Hnutie teológie oslobodenia totiž začalo vznikať už o desať rokov skôr. Práve vtedy chudobní bezzemkovia a obyvatelia slumov začali v Latinskej Amerike vytvárať komunity – obce, v ktorých spoločne hľadali východisko a riešenie svojej bezútešnej situácie. Keď sa dá dokopy zopár nešťastníkov, aby si navzájom pomáhali, a vytvoria spoločenstvo, nevzbudí to, samozrejme, nijakú pozornosť. Nemajú totiž nijakú moc, preto nepredstavujú ohrozenie pre systém.

Po niekoľkých rokoch sa však jednotlivé komunity začali spájať a vytvárať sieť, ktorá už formulovala jasné požiadavky. A tak si toto rodiace sa hnutie začala všímať nielen politická a ekonomická moc, ale aj cirkev. Požiadavky chudobných sa totiž rodili z čítania Biblie, na ktorú si katolícka cirkev uzurpovala absolútne právo. Na tvrdú intervenciu zo strany cirkvi bol už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia najvyšší čas, pretože Biblia sa čítala a interpretovala radikálne iným spôsobom a táto interpretácia nachádzala vďačných čitateľov aj medzi kňazmi, ba dokonca aj medzi biskupmi.

Vykúpenie tu a teraz

Teológia oslobodenia ako ucelený myšlienkový systém však nečerpala len zo skúsenosti najutláčanejších. Veľkú časť pojmového aparátu, ale aj smerovanie aktivity jej totiž poskytol druhý vatikánsky koncil, ktorý sa konal na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia a patril k najrevolučnejším koncilom v dejinách katolíckej cirkvi. Posolstvo otvorenia cirkvi svetu a predovšetkým snaha o redefiníciu trojčlenného vzťahu Boh – duchovenstvo – veriaci s požiadavkou na väčšie zapojenie laikov otvorilo teológii oslobodenia možnosť postaviť do centra pozornosti skúsenosť chudobných a prostredníctvom nej čítať a interpretovať Bibliu.

Problém sa objavil vtedy, keď sa na základe nového spôsobu interpretácie začalo meniť aj chápanie kľúčových pojmov a najmä centrálny pojem vykúpenia. Klasický ortodoxný prístup chápal vykúpenie v čisto duchovnom význame ako oslobodenie človeka spod jarma hriechu a pokrivenosti jeho prirodzenosti. Lenže skúsenosť biednych v Latinskej Amerike jasne hovorila o útlaku zo strany spoločnosti. Práve preto sa vykúpenie ako vyslobodenie spod jarma začína spájať so zmenami spoločnosti v oblasti ekonómie, politiky i kultúry.

Zahalený marxizmus

Radikálnosť požiadaviek na zmenu sa zvyšovala paralelne so stupňovaním spoločenského útlaku. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa v Latinskej Amerike dostávajú takmer v každej krajine k moci diktátori podporovaní Spojenými štátmi americkými. Brutálnosť moci naberá na intenzite a životné podmienky sa zhoršujú. Radikalizácia a zapojenie duchovenstva vyvolali odozvu Vatikánu, ktorý sa snažil o dobré vzťahy s mocou, čo nevyhnutne prinieslo snahu o likvidáciu hnutia.

Definitívne vytlačenie hnutia z katolíckej cirkvi sa podarilo dvojici Ján Pavol II. a kardinál Ratzinger, súčasný pápež Benedikt XVI. Táto vojna sa uskutočnila na dvoch frontoch. Politický front predstavoval vymenovanie nových cirkevných hodnostárov, ktorí reprezentovali konzervatívnu líniu a vyznačovali sa absolútnou oddanosťou a poslušnosťou Vatikánu. Teologický front spočíval v snahe o diskreditáciu teológie oslobodenia ako heretického a pomýleného spôsobu myslenia a viery. Asi najpresvedčivejším a zrejme aj najcitovanejším výrokom v tomto kontexte sú slová súčasného pápeža, že teológia oslobodenia je len marxizmus zahalený v kresťanstve.

Výsledkom tohto vývinu bola porážka teológie oslobodenia a postupné otupenie jej významu. Katolícka cirkev sa opätovne spojila s politickou a ekonomickou mocou a Latinská Amerika zostala na istý čas zakonzervovaná v totalitných režimoch. Súčasný vývin na tomto kontinente však jasne ukazuje, že celé toto hnutie malo napriek porážke veľký význam. A je možné, že jeho veľkosť a sila sa ešte neprejavila v plnej miere.