Ďalším aspektom je to, aký vplyv má druhá svetová vojna na britskú identitu. Je súčasťou našej identity do takej miery, ako to nie je nikde inde v Európe. Briti majú menej skúseností s porážkou, okupáciou a kolaboráciou. Každá iná krajina má neľahké spomienky na toto obdobie. Týka sa to aj Československa -- na jednej strane Tiso a Slovenský štát, na druhej strane Háchova vláda v Protektoráte. Záležitosti ako kolaborácia, odboj alebo pomsta po vojne to ešte viac komplikujú. Pre Britov je to veľmi jednoduché -- nikdy sme neboli porazení, vzdorovali sme a nakoniec sme zvíťazili. Musím priznať, že môj záujem o druhú svetovú vojnu bol podporený aj záujmom o studenú vojnu. Rýchlo mi začalo byť jasné, že na pochopenie studenej vojny treba pochopiť druhú svetovú vojnu a väčšina ľudí nerozumie ani jednej.

Aj mýtus o osamotenej Británii a jej vzdore je veľmi dôležitý. Môžeme si povedať, že na rozdiel od Francúzov sme nikdy nekolaborovali, ale treba priznať, že do značnej miery to bola otázka šťastia a nie nadradenosť Britov. Keďže sme zostali neporazení, tak potom do značnej miery bagatelizujeme zásluhy Poliakov, Čechoslovákov alebo Francúzov v bitke o Britániu. Komunistické vlády zdôrazňovali podiel Sovietskeho zväzu na porážke fašizmu. Na Západe bol zase Sovietsky zväz vymazaný z dejín druhej svetovej vojny a kľúčom k víťazstvu sa stalo vylodenie v Normandii. Všetci vieme, že komunisti klamali o dejinách. Problém je však v tom, že na Západe len veľmi málo historikov, a to už vôbec nehovorím o verejnosti, priznáva, že máme naše vlastné mýty. Studená vojna sa skončila pred takmer dvadsiatimi rokmi, takže je načase zbaviť sa ich a začať písať presnejšie dejiny druhej svetovej vojny.

Mníchov nie je len britsko-československou záležitosťou, ale stal sa mocným obrazom zrady demokratickej krajiny. O Benešovej úlohe v čase Mníchova sa v bývalom Československu stále diskutuje. Malo Československo koncom roku 1938 bojovať, neprijať Mníchovskú dohodu a vzdorovať? Bola to Benešova vina, že nevzdorovalo? Nemyslím, že dokážem na tieto otázky odpovedať. Keď Beneš koncom roku 1938 odišiel z Československa, tak nešiel do Británie, ale do Spojených štátov učiť filozofiu na univerzitu v Chicagu. Zdalo sa teda, že sa rozhodol nerobiť nič pre obnovu Československa. Keď však začalo byť čoraz pravdepodobnejšie, že v Európe vypukne vojna, Beneš sa mohol rozhodnúť, či ísť do Paríža alebo do Londýna. A môžeme argumentovať, že urobil správne, lebo jeho vzťahy s francúzskymi politikmi boli oveľa horšie ako s britskými. Navyše Beneš pôsobil v Londýne aj počas prvej svetovej vojny.

Často zabúdame, že Beneš bol v exile a podieľal sa na vytvorení Československa dva razy. Je len málo politikov, ktorí vytvorili vlastný štát a ešte menej tých, čo to dokázali dvakrát. Aj keď bol teda zrejme zodpovedný za stratu Československa v roku 1938, patrilo by sa mu priznať zásluhy za jeho vytvorenie v roku 1918 aj 1945. Podľa mňa rozumel Britom a aj keď bol roztrpčený z francúzskeho správania v Mníchove, tak chápal britský postoj. Neprijal ho, ale chápal. Nebola v tom žiadna zlomyseľnosť, žiadna nenávisť voči Československu. Nebolo to potrestanie Československa, nebola to zrada. Briti to urobili, lebo mali pocit, že nemali inú možnosť. Či to bolo správne alebo nie, o tom historici stále diskutujú. Beneš, na rozdiel od niektorých svojich kolegov, v exile Britom Mníchov príliš nepripomínal. Aj keď sa snažil, aby bola Mníchovská dohoda zrušená, čo sa aj stalo po atentáte na Heydricha, nesmieme zabudnúť, že nikdy nebola anulovaná, až kým tak v deväťdesiatych rokoch neurobil John Major. Stále bola teda v zbierke zákonov, počas celej studenej vojny. Mýtus mníchovskej zrady potom komunisti využívali ako príklad západnej vierolomnosti a toho, ako Západ zapredal strednú a východnú Európu fašistom. Je to veľmi obmedzený pohľad na Mníchov, ale stále pretrváva.

Vynára sa tiež otázka, prečo Heydrich. Keď bol Heydrich vymenovaný za zastupujúceho ríšskeho protektora, tak rýchlo podkopal Moravcovu špionážnu sieť. Informácie, ktoré získavala, boli pre Beneša veľmi dôležité a Briti si ich vysoko cenili. Šéf českého oddelenia SOE Peter Wilkinson dokonca označil Moravcovu špionážnu sieť za dôležitejšiu ako poľskú. Vo chvíli, keď Moravec začal prichádzať o agentov, kontakty a vysielače, tak to bola pre exilovú vládu veľmi dôležitá politická otázka. Ich postavenie záviselo od týchto informácií. Navyše, v roku 1941 sa do vojny zapojil aj Sovietsky zväz a Sovieti naliehali na Čechov, aby bol odboj výraznejší. Niečo teda bolo treba urobiť. Beneš a Moravec sa teda rozhodli, že to musí byť veľká operácia. Dnes s určitosťou vieme, že vybavenie, ktoré dostali Gabčík a Kubiš, nebolo len na zavraždenie Heydricha, ale na celú sériu rôznych operácií. Vieme tiež, že boli začiatkom roku 1942 vyslaní do Škodových závodov v Plzni, aby pomohli pri ich bombardovaní. Atentát na Heydricha bol teda len jednou z mnohých možností. A to, že sa im to 27.mája 1942, podarilo bola tiež tak trocha otázka šťastia. Bol to Heydrichov posledný deň v Prahe. Chystal sa do Francúzska a pravdepodobne by sa do Prahy už nevrátil. Mali tiež šťastie pri načasovaní, lebo to bolo deň po podpísaní anglicko-sovietskej zmluvy v Londýne. Bolo to teda veľké propagandistické víťazstvo.

Myslím, že Beneš aj Moravec vedeli, že dôjde k reakcii, ale nikto nevedel, čo sa stane v Lidiciach. Keď dnes myslíme na druhú svetovú vojnu, tak sa nám spája s holokaustom alebo koncentračnými tábormi. V rokoch 1942-44 boli na Západe, medzi spojencami, obrazom vojny Lidice, dokonca aj v Spojených štátoch. Bol to príklad nemeckej brutality a obrovská politická vzpruha pre Beneša a exilovú vládu. Viedlo to k rozhodnutiu britskej vlády odvolať teritoriálne oklieštenie Československa z Mníchovskej dohody a plne uznať exilovú vládu.

Aj keď sa o tom vedú spory, Sovietsky zväz teoreticky ponúkol podporu Československu v čase mníchovskej krízy. Stále sa debatuje o tom, nakoľko úprimná a skutočná bola táto podpora. Briti boli celkom radi, že tento vzťah existoval. Ich vzťah s Moskvou nebol veľmi dobrý a vyhovovalo im využiť Beneša, aby vylepšili vlastnú pozíciu. Koniec koncov, Sovietsky zväz bol spojenec. Problémom nebol Benešov vzťah so Stalinom, ale Poliaci. V britskej zahraničnej politike počas druhej svetovej vojny sa myslelo najprv na Poľsko, až potom na Československo a Beneš to vedel. Súviselo to s veľkosťou krajiny, Poliaci mali viac vojakov a Británia vlastne vstúpila do vojny kvôli Poľsku. Keď sa vzťahy Poľska a Sovietskeho zväzu zhoršovali a začalo byť jasné, že Stalin si chce ukrojiť veľkú časť poľského územia, tak sa aj Benešov vzťah so Stalinom stal komplexnejším a Briti ho varovali, aby bol opatrný.

Beneš zo svojho pohľadu nemal inú možnosť, ako spolupracovať so Stalinom. Briti až do posledných mesiacov vojny neprisľúbili obnovenie Československa v predmníchovských hraniciach. Sovieti to urobili už v júli 1941. Stalin vždy dal Benešovi všetko, čo chcel, kým Briti boli dosť neochotní. Zase to súviselo s Poľskom, Maďarskom, sudetskými Nemcami.

Zatiaľ čo v roku 1940 bola Británia jediným spojencom, v roku 1941 už bola len malým partnerom a neskôr už nemohla robiť žiadne veľké rozhodnutia bez konzultácií so Stalinom a Rooseveltom. Navyše Beneš a Jan Masaryk videli aj cenu za nespoluprácu so Stalinom -- dopadnete ako Poliaci.

Na konci vojny bolo niekoľko možností. Niektorí varovali pred Sovietskym zväzom. Iní tvrdili, že musí dostať istú odmenu za to, že najviac bojoval. Vedeli, že bude mať rastúci vplyv v strednej a východnej Európe. Keď sa pozrieme na to, o čom sa hovorilo na Jalte, tak to bola vojna a diskutovali ako spojenci. Viac-menej sa dohodli, že tento región bude oslobodený sovietskou armádou. To však neznamenalo, že bude súčasťou komunistického bloku. Československo bolo aj po vojne demokraciou. V roku 1947 dobrý priateľ Jana Masaryka Robert Bruce Lockhart, ktorý úzko spolupracoval s exilovou vládou, cestoval do Prahy, kde sa stretol s Benešom, Masarykom aj Gottwaldom. Z denníkov je jasné, že nevedel, čo sa stane. Nevedeli to ani Beneš, Masaryk a Gottwald. Čo chcela Británia urobiť s Československom? Sama nevedela.

Britská vláda veľmi nerozumela strednej Európe. Mala niekoľko myšlienok, čo by chcela vidieť po vojne. Prvá bola federácia Poľska a Československa. Nikam sa to nepohlo čiastočne preto, že Čechoslováci a Poliaci sa nevedeli dohodnúť a čiastočne preto, že Briti nikdy nezískali sovietsku podporu pre tento projekt. Nemyslím si, že by Česi a Slováci priveľmi túžili stať sa súčasťou takejto federácie.

Keď myšlienka federácií v strednej Európe zlyhala, Briti navrhli vytvorenie etnicky homogénnych štátov. Toto sa neskôr zrealizovalo ako to, čo Česi nazývajú odsun a Nemci Vertreibung, čiže vyhnanie etnických Nemcov. Bola to myšlienka, o ktorej Briti začali hovoriť v septembri 1939, dávno predtým, ako sa ich Beneš spýtal, či by to podporili. Presun obyvateľstva nebol stredoeurópsky nápad, ani Benešov nápad, ale Briti a Francúzi ho už dávno používali vo svojich kolóniách.

Bol to plán, s ktorým súhlasili všetci spojenci. Hrozným spôsobom táto stratégia funguje. Je to neľudské, strašné, ale zaberá to. A toto bolo britské riešenie -- nie federácie, nie posúvanie hraníc, ale presun ľudí. A potom sa to odohrávalo aj so všetkými hroznými následkami -- divokým vyháňaním, zabíjaním a umiestňovaním Nemcov v zadržiavacích táboroch. A v Českej republike je to stále problém, ktorý nevyriešila ani Česko-nemecká deklarácia. Ak chcete vedieť, aký bol britský príspevok k vyriešeniu československej otázky po vojne, tak to bol presun obyvateľstva.

Aj keď tam nebola politická sloboda a existovali absurdné režimy, medzi Západom a Východom bolo veľa paralel. Nemyslím si, že existuje východná a západná Európa. Je len Európa. Ľudia v Československu mali priateľov, hrali futbal, ženili sa a vydávali, mali deti - presne tak ako v Británii. Oveľa viac nás spája ako rozdeľuje. Pre Britov to určite nie je kultúrny šok ísť do Českej republiky. Česi radi sedia v krčme, popíjajú pivo a jedia tam nie veľmi zdravé jedlá -- a Briti sú takí istí. Jedným z problémov obdobia po studenej vojne je, že ľudia si stále myslia, že rozdiely pretrvali.

HISTORY by bolo určite jedno z nich. Ďalej COMEDY. Ak chcete pochopiť Britov, musíte pochopiť ich zmysel pre humor, ktorý je veľmi zvláštny. A to hovorím ako Londýnčan, a nie Brit. Ak sa ma spýtate, čo som, tak odpoviem Londýnčan. Určite nie so Čech ani Angločech. Takže LONDON bude moje ďalšie slovo. Štvrté by bolo SEA. Veľký rozdiel medzi Britmi a Čechmi a Slovákmi je more. Rodina môjho otca pochádza z Bristolu a niekoľko generácií bolo námorníkmi. Podľa rodinnej legendy sa Brown zúčastnil aj bitky o Trafalgar. Briti vidia svet prostredníctvom mora. Česi a Slováci prostredníctvom hôr, riek, plání, dedín. Posledné bude CURRY. Opäť nám to veľa hovorí o Britoch. Jedna z najhorších vecí za komunizmu bola, že ľuďom nedovolili cestovať. Pre mňa, ktorý som vyrastal v multikultúrnom Londýne, je fascinujúce, že naše najobľúbenejšie jedlo pochádza z cudziny. Ktosi povedal, že nacionalizmus je naša milá spomienka na jedlo, ktoré sme jedávali v detstve. Curry som mal rád ako dieťa a mám ho stále rád, len neviem, čo to vypovedá o mojom nacionalizme.