Zdroje politickej moci v parlamentnej demokracii

13. 4. 2011

K stretu mocenských záujmov dochádza aj v monarchii a v diktatúrach. Avšak monarchovia a diktátori spravidla neváhajú použiť všetky mocenské páky, násilie a represie na presadenie mocenských záujmov. Obdobná situácia bola v štátoch sovietskeho bloku, v ktorých politici na čele vládnúcej strany uzurpovali moc v strane a v spoločnosti. Aký je teda mechanizmus a štruktúra politickej moci v parlamentnej demokracii, kto vládne v spoločnosti? Je to vláda, ktorá bola zostavená na základe výsledkov volieb do parlamentu, alebo iné mocenské štruktúry, ktoré stoja za vládou a vplývajú na jej činnosť? V predkladanom príspevku venujeme pozornosť tejto problematike.

Zdroje politickej moci

Existuje veľa príkladov, ktoré svedčia o tom, že politická strana, ktorá vyhrala voľby nemusí zostaviť vládu -- vládnuť. Nemusí ani vystupovať ako aktívna opozičná strana, ktorá usiluje o pád vlády a o predčasné parlamentné voľby. Stačí ak v zložitej hospodárskej situácií využíva chyby vlády a rastúcu nespokojnosť voličov s jej činnosťou. Na tomto základe a s dobrým volebným programom a agitáciou, opozícia môže mať zabezpečené víťazstvo v najbližších voľbách do parlamentu, avšak, ak nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov a nedokáže zostaviť koalíciu, situácia sa môže zopakovať.

Výsledok parlamentných volieb je východiskom parlamentných strán na umiestnenie sa na parlamentnej šachovnici a pre následné ťahy, ktoré vedú k zostaveniu vlády, formovaniu koalície a opozície. V širších súvislostiach, tieto ťahy vplývajú aj na orientáciu domácej a zahraničnej politiky vlády. Prostredníctvom politiky vlády premietajú sa do vývoja národného hospodárstva, vplývajú na životnú úroveň širokých vrstiev obyvateľstva -- voličov a spätne na postavenie a akcieschopnosť vlády. Vláda a s ňou späté koaličné strany vytvárajú si takto predpoklady pre úspech, alebo neúspech v najbližších voľbách do parlamentu. Tieto sa môžu konať v riadnom termíne, alebo predčasne.

Odpoveď na otázku kto teda vládne je jednoznačná -- je to víťaz ťahov na politickej šachovnici. Hráči, politické strany, ktoré získali väčšinu hlasov v parlamente a dokázali zostaviť vládu. Neoficiálne ide o koaličnú radu zostavenú z predstaviteľov koaličných strán a za nimi stojace záujmové skupiny.

Politické strany môžeme definovať ako organizovanú skupinu ľudí, ktorým ide o získanie politickej moci v štáte s cieľom realizovať parciálne a skupinové záujmy. Tieto sa spravidla dajú dosiahnuť len po získaní politickej moci, rozhodujúceho postavenia v domácej a v zahraničnej politike štátu. Politické strany môžeme charakterizovať, členiť a hodnotiť podľa rôznych kritérií. Podľa programu na ľavicové, pravicové, strany stredu, ale aj na liberálne, konzervatívne, nacionálne, atď. Politické strany sa spravidla hlásia k ideológii a k politickým cieľom, ktoré sú zrozumiteľné potencionálnym voličom a oslovia ich.

Ideologická ne-vyhranenosť a veľký počet politických strán, nedostatky v organizačnej štruktúre, nevyjasnený program, vnútrostranícky boj, atď. vedú k štiepeniu strán do frakcií, vzniku nových strán, ktoré sa snažia zaplniť miesto na trhu. V post-socialistických štátoch rastúca sociálna a spolu s ňou národnostná diferencovanosť spoločnosti, rozdielny stupeň zodpovednosti politických strán za fungovanie a existenciu štátu, oslabujú jeho jednotu a zahrávajú sa s jeho existenciou ako samostatného štátu.

Osobitný problém predstavuje volebný systém pomerného zastúpenia, stranícka kontrola poslancov, ktorých mandát sa odvodzuje od nominácie politickej strany na kandidačnú listinu danej strany, a nie priamo od voličov. Na programe dňa je preto zmena volebného systému, možnosť kombinovať väčšinový systém s pomerným zastúpením.

Rozdelenie politickej moci

Základné delenie sa uskutočňuje po línii legislatíva -- exekutíva. Ide o komplikovaný proces výkonu moci, ktorý je spojený s realizáciou protirečivých záujmov politických strán, ktoré zápasia o moc v štáte. Tieto záujmy sa menia pod vplyvom postavenia politických strán v mocenskej štruktúre a z neho vyplývajúceho zastúpenia koalície a opozície v parlamente; z tohto zastúpenia vyplývajúcej podpory vlády pri hlasovaní v parlamente, postavenia súdnictva ako aktívneho zdroja moci štátu. Osobitnú pozornosť vyžaduje činnosť záujmových skupín, ktoré bezprostredne, alebo na základe neformálnych kontaktov vplývajú na činnosť politických strán, parlamentu a vlády. Pri výkone politickej moci rovnako dôležitý je aj postoj stavovských organizácií a médií k činnosti vlády. Sú to hlavne média, ktoré vplývajú na verejnú mienku, pôsobia na prevládnu, alebo proti vláde zameranú atmosféru. Je to verejná mienka, ktorá je citlivá na pokles životnej úrovne, rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými, historickú pamäť, atď. Vývoj hospodárstva a spoločnosti, ktorý môže prerásť do nespokojnosti s činnosťou vlády, sociálnych nepokojov a do následného pádu vlády, ale aj spoločenského systému.

V systéme politickej moci vláda vystupuje ako kolektívny orgán, ktorý má ústredné postavenie vo výkone štátnej moci. Pritom aj keď strany, ktoré zostavili vládu vplývajú na vývoj v štáte prostredníctvom vlády, možnosť vlády vládnuť je daná pôsobením viacerých vzájomne sa prelínajúcich činiteľov. Odvodzuje sa od počtu hlasov v parlamente a tým aj od možnosti opozície a záujmových skupín vplývať na činnosť vlády, podpory verejnosti. Autorita vlády a efektívnosť vládnej moci je takto odvodená od jej štruktúry, aktívneho, ale predovšetkým pasívneho súhlasu občanov s činnosťou vlády. Polarizácia spoločnosti, ktorá je výrazom úrovne ekonomického rozvoja spoločnosti a tým aj sociálneho zloženia obyvateľstva a tým aj možnej intenzity konfliktov s vládnou mocou, zohráva dôležitú úlohu v tomto procese. Pasívny súhlas voličov s činnosťou vlády sa môže kedykoľvek obrátiť do aktívneho nesúhlasu. Prebiehajúce revolúcie a nepokoje sú názorným príkladom tohto vývoja.

Otvorenosť ekonomiky, vysoký podiel zahraničného obchodu na tvorbe národného dôchodku a pracovných príležitostí, medzinárodné záväzky a medzinárodná akceptácia vlády sa premieta do jej činnosti. V podstate ide o dobrovoľné, alebo vynútené prispôsobovanie činnosti vlády a tým aj ekonomiky a spoločnosti vonkajšiemu prostrediu.

Výkonná moc vlády je ohraničená početnými spätnými väzbami zo strany voličov, mocenských štruktúr, vrátane zahraničia, ktoré napomáhajú, alebo brzdia výkon vládnej moci. Nutnosť zosúladiť záujmy koaličných strán zohráva v tomto procese dôležitú úlohu.

Osobitné je postavenie administratívneho aparátu, ktorý vypracováva podkladové materiály, návrhy zákonov, správy, stanoviská, atď., ktoré vyžaduje činnosť vlády a parlamentu. Administratíva sa takto stáva dôležitým zdrojom štátnej moci, ktorá oficiálne zodpovedá za jej výkon. Administratíva je súčasne aj predmetom záujmu a cieľom činnosti záujmových skupín. V procese rozhodovania je preto potrebné kontrolovať činnosť záujmových skupín, osobností verejného života a administratívy. Aj v tomto prípade platí poznatok o tom, že o čo je slabšia koalícia a vláda, o to väčší priestor majú záujmové skupiny a stavovské organizácie.

Záver

Činnosť vlády ako bezprostredného a výkonného orgánu politickej moci by sa mala zamerať na realizáciu prioritných cieľov spoločnosti. Avšak realizácia týchto záujmov je daná súčinnosťou politických strán, činnosťou koaličnej rady, ktorá nemá oporu v zákone, prelínaním politickej a ekonomickej moci, ale aj snahou vlády o dominantné postavenie v krehkej parlamentnej demokracii. Pokiaľ vláda ignoruje vývoj v spoločnosti, verejnú mienku, rastúce sociálne nepokoje a protesty môžu viesť k jej pádu a k novému usporiadaniu politického a spoločenského života.

Odpoveď na otázku kto vládne v demokracii je jednoznačná. Sú to záujmové skupiny, ktoré vládnu prostredníctvom s nimi spriaznených osôb vo vláde a v štátnych inštitúciach. Táto odpoveď vyžaduje zároveň podrobnejšiu identifikáciu záujmových skupín a s nimi spriaznených osôb, ale aj jasný výklad samotného pojmu "parlamentná demokracia," ktorý sa mení v závislosti na záujmoch záujmových skupín.

Vytisknout