tejto situácii následne zhabali ich majetky na Kube. O mesiac na to Fidel Castro v tzv. Prvej havanskej deklarácii zaradil kubánsku revolúciu do radu bojov za oslobodenie Latinskej Ameriky:

Kubánsky ľud rozhodne odsudzuje otvorené a zločinné zasahovanie, ktoré severoamerický imperializmus praktizuje už viac ako sto rokov a ktoré sa zameriava proti všetkým národom Latinskej Ameriky... Dravosť yankeeovského imperializmu okrem toho pripravila tieto národy o rozsiahle oblasti, ako napríklad Texas, o životne dôležité strategické centrá, ako je napríklad Panamský prieplav, alebo o celé krajiny, ako je napríklad Portoriko... Do boja za takú Latinskú Ameriku, kde si hlasy lokajov nárokovali oficiálne ju zastupovať, dnes povstáva skutočný hlas ľudu... Dedičia Zapatu a Sandina sa chytajú zbraní za slobodu; je to hlas, ktorý sa ozýva medzi básnikmi a románopiscami, medzi našimi študentmi a ženami... Na tento hlas odpovedá Zhromaždenie kubánskeho ľudu: Sme pripravení! Kuba nesklame!

Neviem, či Kuba v prvých rokoch svojej nezávislosti mohla prežiť bez hospodárskej pomoci. Predpokladám však, že krajina, ktorej okrem 60-percentného analfabetizmu, rasovej segregácie a túžbe po slobode nepatrí nič, nutne bude potrebovať pomoc. Takisto neviem, na koho sa Kuba mohla obrátiť – v príkro polarizovanom svete dvoch superveľmocí je vždy menší ten nepriateľ, ktorý je ďalej (obzvlášť ak sme sa len nedávno toho bližšieho zbavili). Kuba sa stala súčasťou „komunistického bloku“, keď v roku 1961 prijala socialistický program. Na otvorené aj utajované intervencie zo strany USA napokon nebola iná odpoveď.

Prežila tak, ako mohla, a nie tak, ako chcela

Uruguajský spisovateľ Eduardo Galeano pred niekoľkými rokmi povedal, že „Kuba prežila tak, ako mohla, a nie tak, ako chcela“. V nerovnom postavení sa kubánska revolúcia nemohla vyvíjať smerom, ktorý by doviedol krajinu k možnosti „slobodného“ výberu.

Znárodnenie veľkých amerických spoločností bolo len začiatkom definitívneho obrátenia sa na ZSSR a prijatie jeho diktátu. Súkromné vlastníctvo a malé podnikanie sa zrušilo v niekoľkých vlnách až o niekoľko rokov. Nepochybne utopická bola aj myšlienka pretvoriť mimoriadne zaostalú spoločnosť na prosperujúci a rovnoprávny sociálny štát v priebehu niekoľkých rokov. Dnes sa v averzii voči Kube zvykne tvrdiť, že za vlády USA na Kube pred Castrovým nástupom existovali slobodné demokratické voľby. Niet pochýb o tom, že na Kube existovalo niekoľko politických strán. Volebné právo však mali iba bieli muži, teda len niekoľko zanedbateľných percent obyvateľstva preferujúcich strany zabezpečujúce im trvalé výhody z daného postfeudálneho spoločenského usporiadania. Volebné právo sa ostatným skupinám obyvateľstva upieralo na základe príslušnosti k pohlaviu alebo rase – pričom veľa žien malo s černochmi spoločné to, že sa nevedeli ani podpísať.

Kuba a ľudské práva

Na začiatku som si položila otázku, ako je možné, že sa na kubánsku situáciu pokúšame aplikovať tie isté kritériá, ako na krajiny aspoň približne porovnateľné s naším vývojom. Vysvetlením sú zrejme dve veci: obrovský nárast životnej úrovne nadštandardne sa vymykajúci ponad latinsko-americký priemer a v mnohých ohľadoch konkurujúci krajinám „vyspelého sveta“. V rovnakom latinsko-americkom (a karibskom) kontexte je Kuba v uplynulom polstoročí pokojnou krajinou, ktorou neotriasli krvavé vojenské konflikty. Z pohľadu Severoameričanov alebo Európanov to dnes možno vyznieva ako smiešny argument, no mimoriadne kruté dejiny tohto kolonizovaného kontinentu hovoria, že najdôležitejšou vecou, ktorá mu chýba, je práve mier. Druhým faktom, ktorý azda vysvetľuje naše nadmerne kritické vymedzenie voči Kube je to, že z hľadiska zdravotných a vzdelanostných kritérií dosahujú rovnako vysokú úroveň iba tri krajiny amerického kontinentu – okrem USA a Kanady je to práve Kuba. A hoci jej dejiny a vývoj v nijakom prípade nenapĺňajú štandardy európskeho, sovietskeho alebo severoamerického vývoja, kritiku voči nej vznášame ako na rovnocenného partnera.

Kuba napriek svojej socialistickej realite nikdy nebola „normálnou“ súčasťou sovietskeho bloku, tak isto ako sa nikdy nemohla stať integrovanou súčasťou anglosaskej Ameriky. Kuba je „hispánska Amerika“, súčasť tretieho sveta. Ale predsa sa z tretieho sveta vymyká: Nárast životnej úrovne, intelektuálna kapacita a zavedenie rovnosti rás a pohlaví do každodennej praxe je ojedinelý jav nielen v treťom svete. A kameň úrazu: Kuba je historicky prvá a dlhoo jediná nezávislá krajina Latinskej Ameriky, držiaca opraty vo vlastných rukách. Dá sa to povedať aj priliehavejšie: je to jediný latinskoamerický štát, ktorému nevládne cudzia diktatúra, ale diktatúra domáca. Bez ohľadu na môj vrcholne nedôverčivý postoj k otázkam socialistickej ekonomiky a údelu jednotlivca v policajnom štáte nebudem zavádzať, ak poviem, že Kuba je dnes sociálne najvyspelejšou krajinou Latinskej Ameriky a možno jedinou krajinou tretieho sveta, kde sa najprimárnejšie ľudské práva dodržiavajú. Ak uvážime, že všade na svete je príslušnosť k rase, náboženstvu alebo pohlaviu prvoradým predpokladom spoločenského postavenia (Slovensko nevynímajúc), a to aj napriek oficiálnym, paragrafmi ovenčeným dohodám o ľudských právach, môžeme pokojne vyhlásiť, že v tomto smere Kuba predbehla svet. Nemám v úmysle pochybovať o utrpení alebo existencii disentu, ani o nespokojnosti Kubáncov s domácou situáciou. Videla som to na vlastné oči a viem, že je zložité žiť v krajine ceniacej si nadovšetko nezávislosť, no zároveň byť polickou nezávislosťou uväznený a nemôcť slobodne dýchať. Ak sa však krajina nebude chcieť podvoliť už prakticky dve storočia trvajúcemu náporu USA, nutne zostane neprispôsobená „normálnemu“ životu.

Boj s veternými mlynmi?

Nie je, žiaľ, nič nezvyčajné, že čím je boj s veternými mlynmi obdivuhodnejší, tým trpkejší je údel toho, kto s nimi bojuje. Kuba je vo svojej rezistencii osamelá. Ide len o to, dokedy.

Americké embargo je jednou z najhorších zbraní, aké táto veľmoc využíva v úsilí pokoriť neposlušnú Kubu. Dnes je už zrejmé, že mnohé extrémne opatrenia, ktoré voviedli Kubu do slepej uličky extrémnych situácií v záujme zachovania politickej suverenity by sa neboli museli stať, nebyť nemilosrdnej politiky USA, ktorá je dnes už skôr politikou urazenej ješitnosti všemocného Goliáša. Vzhľadom na historické vzťahy s Kubou a odvekú nadradenosť „anglosaskej Ameriky“ je možno táto ješitnosť z istého pohľadu pochopiteľná. Európa však nemá a ani nemala dôvod obracať sa Kube chrbtom. Situácia, ktorá sa na Kube vyvinula najmä po páde sovietskeho bloku je v mnohých ohľadom dôsledkom európskej servilnosti voči ekonomicko-vojenským záujmom súčasnej jedinej svetovej veľmoci.

Kuba sa za Castrovej vlády stala krajinou, v ktorej mal nacionalizmus a novonadobudnuté povedomie národa väčší význam ako socializmus a v ktorej legenda Josého Martího odjakživa väčšmi rozochvievala vlastenecké cítenie ako marxizmus. Castrova revolúcia vydobyla Kube trvalé miesto na mape sveta a Castro ako jediný predstaviteľ krajiny tretieho sveta komunikoval s reprezentantmi dvoch svetových veľmocí ako rovný s rovným. Navyše, ako uvádza britský historik Richard Gott, jeho revolúcia dodala zmysel všetkým predchádzajúcim kubánskym bojom a z obyvateľstva roztriešteného predovšetkým príslušnosťou k rasám a z toho vyplývajúcich krutých antagonizmov stvoril národ. Kuba zároveň nikdy neprestala symbolizovať pre tretí svet dôkaz o možnosti naplnenia práva na národnú suverenitu koloniálnych území. Bohužiaľ, ani príchod tzv. demokratického zriadenia nepriniesol do krajín európskeho bývalého socialistického bloku výsadu slobodného uvažovania – slobodného v zmysle komplexného a nezaujatého premýšľania o podstate javov. Na Kubu sa málokedy dokážeme pozrieť z iného pohľadu, ako je pohľad podmienený našou skúsenosťou a negatívnymi emóciami, alebo pohľad agentúrnych „bojovníkov za ľudské práva“, ktorý bude obhajovať to, za čo sa mu platí. Obmedzujeme sa buď na extrémny obdiv, alebo extrémnu nenávisť. Triezvy rozum by nám však mal radiť, že nepotrebujeme ani obdiv, ani nenávisť, ale poznanie.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO