Čo je za protestmi vo Viedni

15. 12. 2009 / Tomáš Profant

Kým vyučenie má konkrétnu formu a konkrétny cieľ, ktorý zvyčajne slúži hospodárskym, vládnym alebo dokonca univerzitným zámerom, vzdelávanie má viesť k osobnému intelektuálnemu rozvoju. Tak ako učilištia vedú učňa k tomu, aby bol schopný vykonávať určitú činnosť, gymnáziá majú v žiakoch vypestovať schopnosť kriticky myslieť a žiadostivosť po ďalších vedomostiach, ktoré by im umožnili lepšie pochopiť okolitý svet. V súlade s takýmto ideálom študenti protestujú proti bolonskému procesu zavádzajúcemu dvojstupňovú formu vysokoškolského štúdia (bakalársky a magisterský stupeň). Účelom bakalárskeho stupňa je lepšie pripraviť na zamestnanie študentov, ktorí sa nepotrebujú vzdelávať, ale je potrebné ich vyučiť, aby lepšie spĺňali svoju funkciu v kapitalistickej ekonomike.

Stále len prísľuby

Jednou z najdôležitejších požiadaviek je opätovná demokratizácia univerzitného vzdelávania. Študentské protesty v roku 1968 v západných krajinách viedli na univerzitách k účasti študentov na rozhodovaní o chode univerzít. S nástupom neoliberalizmu sa však začala univerzitná moc postupne koncentrovať v rukách rektorov. Študenti teraz žiadajú rovnomerné zastúpenie profesorov, nižších akademických pracovníkov, študentov a ostatných zamestnancov univerzít. Či sa im to podarí dosiahnuť, je otázne. Rokovania s ministrom vedy Hahnom, ktorý bol natoľko úspešný, že bude európskym komisárom, sa zatiaľ prakticky nikam nepohli. Zatiaľ čo Hahn zvolal Dialóg vysokoškolského partnerstva a umožnil každému členovi hovoriť v priemere štyri minúty, študenti napĺňajú svoje demokratické ideály a odmietajú iné ako demokratické vyjednávanie -- v obsadenej prednáškovej sále s možnosťou priameho hlasovania kedykoľvek. Hnutie totiž nemá žiadnych vodcov.

Sám som sa zúčastnil na rokovaní vicerektorky so študentami pluridisciplinárneho Projektu medzinárodného rozvoja. Pre nedostatok komunikácie zo strany rektorátu sme sa zhromaždili v druhej najväčšej prednáškovej miestnosti a zavolali na rektorát, aby si prišli prevziať naše požiadavky. V opačnom prípade sme miestnosť chceli obsadiť. V priebehu pol hodiny prišla vicerektorka s dekanom Fakulty sociálnych vied a naša debata sa niesla v duchu "vy nám stále iba niečo sľubujete a už šesť rokov sa prakticky nič nezmenilo" versus "my sa snažíme a v blízkej budúcnosti by sa situácia mala zlepšiť". Študenti napokon hlasovaním ocenili rýchlu odpoveď rektorátu a miestnosť dobrovoľne opustili. Pretože obsadenie veľkých prednáškových sál je jednou z mála efektívnych foriem nátlaku (dodnes to stálo univerzitu pol milióna eur), o pár dní už miestnosť bola znova obsadená. Výsledkom toho je prísľub vytvorenia skutočného inštitútu (organizačnej jednotky na úrovni fakulty). Vedúci projektu, profesor Schicho, sa vyjadril, že tlak študentov viedol dosiaľ k najväčším konkrétnym prísľubom.

Radikálne iný model

Protesty však pokračujú ďalej. Študenti sa stretávajú v tzv. pracovných skupinách, ktoré majú rôzne úlohy -- od organizovania demonštrácií, cez vytváranie kontaktov so zahraničnými univerzitami (protestuje sa v Nemecku, Kalifornii, Švajčiarsku, Chorvátsku a Srbsku), vzťahy s médiami, výrobu odznakov až po formuláciu požiadaviek. Každý, kto má záujem, môže poslať svoje požiadavky. Pracovná skupina ich spracuje a hlasuje sa o nich v pléne, čiže v najväčšej prednáškovej miestnosti.

Pretože študenti majú aj svoje povinnosti, "obsadená" miestnosť väčšinu času zíva prázdnotou. Dôležité pochopiteľne je, že je vyhlásená za obsadenú a že v prípade akejkoľvek snahy o jej násilné "oslobodenie" by vznikli masívne nepokoje. Aké ústupky je možné očakávať od vlády je otázkou budúcnosti. Dúfajme, že blízkej. Rakúski rektori zatiaľ navrhujú podstatné navýšenie rozpočtu. Ostatné požiadavky ostávajú bez odpovede.

Ako vyhlásil radikálny kritik vzdelávacieho systému Ivan Illich, hoci on bol za možnosť vzdelávania pre všetkých, bolo mu jasné, že "naozaj univerzalizované štúdium nemožno uskutočniť prostredníctvom univerzít, ale treba nájsť úplne iný, radikálne demokratický, model. V opačnom prípade je univerzita len ďalším z nástrojov reprodukujúcich spoločenskú nerovnosť a zvýhodňuje držiteľov diplomov voči ostatným". Na to, aby sa presadili takéto myšlienky sú však zrejme potrebné oveľa väčšie problémy než nedostatok miest v učebniach či preťažení profesori.

Autor je doktorand na Viedenskej univerzite

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Vytisknout