Socialistický tábor podporoval OOP ako hlavnú palestínsku národnooslobodzovaciu silu. Aj rozvojové krajiny stáli prevažne na strane Palestínčanov, a teda zvyčajne za Arafatom. Nejednoznačné postoje zaujímali Západoeurópania. Hoci neschvaľovali teroristické činy OOP proti Izraelu, priznávali Arafatovi postavenie reprezentanta Palestínčanov a stotožňovali sa neraz s propalestínskymi a protiizraelskými rezolúciami OSN. Po páde železnej opony a zániku sovietskeho mocenského boku sa Arafat vďaka zhode viacerých okolností stal rokovacím partnerom Izraela.

Prepolarizovanie z pozície teroristu do role holubice kulminovalo pred desiatimi rokmi udelením Nobelovej ceny mieru. Uviaznutie uskutočňovania dohôd z Oslo pred štyrmi rokmi pootočilo ostré reflektory na správanie Arafata na palestínskej politickej scéne. Vo svojich rukách združoval viacero vrcholných funkcií. Viedol hnutie Fatáh a dostalo sa mu aj titulu prezidenta Palestínskej samosprávy. Nesprával sa však ako hlava rodiaceho sa štátu, ale ako veliteľ partizánskych oddielov.

Jásir Arafat premárnil v roku 2000 jedinečnú príležitosť dohodnúť sa s izraelským premiérom Jehudom Barakom o podmienkach mierovej dohody. Sformovaniu palestínskeho štátu chýbalo relatívne málo. Palestínčania by museli obetovať časti územia Západného brehu.

S čím sa nemohli zmieriť, bolo vzdanie sa práva na návrat troch generácií palestínskych utečencov do pôvodných domovov nachádzajúcich sa v Izraeli alebo na ním kontrolovaných územiach. Stroskotanie rozhovorov v Camp Davide vyvolalo reťaz udalostí, ktoré Arafata uvrhli späť do postavenia arcinepriateľa Izraela.

Odstúpivšieho Baraka nahradil Ariel Šaron, ktorý nielenže prestal uznávať Arafata za partnera, ale označil ho za prekážku mierového procesu. Aj Washington a Londýn odpísali Arafata ako muža patriaceho na smetisko dejín. Do stagnujúceho vývoja vlial vlani novú nádej prezident George W. Bush tzv. cestovnou mapou k mieru na Blízkom Východe. Izrael i Arafat ju odobrili, ale odmietli ju radikálne palestínske zložky. Vypukla nová vlna samovražedných útokov a Izrael prijal jednostranné opatrenia na posilnenie ochrany svojich hraníc a občanov. Šaron upravil cestovnú mapu o klauzuly povoľujúce ponechanie izraelských usadlostí na Západnom brehu rieky Jordán. Arafat považoval Šaronove návrhy za neprijateľné a v tejto slepej uličke vyhasla aj jeho životná dráha.

Okamžite po jeho smrti skoncipoval prezident Bush a britský premiér Tony Blair päťbodový plán na vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu. Bush by sa tým s Božou pomocou zapísal na konci svojho druhého funkčného obdobia do historických análov ako mierotvorný prezident. Levím podielom by prispel k tomu, aby sa Palestína etablovala ako demokratický a životaschopný štát schopný zamedziť pôsobeniu teroristických skupín na svojom území. Do plnenia plánu chcú Bush s Blairom zaangažovať aj kľúčových európskych a arabských spojencov. Nepôjde to vraj ani bez OSN. Podľa angloamerických predstáv by mala Palestína poslúžiť spolu s Irakom ako dve laboratóriá na vyskúšanie implantovania západného modelu demokracie v arabskom svete.

Bude zaujímavé sledovať, ako zareaguje Izrael. Je to demokratická krajina a jej občania sú tvrdí realisti. Cukrové sny o rýchlom zmierení s Palestínčanmi berú so značnou dávkou skepticizmu. Dokážu sa Palestínčania vyrovnať s vlastnými extrémistami a zriecť teroru? Na jeden vývojový trend sa však dá spoľahnúť -- na obojstranné pribúdanie obyvateľstva. Do Svätej zeme budú naďalej prichádzať Židia z celého sveta, aby sa usadzovali bez ohľadu na to, či a ktorý jej fliačik bude patriť pod štátnu správu Izraela alebo Palestíny. Znemožniť im to bude ťažké a bez použitia systematického násilia nemožné. Ak by palestínske hospodárstvo fungovalo na trhových princípoch, nedalo by sa zabrániť ani židovským prisťahovalcom kupovať, resp. prenajímať si domy a pôdu. Kľúčom k úspechu bude ochota i schopnosť Palestínčanov naučiť sa žiť v susedstvách so Židmi.

Rovnaký krok smerom k otvorenosti bude musieť urobiť aj izraelská spoločnosť. Vyššia pôrodnosť premení palestínsku a arabskú menšinu na demografickú väčšinu. Udržanie čisto židovského a zároveň otvoreného pluralitného demokratického štátu je vylúčené. Židia sa môžu procesu demajorizácie v Izraeli stavať na odpor a ukrývať za murované i psychologické bariéry. Strčenú hlavu však budú musieť aj tak skôr či neskôr vytiahnuť z piesku, aby hľadali skutočné riešenia. Nenájdu ich v radách čo ako dobromyseľných zámorských politikov, ale iba vo vlastnom vnútri.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO