Tento kontrast môže ilustrovať rozdiel medzi Amerikou a Európou -- rozdiel, o ktorom sa v týchto dňoch čoraz častejšie hovorí a s trpkosťou na oboch stranách Atlantiku. Vzájomná kritika je známa. Pre amerických komentátorov Európa "stagnuje". Jej robotníkom, zamestnávateľom a reguláciám chýba flexibilita a prispôsobivosť ich amerických náprotivkov. Náklady platieb za európsky sociálny systém a verejné služby sú "neudržateľné". Európska starnúca a "rozmaznaná" populácia je podproduktívna a súčasne spokojná sama so sebou. V globalizovanom svete je "európsky sociálny model" fatamorgánou odsúdenou na zánik. K takýmto záverom často prichádzajú aj "liberálni" americkí pozorovatelia, ktorí sa od konzervatívnych (a neokonzervatívnych) kritikov líšia len v tom, že z toho nemajú radosť.

Pre stále viac Európanov má však problém Amerika a neudržateľným je "americký spôsob života". Americká honba za majetkom, veľkosťou a blahobytom -- ako materiálnymi náhradami šťastia -- je esteticky nepríjemná a ekologicky katastrofálna. Americká ekonomika je postavená na piesku (alebo, presnejšie, na peniazoch iných ľudí). Pre mnohých Američanov je prísľub lepšej budúcnosti rozplývajúcim sa snom. Súčasná americká masová kultúra je úbohá a gýčovitá. Niet divu, že tak veľa Američanov hľadá útechu v cirkvi.

Tieto názory ilustrujú skutočnú priepasť medzi oboma brehmi Atlantiku a naznačujú, že niečo sa zmenilo. V predchádzajúcich desaťročiach sa konvenčne predpokladalo -- či už s uspokojením, alebo ľútosťou --, že Európa a Amerika sa spájajú do jednotného "západného" modelu neskorého kapitalizmu, pričom USA, ako zvyčajne, vedú. Logika veľkosti a trhu, efektivity a zisku bude nevyhnutne triumfovať nad lokálnymi variáciami a zdedenými kultúrnymi obmedzeniami. Amerikanizácia (či globalizácia -- keďže sa k nim pristupuje ako k synonymám) bola nevyhnutná. Najväčšou -- respektíve v skutočnosti jedinou -- nádejou lokálnych produktov bolo, že budú vtiahnuté do globálneho víru a prebalené ako "medzinárodné" tovary pre univerzálnu spotrebu. A tak by archetypálny taliansky produkt -- café espresso -- cestoval do Spojených štátov, kde sa premení z elitnej preferencie na populárny tovar, a potom bude znova zabalený a predaný späť Európanom v sieti amerických obchodov.

● ● ●

No v tomto príbehu čosi prestalo fungovať. Nejde len o to, že Starbucks musí čeliť nečakanému odporu zahraničia voči "dvojitej mokka káve s penou a škoricou" (okrem, čo je typické, Veľkej Británie) či o odmietanie amerických výrobkov politicky motivovanými Európanmi. Je stále jasnejšie, že Európa a Amerika nie sú dvoma zastávkami na tom istom výrobnom páse, a tak Európa nemusí zdediť či zopakovať americký príklad s nutným meškaním niekoľkých rokov. V skutočnosti sú dvoma rozdielnymi miestami, veľmi pravdepodobne sa pohybujúcimi rozdielnymi smermi. A to aj pre tých -- vrátane autorov dvoch z troch kníh, ktorým sa budeme venovať --, pre ktorých nie je v minulosti uväznenou Európa, ale Spojené štáty.

Americké kultúrne špecifiká (videné z Európy) sú úplne zrejmé: výrazná religiozita národa, selektívna smilnosť (Keď americká televízna sieť nedávno odvysielala krátky záber na časť tela Janet Jackson, bola zdieraná z kože pre hrubú nechutnosť; no lavína paralelných reklám na produkty zvyšujúce mužskú potenciu ostala bez povšimnutia. Ženský prsník, zdá sa, môže rozložiť morálne jadro národa, ale nefunkčné penisy sú rodinnou záležitosťou.), náklonnosť k zbraniam a väzeniam (EÚ má na 100 000 obyvateľov 87 väzňov, Amerika 685), a prijímanie trestu smrti. T. R. Reid v knihe The United States of Europe (Spojené štáty európske) vraví: "Áno, Američania dávajú na obrovské billboardy "Miluj svojho blížneho", no súčasne vraždia a znásilňujú svojich susedov v miere, ktorá by šokovala akýkoľvek európsky národ." No teraz priťahuje pozornosť kuriozita americkej ekonomiky a jej sociálne náklady.

Američania pracujú omnoho viac ako Európania: podľa OECD venoval typický zamestnaný Američan v roku 2000 svojmu džobu 1877 hodín, zatiaľ čo Francúz 1562. Jeden Američan z troch pracuje viac ako 50 hodín týždenne. Američania si berú menej platených dovoleniek než Európania. Zatiaľ čo Švédi majú viac ako tridsať dní platenej dovolenky ročne, a dokonca aj Briti majú priemerne dvadsaťtri, Američania môžu dúfať v niečo medzi štyrmi a desiatimi, podľa toho, kde žijú. Nezamestnanosť v USA je nižšia než vo väčšine európskych krajín (hoci štatistiky môžu byť zavádzajúce, nakoľko nepracujúci v USA čoskoro stratia právo na podporu a sú vyškrtnutí z registrov), a tak sa zdá, že Amerika je úspešnejšia vo vytváraní pracovných miest. Takže v nej pracuje viac dospelých než v Európe a pracujú viac -- čo však z toho majú?

Veľa nie, ak nie sú bohatí. Spojené štáty sú perfektným miestom na život, ak ste bohatý. V roku 1980 zarábal priemerný americký vrcholový manažér štyridsaťkrát viac, ako výrobný pracovník. Pre vrchnú vrstvu manažérov teraz platí pomer 475:1 a bol by pravdepodobne omnoho väčší, ak by sa brali do úvahy aj podiely, nie len príjem. Pre porovnanie, v Británii je tento pomer 24:1, vo Francúzsku 15:1 a vo Švédsku 13:1. Privilegovaná menšina má prístup k najlepšej zdravotníckej starostlivosti na svete. No 45 miliónov Američanov nemá žiadne zdravotné poistenie (zo všetkých rozvinutých krajín sveta nemajú univerzálne zdravotné poistenie iba dve -- USA a Juhoafrická republika). Podľa WHO sú Spojené štáty číslo jeden v zdravotníckych výdavkoch na hlavu -- na tridsiatom siedmom mieste pokiaľ ide o kvalitu služieb.

Dôsledkom je, že Američania žijú kratšie než Európania. Viac ich detí zomiera ako novorodenci: Spojené štáty sú na 26. mieste medzi industrializovanými krajinami v úmrtnosti novorodencov, s dvojnásobne vyšším pomerom, než Švédsko, vyšším než Slovinsko a len o málo nižším ako Litva. A to napriek tomu, že 15 percent amerického HDP sa vydáva na "zdravotnícku starostlivosť" (väčšina mizne v administratívnych nákladoch sietí určených na generovanie zisku). Naproti tomu Švédsko dáva na zdravotníctvo len 8 percent HDP. Vo vzdelávaní možno vidieť podobný obrázok. Vo všeobecnosti vydávajú Spojené štáty na vzdelávanie omnoho viac, než krajiny západnej Európy, a majú najlepšie výskumné univerzity na svete. Napriek tomu nedávna štúdia naznačuje, že za každý dolár, ktorý sa v USA vydá na vzdelávanie, sa získajú horšie výsledky než v akejkoľvek inej industrializovanej krajine. Americké deti podstatne zaostávajú za svojimi európskymi rovesníkmi v gramotnosti i schopnosti počítať.

● ● ●

V poriadku, môžete si povedať. Európania sú lepší v distribuovaní sociálnych tovarov a služieb. No bez bohatstva nemôže byť žiadnych takýchto tovarov a služieb a jednou vecou, v ktorej sú Američania dobrí a v ktorej sa musia leniví Európania zlepšiť, je dynamické vytváranie bohatstva. No v súčasnosti to nie je v žiadnom prípade očividné. Európania pracujú menej, no keď pracujú, zdá sa, že svoj čas využívajú lepšie. V roku 1970 bol HDP na hlavu v EÚ o 35 percent nižšie, než v USA. Dnes je to rozdiel 7 percent a rýchlo sa zmenšuje. Produktivita na hodinu práce v Rakúsku, Taliansku a Dánsku je podobná ako v USA, no značne vyššia v Írsku, Holandsku, Nórsku, Belgicku, Luxembursku, Nemecku a vo Francúzsku.

Dlhodobá výhoda Ameriky v platoch a produktivite -- dar veľkosti, lokácie a histórie -- sa očividne stráca, čo má následky na postavenie USA na medzinárodnej podnikateľskej scéne. Moderné americké hospodárstvo nie je len zadĺžené v medzinárodných bankách, so zahraničným dlhom vo výške 3,3 bilióna dolárov (28 percent HDP), je aj stále väčšmi v rukách cudzincov. V roku 2000 prevýšili priame európske zahraničné investície v USA americké investície v Európe o takmer dve pätiny. Mnohé typicky "americké" spoločnosti a produkty teraz vlastnia Európania: napríklad Brooks Brothers, DKNY, Random House, Kent Cigarettes, Dove Soap, Chrysler, Bird's Eye, Pennzoil, Baskin-Robbins a Los Angeles Dodgers.

Európania sa zdajú lepšími vo vytváraní malých a stredných podnikov -- v EÚ je ich väčšie množstvo než v USA a vytvárajú viac pracovných miest. O svojich zamestnancov sa starajú omnoho lepšie. Charta základných práv EÚ sľubuje "rodičovskú dovolenku po narodení či adopcii každého dieťaťa" a každá západoeurópska krajina poskytuje počas tejto dovolenky finančnú podporu. Vo Švédsku majú ženy právo na 64 týždňov dovolenky a dve tretiny platu. Dokonca aj Portugalsko garantuje trojmesačnú materskú dovolenku so stopercentým platom. Americká federálna vláda negarantuje nič. Nórska kresťanskodemokratická ministerka rodiny Valgerd Haugland to vyjadrila slovami: "Američania radi hovoria o hodnotách rodiny. My sme sa rozhodli urobiť viac, než len rečniť, používame výnosy z daní, aby sme za rodinné hodnoty platili."

Napriek často spomínaným byrokratickým a fiškálnym obmedzeniam outputu sa zdá, že to Európania zvládajú dosť dobre. (Treba si tiež všimnúť, že stále sa zvyšujúca cena súkromného zdravotného poistenia v USA kladie na americké firmy minimálne takú záťaž, ako sociálne dane v Európe -- zatiaľ čo neposkytuje žiadnu zo súvisiacich sociálnych výhod.) Okrem toho, sociálny štát nie je len hodnotou samou o sebe. Podľa ekonóma Nicholasa Barra z London School of Economics je tiež "efektívnym nástrojom proti zlyhaniam trhu": zabezpečenie proti sociálnym a politickým rizikám nadmernej nerovnosti. Bol to Winston Churchill, ktorý v roku 1943 vyhlásil, že "neexistuje lepšej investície pre akékoľvek spoločenstvo než poskytnutie mlieka malým deťom". Pre jeho samozvaných nasledovateľov v súčasnej Amerike to však smrdí "sociálnym štátom". Dnes má v USA najbohatšie percento obyvateľov 38 percent bohatstva a distribuuje ho stále viac vo svoj prospech. Popri tom žije každý piaty dospelý v USA v chudobe -- v porovnaní s jedným z pätnástich v Taliansku. (Podľa definície OECD je chudobný ten, koho rodinný príjem je nižší než 50 percent priemerného príjmu v krajine.) A výhody už ani neprenikajú smerom k nižším poschodiam sociálnej pyramídy. Pre mnohých cudzincov je to stále menej prijateľná vízia -- cena "amerického spôsobu života" prudko klesá. Ako ekonomický model sú Spojené štáty neopakovateľné. (Američania sú najväčší svetoví konzumenti. No ich národné deficity rozpočtu a bežného účtu dosahujú bezprecedentnú výšku. Kolabujúci dolár je udržiavaný len ochotou cudzincov vlastniť ho: Američania v súčasnosti míňajú cudzie peniaze na cudzie výrobky. Ak by boli Spojené štáty akoukoľvek inou krajinou, ocitli by sa už dávno v neľútostných rukách Medzinárodného menového fondu.) Ako sociálny model ponúka málo svetlých bodov.

● ● ●

Toto tvrdia vo svojich knihách Jeremy Rifkin a T. R. Reid. Rifkin je ambicióznejší, až príliš: jeho kniha Európsky sen je plná snahy sumarizovať všetko od histórie cirkvi po filozofiu osvietenstva, s jediným cieľom -- aby ukázal, že práve individualistická Amerika sa zasekla niekde v minulosti a kooperatívna Európa predstavuje budúcnosť. Myslím si, že má v podstate pravdu, no jeho úbohé sumáre Vytváranie buržoázie či Vznik národného štátu môžu veci skôr poškodiť. Rovnako ako zjednodušujúci popis amerického materializmu či neuvážené narážky na teóriu chaosu, Veľký reťazec bytia, Hobbesa, Descartesa, Hegela a Navigačné akty.

Európsky sen nie je takou zlou knihou, ako to tvrdia niektorí kritici, a hovorí niečo dôležité. O súčasnej Amerike Rifkin píše:

"Len s oporou nášho náboženského zápalu sme sa stali 'vybraným národom` bez príbehu -- čo robí z Ameriky potenciálne nebezpečnejšie a osamelejšie miesto na život."

Kniha by však bol omnoho lepšia, keby Rifkin ostal pri tom, v čom sa vyzná, a nesnažil sa povedať niečo "dôležité".

T. R. Reid je žurnalista a jeho hodnotenie európskej nadradenosti, ktoré pokrýva rovnakú oblasť ako Rifkinove, je kratšie, ostrejšie, čitateľnejšie a menej domýšľavé. Má niekoľko nádherných momentov -- napríklad o Jackovi Welschovi, Georgovi W. Bushovi (a naposledy Billovi Gatesovi) chytených v prekrásnom novom svete európskych regulácií, ktoré nemôžu pochopiť ani ignorovať. A Reid, rovnako ako Rifkin, veľmi jasne ukazuje, prečo je Európska únia so svojimi regulačnými právomocami, blahobytom a inštitucionálnym príkladom miestom, ktoré budú musieť brať Američania do úvahy v nasledujúcich desaťročiach veľmi vážne.

No hoci sú obe knihy aktuálne, žiadna nehovorí niečo mimoriadne nové. Ich odsudzujúci zoznam jednotlivostí v USA Európania poznajú -- v roku 1956 Jimmy Porter v diele Johna Osborna Obzri sa v hneve (Look Back in Anger) sardonicky poznamenal: "Je to riadne bezútešný život, v Americkom veku -- samozrejme, ak náhodou nie ste Američan." Tým či oným spôsobom sa tieto slová prenášali dekádami až k dnešku. No to, že v dnešných USA je niečo od základu chybné, a v Európe niečo základne priťahujúce, ešte nie je dôvodom, aby sme rozprávali rozprávky.

Ak by niekto v oboch knihách hľadal pôvod EÚ, sklamal by sa. Reid a Rifkin sa prekonávajú v chvále voči zakladajúcim otcom Európy za ich predvídavosť a múdrosť v riadení na ceste k dnešnej vychýrenosti. Podľa Reida, "v rokoch po Schumanovej deklarácii ovládlo európske hnutie kontinent silou búrky". Európske združenie uhlia a ocele bolo "divokým úspechom". Rifkin ide ešte ďalej: podľa neho je Európa "gigantickým samostatne sa pohybujúcim experimentálnym laboratóriom pre prehodnocovanie podmienok ľudského života..."(!)

Tieto tvrdenia sú absurdné. Európska únia je tým, čím je: v podstate nepredpokladaným produktom desaťročí negociácií západoeurópskych politikov snažiacich sa o udržanie či presadenie národných a sektorových záujmov. To je súčasť jej problémov. Je kompromisom na kontinentálnej úrovni, vytvoreným doslova stovkou výborov. V skutočnosti to robí EÚ zaujímavejšou a impresívnejšou, než len keby bola inkarnáciou nejakej utopickej myšlienky.

Európa však čelí problémom. Nie však tým, o ktorých hovoria s pochmúrnym úsmevom americkí kritici veriaci v slobodný trh. Áno, Európska komisia sa pravidelne zosmiešňuje, keď chce regulovať veľkosť kondómov a zakrivenie uhoriek. Oslavovaný Pakt stability, ktorý mal obmedzovať národné výdavky, sa zrútil v trpkých hádkach, hoci to nespôsobilo žiadnu ujmu euru, ktoré mal chrániť. Dôchodky a iné sociálne výdavky budú v nasledujúcich dekádach seriózne podkopané, ak sa Európanom nezačne rodiť viac detí, neotvoria hranice väčšiemu množstvu imigrantov, nebudú pracovať pár rokov naviac pred odchodom do dôchodku, neprijmú menej štedré podpory v nezamestnanosti, a neuľahčia situáciu podnikom zamestnávajúcim mladých ľudí. No to nie sú hlboké štrukturálne zlyhania európskeho spôsobu života, sú len zložitými politickými rozhodnutiami s následkami. Žiadne z nich nevyžaduje rozpustenie sociálneho štátu.

Európska dilema je inde. V Paríži, Antverpách a iných mestách antagonizmus a neporozumenie medzi lokálnou populáciou a rýchlo rastúcou menšinou moslimov (jeden milión v Holandsku, viac ako päť miliónov vo Francúzsku, pravdepodobne asi 13 miliónov v celej Európe) sa už zmenil z grafity a zón zákazu vstupu na podpaľačstvo, útoky a vraždy. Turci, Maročania, Tunisania, Alžírčania a iní prichádzali do Európy od 60. rokov. Dnes sme svedkami vynárania sa tretej generácie: v značnej miere nezamestnanej, nahnevanej, odcudzenej a stále otvorenejšej voči komunitárnemu apelu radikálneho islamu.

● ● ●

Takmer štyri desaťročia sa mainstreamoví európski politici tvárili, že to všetko nevidia. Muselo to dôjsť až k Jean-Marie Le Penovi, zavraždenému holandskému politikovi Pimovi Fortuynovi a celému radu demagogických antiimigračných strán od Nórska po Taliansko, aby sa Európa prebrala a pozrela na krízu.

Ďalší problém, ktorému musí Európa čeliť, je tlak na jej vonkajších hraniciach. Na rozdiel od Spojených štátov, ktoré iní nemajú radi pre to, čo robia, EÚ presviedča len hodnotou toho, čím je. Utečenci a imigranti z polovice Afriky sa pravidelne topia pri zúfalých pokusoch prekročiť Gibraltársky prieliv. A ak sa im podarí pristáť, sú poslaní obratom späť. Turecko sa snažilo takmer štyridsať rokov dostať do európskeho klubu, kým bola prihláška neochotne prijatá. Ukrajina môže veriť v demokratickú budúcnosť najskôr vtedy, keď bude v EÚ, alebo aspoň keď bude mať šancu sa tam dostať. To isté platí pre zostávajúce štáty bývalej Juhoslávie. No zatiaľ čo si Brusel príliš dobre uvedomuje riziká ignorovania Afriky či ponechania Ukrajiny alebo Bosny za zavretými bránami (ani nehovoriac o vrhnutí 70 miliónov moslimov do rúk radikálneho islamu), európski lídri sú hlboko znepokojení prospektami (a nákladmi) zaviazania sa EÚ k rozšíreniu na hranice Ázie.

To sú skutočné európske výzvy. Pre Európu nebude ľahké integrovať etnické a náboženské menšiny, regulovať imigráciu, či prijať Turecko udržateľným spôsobom. No ak nezvládne krízu na východných a južných hraniciach, ocitne sa vo vážnych problémoch. A to, nie nejaký atavistický antiamerikanizmus, je dôvodom, pre ktorý sú mnohí rozumní Európania a ich lídri rozzúrení politikou prezidenta Busha.

Pre Bushovu administratívu je "islam" abstrakciou, politicky použiteľný objekt toho, čo sa vo Washingtone dnes nazýva GWOT: the Global War on Terror (Globálna vojna proti terorizmu). Pre USA je Blízky východ vzdialenou krajinou, vhodným miestom exportu amerických problémov. No pre Európu je "blízkym zahraničím" a súčasne veľkým obchodným partnerom. Európa je na juhu obklopená "Blízkym východom". Stále viac Európanov z neho pochádza. Keď začne predvstupové rokovania s Tureckom, prijme vlastný vstup do oblasti. Americká stratégia globálnej konfrontácie s islamom nie je pre Európu reálnou možnosťou. Je katastrofou.

● ● ●

Timothy Garton Ash by pravdepodobne s väčšinou predchádzajúcej analýzy súhlasil. Vo svojej najnovšej knihe ide v skutočnosti v niečom ďalej než Rifkin a Reid. Ako medzinárodný občan sú podľa neho USA nezodpovedne nespoľahlivé. V roku 2003 dala EÚ 36,5 miliardy dolárov v rozvojovej pomoci. USA len tretinu z toho, a veľká väčšina smerovala do Izraela, alebo bola naviazaná na prísne podmienky (takmer 80 percent americkej "rozvojovej pomoci" prijímateľov zaväzuje, že peniaze minú na americké tovary a služby). Na Irak míňajú Spojené štáty osemkrát viac než na zahraničnú pomoc pre všetkých ostatných. USA sú najlakomejším z bohatých štátov vo Výbore pre rozvojovú pomoc OSN. Európania sú ďaleko najštedrejší.

To nie je všetko. V USA žije len 5 percent svetovej populácie (s trendom poklesu), no sú zodpovedné za 25 percent emisií skleníkových plynov. Americký podiel stále rastie a Bushova administratíva blokuje medzinárodné snahy na boj s globálnym otepľovaním. Skutočnými zbraňami hromadného ničenia sú, podľa Asha, chudoba a environmentálne katastrofy. V boji s nimi je Európa ďaleko vpredu.

● ● ●

Free Worlds však nie je len ďalším obviňovaním Ameriky. Timothy Garton Ash pozná Európu -- resp. pozná mnoho rozdielnych Európ, variabilnú geometriu škriepok, záujmov a aliancií limitujúcich možnosti EÚ snažiacej sa o presadenie vo svetovej politike. Zdieľa rozšírenú anglickú podozrievavosť z francúzskeho vyvolávania rozbrojov. A svoje poznámky voči USA vyvažuje dobre mierenými ranami na Spoločnú poľnohospodársku politiku.

No pri tom všetkom je Ash pomerne optimistický čo sa týka Európy a Spojených štátov. Je dokonca optimistom aj pokiaľ ide o budúcnosť západnej aliancie. Čiastočne je to aj jeho vnímaním nutnosti -- západ sa musí prestať hádať a začať spolupracovať, pretože už má len dvadsať rokov, kým sa Čína (a neskôr India) stane superveľmocou a narcistické drobné rozdiely medzi Amerikou a Európou stratia význam.

Pre Asha je agendou obnovenie západnej aliancie ako advokáta slobody: slobodu od núdze, strachu, ľudského a ekologického útlaku. Rooseveltovské ozveny nie sú náhodné. Na mysli má totiž práve novú Atlantickú Alianciu a Winston Churchill nie je na prominentnom mieste jeho argumentov náhodou. Práve preto je to veľmi britská kniha. Výber medzi Európou a Amerikou je prezentovaný ako niečo, čomu Briti rozumejú najlepšie (pretože ním žijú už 60 rokov), a preto môžu najviac pomôcť atlantické zmiereniu.

● ● ●

No je Británia skutočne "seizmografom" či "termometrom" transatlantických vzťahov, ako to píše Garton Ash? Je pravdou, že preberá niektoré znaky spoločností na oboch brehoch, no to asi Ash nemal na mysli. Londýn skôr vidí ako zmierňovateľa škôd spôsobených americkým unilateralizmom a "euro-gaullizmom". Jeho ideálom je "euroatlanticizmus" a stelesnením ideálu Tony Blair.

Podľa mňa je to zvláštne tvrdenie. Tony Blair je politickým taktikom s lukratívnym vedľajším zamestnaním na mieru šijúceho moralizátora. No jeho medzinárodné dobrodružstvo ho vzdialilo od množstva krajín EÚ a nevytvorilo mu žiaden vplyv na Washington. Áno, Británia v niečom pripomína Ameriku: rozsah chudoby a rozdiely v príjmoch medzi chudobnými a bohatými rástli od 70. rokov a dnes sú bližšie k USA než v iných západoeurópskych krajinách. Produktivita na hodinu práce je v Británii tiež značne pod ich úrovňou. No New Labour mala kombinovať to najlepšie z európskeho sociálneho modelu a americkej kultúry podnikania: aj sám Garton Ash priznáva, že sa jej to celkom nepodarilo.

Timothy Garton Ash má pravdu, keď tvrdí, že Amerika je viac než len neokonzervatívni a republikánski zadubenci a ich dnešná dominancia pominie. No jeho kniha je o "tu a teraz". Preto nemôže ignorovať, že ľudia tvoriaci politiku vo Washingtone sa nezaujímajú o Ashovu Deklaráciu vzájomnej závislosti.

Konzervatívne think-tanky vo Washingtone lobujú proti existencii konsolidovanej Európy na medzinárodnej scéne. Podľa autorov nedávnej správy Atlantickej rady, Bushova administratíva "prepustila Európu na podmienku" -- jej budúce postavenie bude závisieť od lepšieho správania.

Spoločné americko-európske hodnoty, na ktorých stoja argumenty Gartona Asha, nemusia byť až také spoločné. Rozšírenou religiozitou a miestom Boha vo verejnom živote, podozrievavosťou voči disentu, strachom zo zahraničného vplyvu, neznalosťou cudzích krajín, a spoliehaním sa na vojenskú silu sa USA skutočne podobajú na niektoré iné krajiny. Žiadna z nich ale neleží v Európe.

Zrušenie trestu smrti je podmienkou vstupu do EÚ. V Spojených štátoch sú však väzni popravovaní rýchlosťou, ktorej sa vyrovná len Čína, Irán, Saudská Arábia a Kongo. Americká doktrína "preventívnej vojny" našla teraz svojho brata v moskovskej teórii "preventívnej kontrarevolúcie". A vo vzťahu k OSN robia Spojené štáty mnoho na podkopanie dôvery voči nej.

● ● ●

Čo teda môže Európa robiť? Predovšetkým musí odolať pokušeniu ťažiť zo súčasného napätia. Nemá zmysel popierať jeho existenciu. No rovnako ako Ash si myslím, že by bolo nesprávne nasledovať Habermasovu radu a pokúšať sa budovať európsku jednotu okolo "transatlantických rozdielov v hodnotách".

Jednou z možností nájdenia spoločného cieľa a úlohy je ratifikácia navrhnutej ústavy. Vo Washingtone (a Londýne) vyvoláva dokument paranoju a nepokoj, v skutočnosti je však dosť nevýrazný. Väčšinu tvoria praktické recepty rozhodovacích procesov v zložitom systéme 25 (a viac) suverénnych členských krajín. Ústava tiež posilňuje funkciu európskeho súdu a rozširuje cezhraničné kompetencie únie v trestných a policajných záležitostiach (čo je úplne pochopiteľné, ak to niekto myslí vážne s bojom proti terorizmu). No inak len umožňuje aplikáciu vyhlásení EÚ o "koordinácii ekonomickej a zamestnaneckej politiky v členských krajinách". Nie je to veľmi inšpirujúci dokument -- Giscard d'Estaing nie je Thomas Jefferson --, no prinesie praktické zlepšenia.

Predovšetkým umožní Európe posilňovať svoje medzinárodné postavenie napriek obštrukciám USA a Bushovej snahe vyvolávať vnútorné rozpory. Lebo Európa zažila 20. storočie -- inváziu, okupáciu, občiansku vojnu, anarchiu, masakry, genocídu, pokles k barbarstvu -- v miere ako nik iný. Európania preto lepšie rozumejú rizikám "dobrovoľne zvolenej vojny" (Irak), opustenia medzinárodných organizácií v prospech unilateralizmu, či nadmernému spoliehaniu sa na vojenskú silu. Naproti tomu Spojené štáty nemajú priamu skúsenosť s tým najhorším z 20. storočia -- a sú preto imúnne voči jeho lekciám.

Ako hovorí Garton Ash, európske odmietanie vojny ide za tradičný pacifizmus. Európania už o medzinárodných vzťahoch ani nerozmýšľajú vo vojenských termínoch. No to ich robí, pri tom, ako čelia medzinárodným krízam, efektívnejšími. Spojené štáty sú stále dosť dobré v staromódnom bojovaní. No skutočnou výzvou je predchádzať vojne, vytvárať a udržiavať mier. A v tom bude Európa stále lepšia.

● ● ●

Krajiny EÚ už teraz poskytujú najväčšie množstvo medzinárodných mierových a policajných jednotiek. Najlepšie európske jednotky -- napríklad britské -- sú desaťročia trénované na prácu s okupovaným obyvateľstvom, čo ich americkým kolegom až zarážajúco chýba. Bude trvať ešte dlho, pokiaľ Európa vytvorí spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. No ak dokáže aspoň hovoriť na medzinárodnej úrovni jedným hlasom, získa veľkú moc.

Nie preto, že bude veľká či bohatá. To sú aj USA. Čína bude možno väčšia a bohatšia. No vďaka cezhraničnému vzoru, na ktorom je dnešná Európa vytvorená. "Globalizácia" nie je predovšetkým o obchode či komunikáciách, hospodárskych monopoloch či impériu. To by nebola ničím novým. Je o miznutí hraníc -- kultúrnych a ekonomických, fyzických, lingvistických -- a výzve organizovať svet bez nich.

Na ich vlastné prekvapenie a niekedy úžas, Európania to už začali robiť: vytvárať spojivká medzi ľudskými bytosťami, ktoré prekračujú staršie hranice a vytvárať z týchto nových inštitucionálnych foriem niečo, čo je skutočným spoločenstvom. Nerobia to vždy veľmi dobre a stále pretrváva značná nostalgia za starým svetom. No niečo je lepšie ako nič -- a ak sa nechá krehká štruktúra budovaná po roku 1945 zhniť a rozpadnúť, či, ešte horšie, bude úmyselne zničená, nezostane nič. Dnes vedia Európania lepšie než ktokoľvek iný ničiť hranice a vytvárať komunity. Spojené štáty, chytené v niečom, čo Tocqueville nazýval ich "večnou dikciou sebachvály", sa o to ani nepokúšajú.

Redakčne krátené

Článok bol uverejnený v The New York Review of Books 10. februára 2005

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO