4. 4. 2005
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
4. 4. 2005

Utváranie európskej politiky

Radovan Geist

Tohtoročný jarný summit EÚ, už tradične sa zameriavajúci na ekonomiku, nepriniesol žiadne veľké prekvapenia. V podstate sa dá povedať, že dôležitejšia než jeho výsledok (z kľúčových otázkach aj tak vopred známy), bola debata pred summitom a počas neho. Naznačuje možnosť "rehabilitácie politiky".

Dvomi najpodstatnejšími rozhodnutiami lídrov Európskej únie, prijatými na rokovaniach 22. -- 23. marca, boli potvrdenie reformy Paktu stability a rastu, na ktorej sa dohodli ministri financií, a oficiálne ohlásenie "nového štartu" pre Lisabonskú stratégiu, vychádzajúce z odporúčaní Komisie. Neboli žiadnou politickou drámou. V podstate len potvrdili kompromis predchádzajúcich rokovaní, ktorý je sám výsledkom rozloženia politických síl v Únii.

Je prirodzené, že takto prijaté kompromisy možno oprávnene kritizovať z ľavicových i pravicových pozícií. Súčasne si však treba uvedomiť, že, ako píše na inom mieste v tomto vydaní Slova Tony Judt, Európska únia nie je realizáciou žiadneho "grandiózneho plánu" (a pre jej paranoidnejších kritikov -- ani "grandiózneho sprisahania", či už "socialistického", alebo "neoliberálneho"), ale výsledkom desaťročí rokovaní a kompromisov medzi európskymi politikmi, byrokratmi a predstaviteľmi záujmových skupín, z ktorých každý vstupoval do tohto procesu s vlastnými politickými, národnými, sektorovými či skupinovými preferenciami a záujmami. Podľa toho vyzerá jej štruktúra a politika vrátane Paktu stability a rastu a Lisabonského procesu, rovnakým mechanizmom boli prijaté i rozhodnutia o ich reforme.

Problémový pakt

Pakt stability a rast bol počas posledného pol roka až dvoch často diskutovanou témou. Napriek názvu sa pakt zameriaval predovšetkým na stabilitu európskej ekonomiky. S vytvorením jednotnej meny zavádzal sústavu pravidiel, ktorá mala menu urobiť udržateľne stabilnou a súčasne zabrániť jednotlivým členským krajinám, aby vyžívali taktiku "čierneho pasažiera" -- profitovali z menovej stability a popritom praktizovali nezodpovednú rozpočtovú politiku.

Veľmi rýchlo sa však ukázali niektoré jeho nedostatky. Prvým je, že vychádzal z niektorých nesprávnych predpokladov (privysokých a nesprávnych očakávaní hospodárskeho rastu v EÚ), čím obmedzil možnosti vlád flexibilne reagovať na jednotlivé fázy ekonomického cyklu.

No najväčším problémom je nevyváženosť. Pakt vytvára rigidné, na európskej úrovni platné, kontrolované a de jure aj sankcionované pravidlá chrániace stabilitu meny (prostredníctvom obmedzenia výšky deficitu a dlhu). To nie je problém. Väčšina sa zhodne, že stabilná mena je nevyhnutným predpokladom udržateľnosti ekonomického rastu. Problém je však v tom, že do úvahy nie je braný druhý nevyhnutný cieľový ukazovateľ, ekonomický rast, respektíve sociálne kohézny ekonomický rast. Presnejšie povedané, pakt vo svojej pôvodnej forme v podstate vychádzal z nesprávnej tézy, že stabilná ekonomika automaticky vedie k hospodárskemu rastu, z ktorého benefituje celá spoločnosť.

Z toho tiež vyplýva, že pakt nevytvoril žiaden mechanizmus "dohľadu" nad dosahovaním rastu či pravidlá koordinácie hospodárskych politík členských krajín, ktoré by mali k nemu viesť. Je preto prirodzené, že keď sa po roku 2001 objavili prejavy ekonomickej krízy, na ktorú nebol pakt pripravený, vlády členských krajín siahli po národných stratégiách jej riešenia, čo v niektorých prípadoch znamenalo aj porušovanie dohodnutých, no obmedzených a neflexibilných, pravidiel.

Porušovania paktu (ich korunou bolo rozhodnutie Rady ministrov EcoFinu nepotrestať Francúzsko a Nemecko, proti vôli Komisie a proti pravidlám) boli nakoniec katalyzátorom jeho reformy. Jej podoba bola, po rôznych návrhoch, definovaná a dohodnutá na zasadnutí ministrov financií dvanástich krajín eurozóny a všetkých 25 členov Únie bezprostredne pred jarným summitom. Lídri EÚ potom túto dohodu už len odsúhlasili.

Línia konfliktu

Nový pakt je opäť prirodzeným výsledkom procesu opísaného vyššie -- zmesou racionálnych, na skúsenosť reagujúcich návrhov (flexibilnejšie uplatňovanie obmedzenia rozpočtového deficitu, ktoré dáva vládam väčší priestor na aktívnu podporu rastu ekonomiky i progresívnych odvetví) a návrhov možno racionálnych, no predovšetkým jasne "národných" (ako ústupok Nemecku, ktoré bude môcť náklady na svoje zjednotenie započítať do kapitoly "mimoriadnych okolností", či ústupok Francúzsku, ktoré bude môcť svoje zbrojné výdavky skryť pod názov "príspevok k dosahovaniu cieľov európskej politiky", a tým si nárokovať na flexibilnejšiu interpretáciu pravidiel).

Napriek tomuto presadeniu národných špecifických záujmov do konečného textu (ktoré sa v tlači premietlo článkami hovoriacimi o boji medzi blokom "veľkých" a "malých", či "starých" a "nových") je na diskusii pred reformou paktu vidieť, že základnou líniou konfliktu je rozdielna interpretácia toho, ako by mala vyzerať a k akým cieľom by mala smerovať hospodárska politika v EÚ. Na jednej strane stojí "pravicový" názor (aj keď sa úplne nekryje s "oficiálnou" európskou pravicou) s minimalistickým pohľadom na zasahovanie politiky do ekonomickej sféry.

Politická Lisabonská stratégia

Druhým podstatným bodom, o ktorom európski lídri minulý týždeň hovorili, bol nový štart lisabonského procesu, reforma Lisabonskej stratégie. V roku 2000 bola prijatá ako európsky recept na dosiahnutie rastúcej, sociálne i environmentálne udržateľnej, ekonomiky. Na rozdiel od Paktu stability a rastu však určovala iba ciele a spôsob, ktorým sa má merať ich dosahovanie, nie mechanizmy ani sankcie. Zodpovednosť za realizáciu cieľov kládla prioritne na vlády členských krajín (aj preto je obviňovanie "Bruselu" z jej zlyhania nezmyslom) -- inštitúcie EÚ hrali (a hrajú) len úlohu "rozhodcu" hodnotiaceho napĺňanie cieľov, prípadne pomáhajúceho v rámci svojich (výrazne obmedzených) finančných možností.

Už od minuloročného jarného summitu si Únia pomaly zvykala na skutočnosť, že jej sen o "najkonkurencieschopnejšej poznatkovo orientovanej ekonomike sveta" je zatiaľ nereálny. Na jeseň prišla správa skupiny Wima Koka, z nej vychádzalo hodnotenie Komisie, ktoré zas minulý týždeň v podstate plne prijal summit, a tie zlyhanie oficiálne potvrdili. Súčasne však vypracovali agendu "oživenia Lisabonu". Napriek rétorike a popri konsenzuálnych vyhláseniach o zameraní sa na podporu vzdelanosti, výskumu, budovania poznatkovo orientovanej spoločnosti vychádza z pravicovo orientovaného ekonomického myslenia. V triáde rast -- sociálna kohézia -- environmentálna udržateľnosť, ktorá tvorila tri základné piliere pôvodnej Lisabonskej stratégie, je jednoznačnej uprednostňovaný ekonomický rast. Chápaný je ako nevyhnutná podmienka napĺňania ďalších dvoch pilierov. Sociálna súdržnosť a udržateľnosť životného prostredia už teda nie sú chápané ako samostatné princípy riadiace hospodársku politiku, ale ako "prirodzené dôsledky" hospodárskeho rastu.

Rehabilitácia politiky

Charakteristickým znakom oboch opisovaných reforiem je "posun doprava". Na základe vyššie spomínanej definície Európskej únie ako výsledku množstva rokovaní a kompromisov treba jeho príčinu vidieť v oslabení európskej ľavice v posledných rokoch (oslabení volebnom a, čo je horšie, aj ideovom). Európsky politický diskurz sa posunul vpravo. Ak sa hovorí o nejakej reforme, hlavnou otázkou je, aký bude mať vplyv na úzko ekonomicky definovanú konkurencieschopnosť a hospodársky rast, a nie na sociálne podmienky či stav životného prostredia. Podľa toho je posudzovaná aj jej úspešnosť, týmito kritériami je definovaná aj "racionálna politika".

Na diskusiách, ktoré prebiehali okolo reformy "Lisabonu" a "Paktu", bolo badať známky toho, že európska ľavica si problém uvedomuje. Technokratické ponímanie politiky ako mechanizmu hľadania a realizácie ideovo neutrálnych riešení ju vohnali do situácie, v ktorej musí vysvetľovať, prečo "sa správa neracionálne" (teda prečo "brzdí ekonomický rast zdôrazňovaním sociálnych a environmentálnych otázok", prečo "ohrozuje stabilitu ekonomiky trvaním na užitočnosti verejných výdavkov" a podobne).

Na zmenu však musí urobiť dva nevyhnutné kroky. Smerom dovnútra sa musí zbaviť ilúzií, že podstatné ekonomické otázky je ešte vždy možné riadiť na úrovni národného štátu. Európska únia ešte musí posilniť svoju efektívnosť i demokratickosť, no v porovnaní s členskými krajinami ponúka omnoho lepšiu perspektívu opätovného podriadenia "neviditeľnej ruky trhu" demokraticky voleným a kontrolovaným inštitúciám. Druhým krokom je vytvorenie realistického programu aktívne využívajúceho možnosti európskej integrácie. Ak sa má európska politika rehabilitovať ako priestor súťaže medzi rozličnými predstavami o podobe spoločnosti (a nielen administratívnym rozhodovaním v rámci vopred definovaných pravidiel), musia najprv alternatívne predstavy existovať. Časť európskej sociálnej demokracie, ktorá pôsobí na úrovni EÚ (reprezentovaná hlavne Stranou európskych socialistov), sa už týmto smerom vydala. Pri revízii Lisabonskej stratégie i paktu predstavila vlastné preferencie a v rámci svojich obmedzených možností sa ich snažila presadiť aj do prijatých rozhodnutí. Väčšina sociálnej demokracie pôsobiacej na národnej úrovni (strany, ale predovšetkým vlády ovládané týmto prúdom) sa však akoby stále neprebudila do novej (európskej) reality.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       4. 4. 2005
4. 4. 2005 Rudá šance! (?) Martin  Škabraha
4. 4. 2005 Nejde o to, která vláda odejde, ale o to, jaká vláda přijde Jaromír  Máša
4. 4. 2005 O hysterické reakci některých pražských studentů Jan  Čulík
4. 4. 2005 ČSSD: Škromach z vlády neodchází, politické grémium si rozdělilo kompetence Štěpán  Kotrba
4. 4. 2005 The democratic deficit in Czech politics Jan  Čulík
4. 4. 2005 Komunisté, deštné pralesy a iPody Josef  Švéda
4. 4. 2005 Nezaujímajú ma celebrity
4. 4. 2005 Začala válka o duši katolické církve
4. 4. 2005 Pravdivé lži: Terminátor americké pravice o populaci a imigraci Dominik  Lukeš
4. 4. 2005 Gross -- kamkoliv se pohne, bude to špatně Irena  Ryšánková
4. 4. 2005 Velikonoční hod Jaroslav  Hutka
4. 4. 2005 Je tohle únor 48`? Bohumil  Kartous
4. 4. 2005 Plot Hynek  Hanke
4. 4. 2005 Michael  Marčák
4. 4. 2005 Organizuje trucující prezident zákulisní puč? Štěpán  Kotrba
4. 4. 2005 Púšťanie žilou v BBC Adrian Peter Pressburg
31. 3. 2005 Moc nočních můr Adama Curtise v Bratislavě
4. 4. 2005 Američané umučili iráckého generála k smrti Bushka  Bryndová
4. 4. 2005 Michael  Marčák
4. 4. 2005 Utváranie európskej politiky Radovan  Geist
4. 4. 2005 Európa verzus Amerika
4. 4. 2005 Schválí Francie evropskou ústavu? Simone  Radačičová
4. 4. 2005 Český Aufschwung na pozadí německých omylů v evropském kontextu Miloslav  Zima
2. 4. 2005 Papež Jan Pavel II. zemřel
2. 4. 2005 Stalo se něco nečekaného? Miloš  Dokulil
2. 4. 2005 Smrt východu a vítězství good old boy Jiří  Dolejš
1. 4. 2005 Kutilové ze Svaté Hory u Příbrami Jan  Paul
1. 4. 2005 Ti, kteří přežili Dominik  Lukeš
22. 11. 2003 Adresy redakce

Evropská ústava a Lisabonská smlouva RSS 2.0      Historie >
4. 4. 2005 Utváranie európskej politiky Radovan  Geist
15. 3. 2005 Co bude po odmítnutí Ústavy EU?   
29. 11. 2004 Schröder, Zapatero a Gross vyzvali evropské občany k schválení Evropské ústavy   
22. 11. 2004 Klaus a Gross v Berlíně představili diametrálně různý pohled na EU Radek  Vogl
12. 11. 2004 Euroústava a česká otázka Milan  Neubert
30. 10. 2004 Euroústava byla podepsána, občan však stále tápe v nevědomosti Radek  Vogl
30. 10. 2004 Evropská ústava - největší změna od zavedení EURA Radek  Vogl
29. 10. 2004 Stanovisko Strany evropské levice k ústavní smlouvě bude negativní   
26. 10. 2004 III. Evropské sociální fórum - pohled zevnitř Zdeněk  Štefek
21. 10. 2004 Suverenita Slovenskej republiky v Európskej únii a význam referenda Milan  Štefanovič
6. 8. 2004 Odmietnutie TEJTO ústavy Radovan  Geist
16. 7. 2004 Lisabonská stratégia - rozdiel medzi "starou" a "novou" Úniou Ľubomír  Tokár
8. 7. 2004 Giscardova ústava nedává naději   
21. 6. 2004 Utrpenie britského ľavičiara Radovan  Geist
21. 6. 2004 Európa má ústavu