Kríza ako "príležitosť"

12. 5. 2009 / Radovan Geist

Z úst jedného z jeho bývalých advokátov to znelo dvojnásobne zásadne. Už sama schôdzka G20 mohla vyzerať ako symbol konca ortodoxie, podľa ktorej bola doteraz budovaná medzinárodná ekonomika. Donedávna si takzvané rozvinuté krajiny "rozvojový svet" na summity G8 iba prizývali, a riešili s jeho predstaviteľmi "problémy rozvojového sveta" -- chudobu, hlad, dlhovú krízu... Summit v Londýne však bol iný -- zišla sa na ňom nová globálna ekonomická elita, v ktorej už India či Čína nehrali úlohu prizvaných outsiderov, ale dôležitých aktérov, bez ktorých sa o svetovej ekonomike rozhodovať nedá.

Summit mal ukončiť "Washingtonský konsenzus" aj v ideologickej rovine. Neoliberálne recepty, ktoré prikazovali recipientom pomoci medzinárodných finančných inštitúcií znižovať sociálne výdavky, mali katastrofálne výsledky. Ale to by možno nikoho (dôležitého a vplyvného) nehnevalo. Horšie bolo, že rozvojové krajiny o ne jednoducho stratili záujem. A okrem toho, s hospodárskou krízou až príliš okato vystúpil na povrch rozdiel oproti receptom, ktoré samy sebe naordinovali bohaté krajiny -- štedré štátne výdavky, odvážne deficity...

Lenže koniec Washingtonského konsenzu vyzerá stále viac len ako reklamný slogan. Prvé podozrenia o skutočných zámeroch "rozvinutých krajín" skrsli už vtedy, keď sa hlavným manažérom snáh o záchranu globálnej ekonomiky stal Medzinárodný menový fond. Pre ten prišla kríza ako záchrana v poslednej chvíli. Ešte minulý rok strácal rýchlym tempom klientov, a jeho financie (odvíjajúce sa od toho, koľko pôžičiek poskytol) klesali. Zo summitu G20 vyšiel ako víťaz ć má cezeň prechádzať 750 miliárd dolárov pre krajiny v kríze. Pri heslách o reforme medzinárodnej ekonomiky by sa dalo čakať, že sa začne od inštitúcie, ktorá patrila medzi piliere Washingtonského konsenzu -- demokratizáciou rozhodovania a novým smerovaním politiky. Zatiaľ je opak pravdou. Rozhodovacia štruktúra MMF ostáva taká istá, ako keby sa nič nestalo. Rozhodujúcu prevahu v ňom majú rozvinuté krajiny bez ohľadu na reálne rozloženie síl v medzinárodnej ekonomike. Ministerské stretnutie ministrov financií, ktoré sa konalo tento týždeň vo Washingtone ukázalo, že finálne komuniké zo summitu v Londýne bolo síce plné pekných okrúhlych súm, no v otázke reformy MMF dostatočne nekonkrétne na to, aby sa dala odkladať.

Podobne je to aj s novou politikou. Šéf fondu Dominique Strauss-Kahn síce vyhlasuje, že inštitúcia je "flexibilnejšia", realita je však iná. V čase, keď Spojené štáty americké a európske krajiny zvyšujú verejné výdavky a pomoc firmám, a pripravujú rekordné rozpočtové deficity, rozvojovým krajinám stále prikazuje "staré zlé" cesty -- znižovanie daní, obmedzovanie verejných výdavkov, vrátane sociálnych, prísne rozpočtové politiky. Zdá sa, že jediné čo bohaté krajiny od Tretieho sveta naozaj potrebovali, je dať si zaplatiť a podporiť "reformy" podľa vlastných predstáv. Kríza je predsa príležitosť, a raz po nej nastane hospodárske oživenie. Tak prečo si nepripraviť výhodnú štartovaciu pozíciu...

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Vytisknout