Maďarsko -- kde sme urobili chybu

14. 9. 2009

G. M. Tamás je prominentný maďarský disident. Na začiatku 90. rokov bol poslancom maďarského parlamentu za Zväz slobodných demokratov (SZDSZ), v súčasnosti je profesorom filozofie, pôsobí na Inštitúte filozofie Maďarskej akadémie vied. S G. M. Tamásom sa zhováral Chris Harman.

Je dvadsiate výročie kolapsu stalinistického režimu v Maďarsku a pádu Berlínskeho múru. Súčasne je to rok, v ktorom východnú Európu zničujúco zasiahla svetová hospodárska kríza. Pred rokom 1989 ste boli jedným z disidentov. Čo to znamenalo?
Disidentské hnutie tu v Maďarsku nebolo veľmi veľké, ale bol som v ňom jednou z hlavných postáv, v odpore proti režimu som sa angažoval od konca sedemdesiatych rokov. Keď som sa rozhodol vystúpiť naplno proti režimu, bol som stále ľavicovo zmýšľajúci človek, liberálny socialista.

Ja a moji priatelia v disidentskom hnutí sme prakticky všetci vyšli z ľavice a ako celok sme sa stali liberálmi. Niektorí, vrátane mňa, tak postúpili o hodný kus, iní menej. Intelektuálne a sociologické počiatky týchto skupín prakticky kdekoľvek vo východnej Európe boli v ľavej časti spektra. Náš prvý boj sme neviedli proti socializmu, ale stalinistickým režimom. Charakterizovať to môžu dve ideologické osobnosti -- János Kis a ja. János Kis patril do druhej generácie žiakov Györgyho Lukácsa a produkoval marxistické práce vysokej kvality. Ja som bol menej marxistom, viac liberálnym socialistom, stojacim silno naľavo. Všetci sme šli liberálnym smerom, spolu s našimi poľskými a inými spolubojovníkmi. A v čase, keď sa začali diať zmeny -- v Maďarsku to bolo v roku 1988 -- sme stáli plne za liberálnym programom ľudských práv. To sa stalo prakticky každému.
Miklós Haraszti napísal knihu "Robotník v robotníckom štáte". Mala veľký vplyv na ľavicu v Británii. Prešiel rovnakú cestu?
Absolútne. Pôvodne bol che-guevarista a sám seba chápal ako konzistentného komunistu. Dnes je komisárom pre slobodu tlače v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a videl som ho na obrázku zo stretnutia typov ľudí z "koalície ochotných" na Slovensku, s Georgom Bushom, keď tam bol na návšteve. Harazsti je bojujúcim liberálom, ak ide o slobodu tlače, a bojujúcim neokonzervatívcom, ak ide o sociálne a ekonomické veci. Ja som šiel iným smerom, ale do polovice 90-tych rokov som sa nelíšil od iných v mojej generácii.
Pätnásť rokov som bol ako disident nezamestnaný a živil som sa prekladmi pod menami iných ľudí a učením jazykov na čierno. Bol som disident-intelektuál, písal som teoretické texty, politické eseje a venoval som sa politickému žurnalizmu v samizdatoch. Organizovali sme nelegálne semináre o historických, politických, ekonomických a socio­logických témach. Potom, od roku 1986, mi dovolili učiť v zahraničí, v USA, Británii a Francúzsku, a robiť nejaký výskum v Oxforde. Od začiatku roku 1988 som sa zúčastňoval na stále viac organizovanom a formalizovanom hnutí odporu proti režimu. Hovoril som na demonštráciách a aktívne sa zúčastňoval na protestoch na uliciach. Občianska spoločnosť prekvitala, vznikali tisíce nových skupín, diskusných fór a klubov. Boli to nádherné časy. Nespali sme veľa -- veľa som nenaspal od roku 1988 do 1992. Boli to rozhovory, rozhovory, rozhovory medzi mnohými, mnohými ľuďmi. Bolo to obdobie spoločenskej predstavivosti, z ktorej toho veľa nevzišlo, bolo to však obdobie očakávanej slobody. Bol som v centre toho všetkého, neskôr ma zvolili za poslanca za Zväz slobodných demokratov, ktorá bola stranou disidentov a druhou najväčšou stranou v parlamente. Bola to liberálna strana a ja som bol na jej pravom krídle.
"Liberálna" v európskom kontinentálnom, alebo anglo-americkom zmysle?
V skutočnosti oboje. Bola skôr ľavicová pokiaľ ide o ľudské práva, práva menšín, kultúrnu slobodu, rovnaké práva pre gejov a lesbičky, a tak ďalej -- v tomto zmysle veľmi podobná americkému liberalizmu. V ekonomike však bola neokonzervatívna. A aj ja som navrhoval zmes týchto dvoch vecí. Okamžite a nečakane sme sa však dostali do boja s konzervatívnou pravicou. Naša prvá predvolebná kampaň bola namierená proti hlavnému nepriateľovi, post-stalinistickej strane. Tá strana však očividne zmizla a nehrala chvíľu nijakú rolu. Pár jej členov sa dostalo do parlamentu, ale väčšinou boli ticho. A zrazu sme sa dostali do konfliktu s konzervatívnou pravicou a jej rečami o "židovskom sprisahaní", "nepriateľoch našej krvi" a podobne. Bol to starý konflikt medzi "prozápadnými" a "nacionalistami", "kozmopolitmi" a "patriotmi". To bol rok 1990 a stále to pokračuje. V rokoch 1988 -- 1989 sme ešte občas počuli hrozby starej stalinskej gardy -- "Odvisnete!" a podobné nezmysly. Čakali sme, že toho bude viac. Namiesto toho nás napadla nacionalistická pravica. Na všetkých mojich plagátoch bola namaľovaná Dávidova hviezda, alebo svastika. V tom čase však väčšina voličov podobné názory odmietala.
Pri spätnom pohľade sa mi však zdá dôležité, že počas dvoch rokov, ktoré som strávil v parlamente svojej krajiny, sa stratili dva milióny pracovných miest -- a myslím, že som si to ani nevšimol. To patrí medzi najväčšie hanby môjho života. Nemyslím, že to vtedy figurovalo v politických diskusiách. Prebiehali dôležité diskusie o ústavných právach, republikánskych a monarchistických symboloch, boje o kontrolu štátneho rozhlasu a televízie. Netvrdím, že tieto politické konflikty neboli dôležité, no v porovnaní s hospodárskou katastrofou boli dôležité menej, a my sme medzi nimi nevideli vzájomnú závislosť. Prečo potrebovala vládnuca trieda centralizáciu mediálnej sily? Pretože strácala majoritnú podporu zbedačovanej populácie. Boli sme úplne naivní a náš diskurz vychádzal v tom čase z klasického liberalizmu a bol poriadne neefektívny. Táto liberálna strana teraz pravdepodobne z parlamentu úplne zmizne a zaslúži si to (parlamentné voľby v Maďarsku budú začiatkom roku 2010).
Keď sa končilo volebné obdobie, začal som si uvedomovať, čo sa okolo mňa deje, a rozhodol som sa opäť nekandidovať. Nebol to len maďarský problém. Od Sibíri po Prahu, z Alma Aty po východný Berlín bol problém rovnaký. Ekonomika sa netransformovala, ale deštruovala. Neprišli sme s novým kapitalizmom, ale s čiernou dierou. Bola to jedna z demonštrácií deštruktívnej sily kapitalizmu.
Metódy boli rovnaké, aké môžete vidieť inde vo svete -- škrtanie, outsourcing, privatizácia a sociálny dumping. Zahraničný kapitál prišiel a hľadal spotrebné trhy, zatváral výrobný priemysel ktorý kupoval takmer za nič -- rozdiel bol však v rozmere. Všade, najmä vo výrobnej sfére, sa strácali pracovné sily, ale tu sa stratil celý spôsob života. Celkom úspešné družstevné poľnohospodárstvo prakticky zmizlo. Nové farmy sa neukázali ako ekonomicky životaschopné. Na vidieku je endemická nezamestnanosť. Dobre sa pamätám, ako počas štrajku baníkov v Británii ľudia zistili, že sa nestráca len banícky priemysel, ale aj kultúra stoviek baníckych obcí, a Wales už nikdy nebude, aký býval. Tu sme však mali kvalitatívnu zmenu, situáciu, v ktorej sa stráca celá kultúra. Od 20. rokov 20. storočia stalinský systém -- nech bol akokoľvek monštruózny, tyranský a štátokapitalistický -- vytvoril urbanizáciou a industrializáciou živobytie a formy života stoviek miliónov ľudí. Možno boli sklamaní a nespokojní so svojím životom, ale bol ich. A nik ich nepripravil na to, čo ho malo nahradiť. Nebolo to niečo lepšie, niečo čo možno nazvať "zmenou", ale koniec hospodárstva ako takého.
V rozľahlých častiach východnej Európy a Eurázie sa stratilo to, čo poznáme ako civilizáciu, ktorá silno závisela od štátu. Štát ledva začal opäť fungovať v Putinovom Rusku -- veľmi nepríjemným spôsobom, no začal fungovať pravidelne, robiť záznamy, vyberať dávky, platiť verejných úradníkov, odpovedať na listy, prijímať občanov so sťažnosťami. Ale na začiatku 90-tych rokov bolo nedostupné aj to. Bola to úplná katastrofa. A zatiaľ sme my, elita na vrchu toho všetkého, oslavovali triumf slobody, otvorenosti, plurality, fantázie, radosti a tak ďalej. Bolo to frivolné a ja sa za to hlboko hanbím.
Zistil som však, že sú tu problémy a odrazilo sa to na mojich prácach. Ale ponúkol som len umelú politickú analýzu. Existovali signály -- napríklad americká politika voči Balkánu, vojna v Perzskom zálive, všeobecná nespokojnosť s tým, že veci idú nesprávnym smerom. Videli sme to však ako prechodné fenomény: tranzícia je zložitá, no na konci bude všetko fajn -- rovnaký prístup, aký mali "pravoverní" komunisti k stalinizmu. Strašné obete teraz -- a potom žiarivá budúcnosť.
Veci však neboli v poriadku, nesmerovali tam. Ako človek profesionálne sa zaoberajúci teoretickým výskumom, som mal pocit, že to musím pochopiť. Preto som začal čítať a opäť čítať teóriu ekonomickej vedy, empirickú sociológiu a históriu a pokúšal sa pochopiť, čo sa deje. Pokúšal sa zistiť, čo je nesprávne v základoch nášho myslenia a nájsť cestu von. Dokonca som odbočil ku konzervatívnej kritike liberalizmu, a odtiaľ sa dostal k marxizmu. Možno je to zvláštne, no konzervatívna kritika liberálnych cností, ako Michaela Oakeshotta či Leo Straussa, mi uľahčila cestu k marxizmu. Strávil som tak mnoho rokov učením a vrátil sa do školy. Veľmi pomaly a starostlivo som sa snažil pochopiť charakter bývalého režimu, prečo bol prechod k trhu taký, aký bol a prečo trhové formy neboli dostatočné všeobecne, alebo lokálne endemické problémy východoeurópskeho štátneho kapitalizmu.
Trvalo to dlhý čas a ešte dlhšie trvalo verejne to formulovať a politicky vyjadriť, zmeniť môj vlastný diskurz, jazyk, slovník. Bolo to ako dlhá choroba a dlhé liečenie. No myslím, že som už na začiatku niečoho nového.
Na začiatku 80. rokov bolo Maďarsko známe ako model trhového socializmu založený na masívnom toku zahraničných pôžičiek. A v roku 1988 a 1989 sa zrazu zaseklo. Moc prebrali nekomunistické sily. Zostali však centrálne štruktúry štátu -- šéfovia polície, ozbrojených síl, podnikov -- rovnaké ?
Áno. Ale najdôležitejšou inštitúciou štátu bola strana, a tá už neexistovala. Takže zmeny boli enormné, aj v štátnom aparáte. Strana bola chrbticou štátnej štruktúry, teo­reticky, aj vo všetkých ekonomických sektoroch. Ona vytvárala jednotu štátu dohliadajúc na všetky aspekty života. V klasickom kapitalizme ostáva štátna byrokracia mimo továrne. No strana bola tá istá vo vláde, i v riadení podnikov. Nástroj udržiavania poriadku a nástroj modernizácie. Bola to štruktúra, ktorá ponúkala disciplínu, kultúru, vyplnenie voľného času, vytvárala životy mnohých, ponúkala prostriedky na rozvoj, indoktrináciu, pocit príslušnosti k určitému miestu, a zdanlivo pevný projekt pre budúcnosť. Preto nemožno povedať, že všetko ostalo rovnaké. Nemali by sme podceňovať zmeny, hoci politika komunistickej strany v 70-tych a 80-tych rokoch bola dogmaticky protrhová.
Súčasne však nemožno zabúdať na kľúčové prvky kontinuity. Štátny kapitalizmus sovietskeho typu produkoval komodity, bol založený na práci za mzdu, bol nerovný, hierarchický, bol represívnou peňažnou ekonomikou a triednou spoločnosťou, ktorá bola extrémne efektívna pri potláčaní odporu proletariátu. Revolty proti tomu režimu boli vždy socialistickými revolúciami, v roku 1956 robotnícke rady v Maďarsku, v 1968 humanistický socializmus v Československu. Solidarita v Poľsku v skutočnosti nebola odborovým združením, ale sieťou teritoriálne organizovaných robotníckych rád, ktoré chceli pôvodne samosprávnu proletársku republiku, až potom ich represia premenila na zatrpknuto konzervatívne, pesimistické a katolícke hnutie, ktoré sa rozpadlo v momente "víťazstva". Stredoeurópsky štýl "osvieteneckého absolutizmu", zvrchu riadených reforiem, navrhovaných vedecky a filozoficky vzdelanou elitou plánovačov, sa nezmenil od 18. storočia. "Komunistickí" hospodárski plánovači boli bezbolestne transformovaní na neokonzervatívnych monetaristických plánovačov. V typicky pozitivistickom duchu bol pre nich "socializmus" iba chybou v ekonomickom kalkule. Jednu módnu ekonomickú teóriu nahradila ďalšia. A byrokrati sa radi pridávajú k móde.
Udržali si ľudia z komunistickej strany moc?
Áno, najmä v provinciách -- v miestnych radách, v polícii, ekonomickom živote, obchodnej komore a buržoáznych stranách. Jedným z problémov mojej bývalej liberálnej strany bolo, že keďže pochádzala z rád disidentov, nedokázala pritiahnuť bývalých členov komunistickej strany. takže ostala bez koreňov v miestnej administratíve, medzi miestnymi bossmi a miestnymi mocenskými klikami.
Pokiaľ ide o ekonomiku v 80-tych rokoch, Maďarsko nielen záviselo od zahraničných pôžičiek, ale participovalo aj na dobre stráženom obchodnom mechanizme Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Takže aj pomerne zaostalé technológie a nízkonákladovú produkciu bolo možné vyvážať do Sovietskeho zväzu s jeho obrovským vnútorným trhom. To udržiavalo staromódny výrobný priemysel a súčasne lákalo investorov zo Západu. Takže trh v ZSSR a zahraničné investície poskytli výhody. Ostatné "stalinistické" krajiny mali len trh, bez pôžičiek.
Jedným z dôvodov, prečo režim však skolaboval bolo, že komunistické strany nemohli prežiť bez svojej ideológie a sebaidentity. Nech boli akokoľvek nástrojom moci a kontroly, boli stále veľmi závislé od dobrovoľných záväzkov svojich členov, a strana sa pokúsila členov ideologicky kastrovať. Marxizmus pre nich nebol vhodný, pretože ak ho necháte prekvitať, produkuje rebelov. Preto rôznym spôsobom neutralizovali marxistické bádanie a myslenie -- v Maďarsku prostredníctvom weberiánskych teórií "modernizácie" a rampantného esteticizmu, v Poľsku a Rumunsku nacio­nalizmom. V 80. rokoch bol marxizmus určite menšinovým názorom, obmedzeným na starých súdruhov, ktorí v socializácii nových kádrov strany nehrali nijakú úlohu. Štyridsiatnici a päťdesiatnici v socialistických stranách vo východnej Európe, ktorí pochádzajú zo starých štátostrán, nikdy nečítali marxistickú knihu. Všade vo východnej Európe, vrátane Sovietskeho zväzu, stratili strany ideo­logické jadro. Istý čas bez neho fungovali, úplne prázdne, jediným dôvodom ich existencia bola moc. Skolabovali však pri prvej skutočnej výzve, a to pomerne banálnej, od ľudskoprávnych liberálov a demokratických nacionalistov. Nemohli povedať nič. Ich postojom bolo: "Chceme rovnakú vec (teda liberálny kapitalizmus), ale pomalšie."
Komunisti v Maďarsku ešte 16. júna 1988 mimoriadne brutálne rozbili demonštráciu pri výročí smrti Imre Nagya, aj vás zbili, rovno pred televíznymi kamerami. Už o dvanásť mesiacov však skolabovali bez odporu, keď množstvo východných Nemcov prešlo cez maďarsko-rakúsku hranicu na Západ.
Zastavenie východných Nemcov by si vyžiadalo obrovskú ukážku sily, a to nemohli. Vo všeobecnosti boli zmeny vo východnej Európe nekrvavé -- s pár výnimkami, ako v Rumunsku. Nik nestrieľal a v starých "komunistických" stranách nebolo nikoho, kto by chcel obetovať život. Nik nezdvihol ani prst na obranu systému vytvoreného októbrovou revolúciou (1917). Nebolo skutočnej motivácie odporovať zmenám. Aký dôvod by mali "komunistické" strany? Rozdiel medzi monetarizovaným a marketizovaným štátnym kapitalizmom, a pravým kapitalizmom, je minimálny. Mohli si vybrať čínsku cestu (krutý kapitalizmus plus vláda jednej strany), na to im však chýbala hospodárska sebestačnosť a skutočne revolučné korene Čínskej komunistickej strany. Hlavným hýbateľom zmien v strednej a východnej Európe bol jednoducho Západ. Lídri "komunistických" strán nemali čo povedať a jednoducho sa transformovali na "sociálne-liberálnych" parlamentných pašov. Od iných strán sa líšia minulosťou svojich členov, nie súčasnosťou. Politické a volebné programy týchto "komunistických" strán sa nelíšia od ostatných.
Pamätám sa, že som v doplňovacích voľbách v roku 1989 do starého parlamentu ma zvolili ako prvého -- a jediného -- člena opozície a v prejave som povedal "komunistickému" premiérovi do tváre, že je klamár. Vysielala to televízia. Bolo to prvýkrát po štyridsiatich rokoch, čo niekto urobil podobnú vec a vyvolalo to obrovské pobúrenie. Potom však ku mne prišiel generálny tajomník strany, predstavil sa a na moje obrovské prekvapenie mi povedal, že som mal pravdu. Praskliny už boli viditeľné. Rozpadala sa aj fasáda.
Aké je Maďarsko dnes?
Zatiaľ čo kolaboval priemysel a poľnohospodárstvo, dominantné politické sily tvrdili, že krajinu transformujú na svetové centrum finančných služieb. Bol to nezmysel. Po úplnom kolapse začiatkom 90. rokov prišli nejaké zahraničné investície, a keďže bola dostupná lacná pracovná sila, tu a tam sa začalo niečo stavať. Skupovanie podnikov zahraničím však slúžilo najmä na likvidáciu konkurencie a vyčistenie trhu pre nadnárodné spoločnosti. Lenže robotníci stratili prácu, a tak sa spotrebné trhy vyparili. Teraz sa nadnárodné spoločnosti balia a odchádzajú. Nakoniec to bol stále štát, kto sa snažil poskytnúť niečo rastúcemu počtu ľudí bez prostriedkov. Máme omnoho viac dôchodcov, ako ľudí zamestnaných v súkromnej sfére. Životný štandard klesol, pracovný čas tých, čo mali prácu, sa natiahol, nezamestnanosť stále trvá a prepusteným ostáva len šesťmesačná žobračenka. Mnoho ľudí hladuje, a nie sú na to zvyknutí. V 70-tych a 80-tych rokoch bolo Maďarsko v porovnaní s regiónom prosperujúce, najmä v 70-tych rokoch, keď životný štandard rástol. To všetko sa rozpadá.
Politický konflikt determinuje zúfalý boj o miznúce zdroje štátu. Je to boj medzi strednou triedou a ostatnými. To je základ extrémnej pravice. Niet je dosť pre každého. Ľudia sa snažia zúfalo získať sociálnu pomoc, podporný príjem, sociálnu pomoc na bývanie, európske granty, atď., a politika "socialistickej" vlády postavená na škrtoch, ďalších škrtoch, a potom ešte nejakých škrtoch, stavia strednú triedu proti "modernizátorom" reprezentujúcim zahraničný kapitál, a teda "cudzincov".
Opozícia proti neoliberálnej globalizácii na seba berie najmä nacionalistické podoby. Vo viac-menej demokratickej krajine treba národu vysvetliť, ako a prečo si vláda dovolí nedávať zdroje tým, ktorí ich potrebujú. Odpoveďou je kriminalizácia a rasizácia konfliktu -- tvrdenie, že všetci ľudia, ktorí potrebujú sociálnu pomoc, sú od nás rasovo odlišní, v prípade Rómov rasovo menejcenní, v prípade "bieleho odpadu" veční úbožiaci, leniví, špongie na sociálne benefity. Odpoveďou je potom postaviť nové väznice, posilniť políciu a udržať proletariát, prekariát a podtriedy v ich podriadenej pozícii. Je skutočne pozoruhodné, aká antiplebejská je všeobecná reakcia na krízu, rýchlo rastúcu ekonomickú chudokrvnosť a šíriacu sa chudobu. Otvorená nenávisť voči starým penzistom, nezamestnaným a poberateľom sociálnej podpory ako "parazitom" vyvažuje nenávisť voči vládnucemu poriadku kapitálu ako čomusi "zahraničnému". Západoeurópska liberálna kritika východoeurópskeho rasizmu, xenofóbie a neofašizmu sa vníma ako finta, ktorou chcú len pokoriť "národný" odpor voči kozmopolitnému kapitálu a život ničiacej "politickej korektnosti". Posilňovanie pravice nie je len nechutným oživovaním kvázi-fašistických tradícií, ale aj odpoveďou na sociálny kolaps a dezintegráciu. Pravica sľubuje poriadok, sociálnu kohéziu a prežitie stredných tried, najmä pre mladé, biele, slušné, kresťanské rodiny zo stredných tried.
Deje sa to v čase, keď pracujúca trieda nemá nijaké politické zastúpenie, dokonca ani menšinového či avantgardného typu. Zastúpenie, ktoré by v situá­cii konfliktu dokázalo niečo zmeniť. Nemá dokonca ani symbolické, či silno menšinové zastúpenie, ako v západnej Európe. Pracujúca trieda je tu ticho. Je jedinou triedou vo východnej Európe, ktorá stále čaká, nič nerobí, ktorá politicky neexistuje. Nepripája sa ani k extrémnej pravici v jej boji proti podtriedam, ani k socialistickej či sociálnodemokratickej opozícii, pretože neexistuje. Odbory sú zastrašené, boja sa že stratia ostávajúce privilégiá a vyjednávaciu pozíciu.
Neviem, ako dlho to môže takto pokračovať. V súčasnosti je jediným viditeľným zápasom boj strednej triedy proti podtriedam a proti kríze, ktorá je vnímaná ako sprisahanie zo zahraničia, niečo čo nám nanútili zo Západu, pluto­kratickým, kozmopolitným, antimaďarským globálnym poriadkom. Na jednej strane sú teraz pri moci konzervatívne strany -- reprezentujúce globálno-kapitalistické krídlo dominantných síl -- a na druhej strane je "národne konzervatívna" pravica, ktorá symbolicky zastupuje záujmy stredných tried, no sama sa tak neoznačuje. Napätie je enormné, ale reálne politické termíny sa verejnej mienke neprezentujú. Proti tomuto pár z nás bojuje, ale je to syzifovská úloha.

Interview bolo uverejnené v International Socialism, 24. júna 2009. Redakčne krátené a upravené.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Zdroj:ZDE

Extremismus | Hypoteční, finanční ... ekonomická krize
Vytisknout

Obsah vydání | Pondělí 14.9. 2009