Historická úloha SDĽ

Po novembrových celospoločenských zmenách v roku osemdesiatdeväť sa na politickej scéne objavila SDĽ ako nástupca bývalej komunistickej strany. Reformovaní komunisti sa ústami svojho predsedu Petra Weissa ospravedlnili verejnosti za zločiny spáchané štátostranou v čase existencie totalitného Československa. Prihlásenie sa k minulosti a zároveň akceptovanie nevyhnutných systémových zmien vo fungovaní spoločnosti prinieslo ľavičiarom vo volebnom roku deväťdesiatdva bezmála polmiliónovú voličskú podporu. Slovenskí ľavičiari tak mohli bezprostredne stáť pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky a mohli byť aj aktívnymi tvorcami prvej slovenskej ústavy. Weissovcom sa podarilo zviesť historický zápas o podobu transformujúcej sa slovenskej spoločnosti. Priamo do Ústavy SR sa zakotvili nielen základné ľudské a politické práva, na ktorých dnes stojí každá demokratická spoločnosť, ale garantuje sa ňou i zachovanie rozhodujúcich princípov na fungovanie sociálne spravodlivej spoločnosti (ide o princípy uznávane v Európskej únii).

Ľavičiari prechádzali vo svojej desaťročnej histórii rozhodujúcimi skúškami hlavne vtedy, keď vstupovali do výkonnej moci s partnermi, ktorí stáli na druhej strane hodnotovej a ideologickej barikády. Vládnutie s kresťanskými demokratmi v roku deväťdesiatštyri a verejnosti nevysvetlené vytvorenie Spoločnej voľby vyústilo do prvého výrazného volebného fiaska ľavice. Len štyri desatiny percenta delili SDĽ od toho, aby nezostala za bránami zákonodarného zboru. V medzivolebnom období skonsolidovali "esdeľáci" svoje sily a pod rúškom samostatnej ľavicovej politiky sa dokázali ešte raz postaviť na vlastné nohy.

SDĽ sa nepoučila z vlastných chýb a bezhlavým vstupom do prvej Dzurindovej vlády začala písať scenár svojho postupného zániku. Vo vláde, v ktorej mali pravicoví politici dominantné postavenie, mohli Migašovci veci len kontrolovať, ale nie zásadne ovplyvňovať. Neschopnosť ľavičiarov postaviť sa proti tvrdým praktikám pravicovej časti koalície bola jasným signálom blížiacej sa historickej porážky postkomunistickej ľavice. Skutočnosť, že SDĽ nemala dostatok síl na vnútornú obrodu, bola potvrdená zvolením politicky neprezieravého Pavla Koncoša za predsedu strany. Ostatný zjazd pokračoval v prijímaní neštandardných rozhodnutí. V čase najväčšej krízy zvolili delegáti lučeneckého zjazdu do vedenia neznáme osobnosti, ktoré sa namiesto toho, aby vyčistili stôl a začali písať novú históriu ľavice, nechali uspať skostnatenými štruktúrami a pokračovali v sebazničujúcom procese.

Požieranie verzus integrácia

Málokto z politických pozorovateľov očakával, že postkomunistická ľavica sa vo veľmi krátkom čase stane akceptovanou politickou silou na domácej, ale i medzinárodnej scéne. SDĽ bola prijatá za riadneho člena Socialistickej internacionály a zároveň bola prijateľnejším politickým partnerom pre účasť vo výkonnej moci ako Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko. V danom historickom čase však SDĽ mohla veci len ovplyvniť, ale nie zásadne ich meniť. Neustále menšinové postavenie ľavice nevytvorilo priestor na reálne naplnenie vysokých očakávaní voličov. V krátkej histórii ľavicového hnutia v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky zatiaľ vždy vykrvácala ľavica na daň z menšinového vládnutia. Či už išlo o osud SDĽ, alebo aj o pôsobenie Združenia robotníkov Slovenska (ZRS). Budúcnosť slovenskej ľavice je dnes v rukách Ficovej strany. Výrazné zlyhania Smeru by mali za následok dlhodobé voličské ignorovanie strán, ktoré sa hlásia k hodnotám humanizmu, sociálnej spravodlivosti a solidarity. Rozhodujúca skúška ohňom však Smer čaká až vstupom do výkonnej moci!?

Na politickej scéne dnes pôsobí vyše sto politických strán a hnutí. Neštandardné pomery v SDĽ prispeli k tomu, že aj viacerí bývalí "esdeľáci" založili vlastnú politickú stranu. Ján Ľupták po svojom odchode stavil na skupinu robotníkov a založil ZRS, ktoré po štvorročnom účinkovaní v tretej Mečiarovej vláde navždy vypadlo z vrcholovej politiky. Jozef Kalman spočiatku sympatizoval so SDĽ, neskôr ho zavialo k ZRS a HZDS, až nakoniec založil vlastnú stranu. Ľavicový blok dosiaľ nezaznamenal žiadny výraznejší úspech na regionálnej, nie to ešte na celoslovenskej úrovni. Peter Weiss ako nepísaný otec SDĽ opustil vlastné dieťa v očakávaní, že história sa bude opakovať. Opak bol však pravdou. Weissova Sociálnodemokratická alternatíva skončila vo volebnej súťaži hlboko pod prahom zvoliteľnosti do Národnej rady SR. Ako najúspešnejší projekt vytvorenia novej alternatívy k SDĽ sa zatiaľ javí projekt, za ktorým stojí jej bývalý podpredseda Róbert Fico.

Po ostatných parlamentných voľbách, v ktorých štandardné ľavicové strany zaznamenali zdrvujúcu porážku, vznikli snahy spojiť ľavicové sily do jedného sociálnodemokratického subjektu. K zintenzívneniu tohto procesu prispela SDĽ, ktorá mala hlavne v prvom polroku tohto roka záujem stať sa lídrom spájania mimoparlamentných strán. Ukázalo sa, že na jednej strane stojí otázka chcenia a na druhej otázka reálnych možností. Celý proces začal škrípať hneď vo svojom začiatku nielen na osobnej ješitnosti niektorých lídrov nulapercentných strán, ale aj na skutočnosti, že žiadna výraznejšia osobnosť spoločenského života sa nechcela postaviť do čela tohto integračného procesu (úbohosť a faloš elít v slovenskej spoločnosti). Udalosti z posledných dní naznačili, že aj samotný motor integrácie od myšlienky spájania mimoparlamentných strán ustúpil, a intenzívne začala rokovať o vytvorení spoločnej strany s bývalým členom SDĽ a dnes lídrom strany Smer R. Ficom.

Smer počas päťročnej histórie posilňoval svoju verejnomienkovú pozíciu na tvrdej kritike účinkovania SDĽ na politickej scéne. Voličské preferencie rastú Smeru aj vďaka silne sociálne ladenej rétorike jeho predsedu (ide o štandardný prejav lídra opozičnej strany kdekoľvek vo svete). R. Fico viackrát verejne deklaroval, že Smer má záujem profilovať sa ako sociálnodemokratický subjekt, ktorý sa ešte v tomto volebnom období stane lídrom ľavej časti politického spektra. Ficovci sa už po ostatných parlamentných voľbách pokúšali zlákať pod svoje krídla viaceré stredo-ľavicové strany. Spočiatku išlo skôr o proces "požierania" než spájania síl. Vzorom pre R. Fica boli aktivity, ktoré v druhej polovici deväťdesiatych rokov naštartoval v susednej Českej republike Miloš Zeman. Čistenie politickej scény za riekou Moravou však nebolo výsostne iniciatívou českých sociálnych demokratov, ale išlo o spoločnú akciu Václava Klausa a M. Zemana.

Nová šanca

Podobný proces sa v našich podmienkach nedá očakávať. Rozdrobená politická scéna totiž plne vyhovuje stranám súčasnej pravicovej vládnej koalície. Túto rozdielnosť určite pochopili aj vo vedení Smeru, lebo ináč by nezmenili svoj prístup k realizácii myšlienky spájania slovenskej ľavice. Integrácia existujúcich strán však v konečnom dôsledku môže vytvoriť priestor na vznik nového subjektu!? Ten sa bude snažiť vtesnať do priestoru, kde je významný voličský potenciál. Podrobnejšia analýza voličského spektra naznačuje, že značný potenciál osloviteľných voličov sa nachádza v priestore od stredu doľava.

Avizované spojenie Smeru so SDĽ posilní postavenie štandardnej ľavice na domácej politickej scéne. Ficova ústretovosť voči jeho bývalej strane vychádza v prvom rade z toho, že SDĽ naďalej disponuje silným elektorátom regionálnych politikov. Bezmála dve tisícky poslancov či starostov a primátorov zvolených za SDĽ sú dostatočne silným argumentom pre to, aby postoj Smeru voči Petrákovcom bol iný ako v prípade Hamžíkovej SOP-ky či Mjartanovho Stredu. Personálne posilnenie Smeru prostredníctvom mienkotvorných osobností môže výraznejšie napomôcť aj to, aby sa odstránil rozdiel medzi preferenciami, ktoré Smeru pripisujú výskumy verejnej mienky, a reálnymi volebnými výsledkami. Osobná angažovanosť miestnych autorít v prospech konkrétnej politickej strany ovplyvňuje v konečnom dôsledku rozhodovanie sa voliča, komu vo volebnej súťaži odovzdá svoj hlas.

Proces spájania síl môže byť úspešný len vtedy, ak sa pri politických vyjednávaniach postaví na prvé miesto otázka hodnotovej a programovej orientácie nového subjektu. Personálne či materiálne otázky musia ísť na vedľajšiu koľaj a do hry môžu vstúpiť až v druhej či tretej fáze (aj keď osobná angažovanosť je v politike veľmi významná). Dá sa predpokladať, že spojenie Smeru so SDĽ prinesie so sebou výraznejšie zafarbenie Smeru do červena. Je preto len otázkou času, ako sa na túto skutočnosť budú pozerať zakladajúci členovia Smeru, ktorí sa označujú skôr za liberálnych než ľavicových politikov. Obe strany by však mali mať záujem na tom, aby hodnotová orientácia spoločného subjektu bola postavená na princípoch demokratického socializmu. Táto orientáciu by bola následne potvrdená členstvom v Socialistickej internacionále i v Strane európskych socialistov.

Na to, aby mohol štandardný politický subjekt písať svoju históriu, je nevyhnutné disponovať tímom odborníkov, ktorí dokážu modelovať koncepčné alternatívy budúceho spoločenského vývoja. Pre ľavicu by mala byť príkladom organizácia M.E.S.A. 10 (mozgový potenciál slovenskej pravice), okolo ktorej sú zoskupené osobnosti ekonomického, spoločenského, ale i politického života. Prostredníctvom tejto "nezávislej" inštitúcie môže pravica výrazným spôsobom ovplyvňovať verejnú mienku a často aj priamo zasahovať do diania na politickej scéne (pôsobili v nej mnohí predstavitelia vlády, napr. M. Dzurinda, I. Mikloš, R. Zajac). Ľavicoví politici by mali mať eminentný záujem na vytvorení inštitúcie, ktorá by bola základnou databankou určujúcou hodnotové a programové mantinely pre dlhodobé pôsobenie strany. Inštitúcia by sa tiež stala miestom, kde budú rásť nové osobnosti ľavicového hnutia.

V posledných dňoch sa proces spájania ľavicových síl urýchlil. Rozhodujúcu integračnú úlohu zohrá strana Smer a líder procesu R. Fico. Úspešnosť integrácie bude vo výraznej miere závisieť od ústretovosti všetkých zainteresovaných strán. Správnosť tohto procesu však bude možné merať až po najbližších voľbách!?

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO