Stále rozsiahlejšie oblasti sú mimo kontroly centrálnej vlády a spojeneckých (amerických) vojsk -- časť Bagdadu zvaná Sadrovo mesto, mestá Falúdža, Tal Afar, Ramadi... Opakuje sa scenár z Afganistanu.

O zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii svedčí aj meniaca sa taktika armády USA. Do problémových oblastí sú už menej často posielané pozemné jednotky, namiesto nich sú nasadzované vrtuľníky a letectvo útočiace bombardovaním a raketami. Už nejde o kontrolu oblasti a zabezpečenie pokoja, ale skôr o zastrašenie (prípadne zničenie) nepriateľa, v niektorých prípadoch dokonca o pomstu. Takéto využívanie technickej nadradenosti ukazuje, že obete, ktoré si iracká invázia vyžiadala v radoch americkej armády, sa stávajú citlivou vnútropolitickou témou (napriek moratóriu na vysielanie a zverejňovanie záberov rakiev amerických vojakov, ktorých z Iraku posielajú domov). Popri znižovaní počtu obetí na americkej strane je však jej prirodzeným následkom zvyšovanie obetí medzi Iračanmi -- a to aj (hlavne) medzi civilným obyvateľstvom. S každým nasadením ťažkej vojenskej techniky v mestách tak narastá počet dôvodov, pre ktoré môže domáce obyvateľstvo vnímať americkú armádu ako problém, nie ako riešenie. Pravdepodobne to dokazuje aj fakt, že v poslednom čase si viac strát vojakov spojencov a centrálnej vlády vyžiadali útoky šiítskych milícií než sunnitských povstalcov.

"Vietnamizácia"

Rastúce problémy sa tak Spojené štáty snažia riešiť spomenutým uplatňovaním vojensko-technickej nadradenosti (jej limity sa najvýraznejšie ukázali vo Vietname, v poslednom čase sa prejavujú v Afganistane) a súčasne "vietnamizáciou" (respektíve "irakizáciou") vojny. Snažia sa posilňovať vojenské schopnosti al-Alláwího vlády a vytvárať zdanlivo reprezentatívny režim. Obe snahy mieria k jednému cieľu -- (relatívne) pokojnému Iraku, s politikou brániacou strategické záujmy USA. Výsledky, ktoré môžu dosiahnuť, sú však výrazne obmedzené vnútornými rozpormi v samotnej povahe americkej politiky v regióne.

Pokiaľ ide o posilňovanie vojenských schopností súčasnej irackej vlády, jej centrálnou ideou je (podobne ako v mnohých iných konfliktoch, v ktorých sa Spojené štáty angažovali, vrátane Vietnamskej vojny) snaha nechať bojovať "domácich" a podporovať ich dodávkami vojenskej techniky pri ponechaní si rozhodujúceho vplyvu na riadenie akcií. Takáto politika má dve zjavné výhody -- oslabuje sa domáci odpor voči intervencii vyvolaný stratami "našich chlapcov" a súčasne sa podporuje domáca zbrojná výroba (s pozitívnym dopadom na obchodný deficit, zamestnanosť a stranícke a osobné kontá). Je však prirodzené, že pri takejto politike sa v irackej armáde nemôže vytvoriť "zapálenie za vec". Hoci je veľmi pravdepodobné, že iracké vládne vojsko bude mať vždy dosť záujemcov, a tak si udrží vysoký stav (čo bude spôsobené rozsiahlou chudobou, keď sa služba v armáde stáva alternatívou k hladovaniu), kvalita takého vojska bude nízka -- o to viac v porovnaní s povstaleckými jednotkami bojujúcimi "z presvedčenia". Iracká vládna armáda tak nikdy nebude schopná nahradiť americkú pri ochrane doma nepopulárneho režimu brániaceho vonkajšie záujmy.

Umiernená demokracia

Naskytá sa možnosť demokratizácie vlády. Režim reprezentujúci skutočné názory obyvateľstva by však pre USA znamenal vojenský odchod z krajiny (čo by samo osebe nebolo až také zlé), stratu politického vplyvu a zrušenie privatizácie a zmlúv výhodných len pre medzinárodné (v drvivej väčšine americké) spoločnosti. Ale to nie je, zo zrejmých dôvodov, pre Bushovu administratívu prijateľné.

Spojené štáty tak musia vytvoriť zdanlivo legitímny režim, ktorý by však nešiel proti ich záujmom (alternatíva "priateľskej diktatúry" nie je realistická -- kvôli odporu domáceho obyvateľstva a súčasne ak si chce Washington zachovať aspoň trochu tvár v očiach medzinárodného spoločenstva). V januári 2005 sa majú konať demokratické voľby. Ich sloboda a demokratickosť bude limitovaná jedinou podmienkou -- aby bol výsledok výhodný pre USA. Okupačné mocnosti sa na túto alternatívu pripravili. Ešte pred odovzdaním suverenity boli prijaté dva zákony, ktoré výrazne limitujú prístup k voľbám. Podľa prvého nemôže verejný úrad zastávať niekto, kto bol tri roky predtým členom "militantných milícií", a súčasne žiadna politická strana nemôže byť asociovaná s milíciou či dostávať od nej financie. Volebná komisia tak bude mať dostatočne voľnú ruku pri vylúčení tých síl považovaných za neprijateľné (zákony sú namierené hlavne proti hnutiu jedného z najpopulárnejších šiítskych lídrov al-Sadra). Spojené štáty a Alláwího vláda, ktorá sa bojí o svoje pozície, sa zároveň nesnažia zaangažovať "radikálnejšie" (čítaj -- menej ochotné rešpektovať záujmy Washingtonu) skupiny do politického dialógu, ale tlačia ich do ozbrojenej konfrontácie. USA sú tak chytené v pasci vlastných rozporných záujmov -- snaha čo najskôr znížiť vojenskú angažovanosť v Iraku a potreba zachovať si politický vplyv a brániť ekonomické záujmy.

Pesimistické ohľady

Vývoj v Iraku bude závisieť aj od vnútornej politiky v USA. Je možné, že súčasná "mäkšia" politika -- zdržanie sa útokov na mestá obsadené rebelmi, zaväzovanie sa k zorganizovaniu volieb -- je vyvolaná snahou nedávať tromfy demokratom v blížiacich sa prezidentských voľbách (napríklad zvýšením počtu amerických obetí). Ak v nich zvíťazí George Bush, dá sa očakávať opätovné pritvrdenie. No aj keby ho Kerry v Bielom dome nahradil, nenastane radikálny obrat a odchod Američanov z Iraku. Predovšetkým, Kerryho predvolebná rétorika nedáva dôvod si to myslieť (a rétorika je vždy radikálnejšia ako politika) a súčasne aj pri tom najhoršom vývoji situácie v Iraku (z pohľadu USA) a rastúcom domácom tlaku sa vláda bude snažiť vycúvať z krízy "bez straty tváre" -- a to značí postupné znižovanie počtu vojsk a ich nahrádzanie využívaním ťažkej techniky. V dohľadnej dobe teda Irak pokoj čakať nemôže.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO