Predpokladá, že spoločnosť, kde sú prehliadané malé, aj bezvýznamné, priestupky, je omnoho náchylnejšia na páchanie závažnej trestnej činnosti. Preto vyžaduje fanaticky striktné dodržiavanie zákonov a okrem iného definuje tolerovateľnú a netolerovateľnú kvalitu života občanov. Túto politiku v roku 1993 uviedol do praxe republikánsky primátor mesta New York Rudolph Guillani pod hlavičkou zvyšovania kvality života a znižovania kriminality. Zatiaľ čo sa po ôsmich rokoch jeho pôsobenia zástancovia teórie a korporatívne médiá rozplývali nad fantastickým úspechom tejto politiky, odborníci upozorňujú na to, že štatistiky o ktoré sa domnelý úspech opiera, sú natoľko deravé, že si z nich "pozitívny" záver môže vyvodiť len ten, kto ho tam chce za každú cenu vidieť. Okrem množstva naozaj závažných štatistických chýb (napríklad hrubá ignorácia ostatných faktorov, ktoré sa za danú dobu tiež zmenili a silne ovplyvňovali skúmanú situáciu) je tu tiež problém s podozreniami na manipuláciu štatistík s politickým pozadím. Občania New Yorku zase v súvislosti so vzniknutou atmosférou v meste až príliš často používajú termín "policajný štát"... Viac na túto tému si môžte prečítať napríklad v článku "Nulová tolerance v New Yorku: Amerika - náš vzor?" napísaného pre časopis Amaro Gendalos (7/2003).

Aká je teda súčasná situácia v Bratislave? Na jar tohto roku nám jej primátor Andrej Ďurkovský dal jasne najavo, že nestrpí, aby ľudia v meste využívali svoje právo na verejné vyjadrenie názorov na závažné politické otázky. No a najnovšie v júli s veľkou pompou pred médiami vyhlásil, že zahájil zatiaľ dvojmesačnú kampaň počas ktorej chce vyriešiť situáciu s ľudmi bez domova tým, že ich nechá vyhnať z ulíc centra. Dokonca sa nechal počuť, že je pripravený ich v krajnom prípade nechať posadiť na vlak do mesta s ich trvalým bydliskom. Okrem toho, že tento výrok demonštruje, ako vážne to po dvoch totalitných režimoch, vykonávajúcich u nás podobné praktiky, myslí ten súčasný so slobodou pohybu pre všetkých, naráža tiež na problém, že bezdomovci sú bezdomovcami práve preto, lebo trvalé bydlisko jednoducho nemajú. Túto dilemu zaňho nakoniec vyriešili právnici, ktorí ho upozornili, že si takto závažné porušovanie ústavných práv "asociálov" nemôže dovoliť.

Bojovníkov za kvalitatívne nepoškvrnený život v Bratislave, ktorí o sebe tvrdia že sú volení aby slúžili v prospech občanov, to ale neodradilo a dali na známosť, že budú "nežiadúcich" doslova obťažovať. "Nikomu nie je príjemné, keď ho policajti legitimujú povedzme trikrát denne. Keď budú policajti vytrvalí, asociálov to omrzí a odídu aj sami.", povedal v tejto súvislosti hovorca primátora. Medzi ich ďalšie zbrane, ktorými rozhodne neplánujú šetriť, sú blokové pokuty, vyhostenie z mesta či zbytočné predvedenie na policajnú stanicu - všetko samozrejme viac alebo menej v rámci platných zákonov a miestnych nariadení. Najsilnejšou zbraňou je ale v tomto prípade nízke právne vedomie tejto skupiny ľudí (ale bohužiaľ aj väčšiny ostatných obyvateľov) a ich prehnaný rešpekt pred uniformami, čo ich robí až príliš jednoducho manipulovateľnými podľa momentálnej zvôle autorít.

Na túto kampaň bolo vyčlenených 12 mestských policajtov, ktorí by vraj mali plniť úlohu sociálnych pracovníkov v teréne. Netreba však zabúdať, že policajti v tejto oblasti nemajú žiadne vzdelanie, navyše máva časť policajtov nemilé sklony hrať sa na ulici na šerifov a liečiť si na ľuďoch liečiť komplexy. Náčelníčka mestskej polície je dokonca presvedčená, že takýmto spôsobom môže "asociálov (...) motivovať, aby si našli prácu, upozorniť, že sú tu aj iné možnosti". V prípade, že pani alebo slečnu náčelníčku a jej kolegov k ich zamestnaniu motivovala práve podobná šikana, nemožno sa diviť, že si policajti Ďurkovského nepochybne šľachetný zámer eliminovať ľudí, ktorí "prekračujú úroveň slušnosti, správajú sa neprístojne, znečisťujú verejné priestranstvá a v mnohých prípadoch týrajú zvieratá" vykladajú po svojom. Nakoniec, presne podľa zásad nulovej tolerancie je to "netolerovateľné" definované dostatočne neurčito a konečné rozhodovanie ponechané na čo najnižších úrovniach; tým pádom je represia ťažšie monitorovateľná a v prípade problémov s verejnou mienkou môže byť ľahko obvinený neškodný pešiak, a nie strojcovia politiky či politika samotná. A tak môžu byť okoloidúci v súčasnosti svedkami policajného obťažovania napríklad človeka, ktorí sa previni že len tým, že má dlhšiu bradu, väčšiu cestovnú tašku a nečinne sa slní na lavičke pred Starou Tržnicou...

Primátor Ďurkovský si teda z Bratislavy buduje svoju Potemkinovu dedinu, kde chudoba jednoducho nie je - aj keď len vďaka tomu, že bola vyhnaná do okrajových častí mesta. Dokonca zabudol na svoje politické zázemie, keď v rozpore so striktne voľnotrhovým presvedčením strán za ktoré bol zvolený začal vyjednávať s obchodnými reťazcami v centre o stiahnutí lacných vín zo sortimentu predaja. Nakoľko by na deklarovaný dôvod - t.j. že ich "bezdomovci pijú a dávajú ich dokonca svojim psom" - bohate stačilo niekoľko rokov platné miestne nariadenie o zákaze pitia alkoholu na verejných priestranstvách a zákon na ochranu zvierat, je jasné, že tu ide skôr o ďalšiu zo snáh radnice "ukázať zuby".

Neutešujúce je, že sa táto kampaň zatiaľ ukazuje ako úspešná. Aktivisti združenia Jedla Namiesto Zbraní, ktorí každú sobotu v centre rozdávajú bezdomovcom jedlo, upozorňujúc popri tom na príčiny ich bezútešnej situácie, potvrdili, že od začatia akcie rapídne klesol počet bezdomovcov, ktorí sa ináč na rozdávky schádzali radi a v hojnom počte. Po tom, ako mnohých viackrát bezdôvodne odviezli na jednu z najvzdialenejších policajných staníc v mestskej časti Dúbravka, je samozrejmé, že sa väčšina do centra bojí chodiť. Časť z nich to vyriešila tak, že sa usídlila pri Dunaji, pod prevismi nábrežného bulváru. Istý slovenský denník to nazval škandálom, pretože vraj obývajú najlukratívnejšie pozemky v hlavnom meste - a zdarma! Je asi zbytočné polemizovať s autorom dotyčného článku a jeho predstavou lukratívneho spania na mieste, kde neustále fúka vietor a ťahá chlad od veľtoku. Bezdomovci majú v každom prípade v tomto prípade hneď niekoľko "šťastí v nešťastí": tieto miesta sú aj napriek polohe priamo pod frekvantovaným bulvárom skryté pred zrakmi turistov a mestských úradníkov, pre hliadkujúcich policajtov ktorí by ich aj tu chceli obťažovať, je to pomerne ťažko prístupný terén a hlavne sú zatiaľ chránení zákonom o vodách, ktorý garantuje občanom všeobecné užívanie vôd vrátane pohybu po brehu, kúpanie atď.

V priebehu septembra by sa mali vyhodnotiť dva mesiace boja radnice proti týmto nelichotivým pripomienkam dôsledkov liberálneho kapitalizmu. Že sa tento problém namiesto riešenia iba odsunul tam, kde ho je menej vidieť, dnes už asi nikoho neprekvapuje. Zostáva len čakať, kto sa po demonštrantoch a "asociáloch" v rámci nulovej tolerancie stane nevyhovujúcim. Možno už čoskoro budú mať s prechádzkami v meste utrum strapatí, zarastení, farební, ľudia s nedobrou minulosťou či len tí, čo majú smolu, že sa stali niekomu nesympatickí...