Poliaci nešpekulujú, rozhodli sa byť najamerickejší v strednej Európe a berú už pomaly vyslúžilé F-16 amerického letectva, hoci je to nesmierne drahé rozhodnutie.

Slovensko sa drží pri zemi aj v lietadlách. Zachovali sme si ruské Mig-29 s perspektívou, že ich za zlomkovú cenu predošlých alternatív postupne zmodernizujeme deblokáciou stávajúceho ruského dlhu. Treba ale dodať, že súkromní sprostredkovatelia tejto deblokácie v minulosti zanechali niekoľko nezodpovedaných otázok.

Podstatný je však spoločný menovateľ týchto štyroch stručných správ. Letecké sily všetkých uvedených štátov sú stručne povedané -- smiešne. Veď po našom vstupe do NATO sa armádne sily všetkých nováčikov scvrkli na úroveň policajných síl. Majú vyvolávať dojem, že sme ešte suverénnou krajinou, kým v skutočnosti došlo k nášmu tichému odzbrojeniu. Len u leteckých síl, ktoré dnes rozhodujú vývoj pozemných bojov, sa ešte zdalo byť možným udržať suverénne aspoň naše nebo. Dnes je to jasné. Politické elity uvedených štátov sa trhajú o odrobinky z veľkého koláča zbrojného biznisu a mnohých tá šanca osobného obohatenia (najmä ak k tomu mali náklonnosť už skôr) zvedie na zcestie. Ale hodnota výslednej zákazky -- nech už sú to Grippeny, Eurofightery, F-16 alebo Mig-29 -- je z hľadiska národnej bezpečnosti na úrovni cirkusového triku. Ešte nedávno sme mali letectvo, abraka-NATO-dabraka a máme škandály. Nie však reálnu leteckú silu. Už ani to nebo nie je naše.

Ak chcete nejaký národ v tichosti zbaviť jeho ozbrojených síl, zlikvidujte vojenské školstvo. Dnešné zbraňové systémy sú tak komplikované, že masová mobilizácia sa zmení na frašku, keď sa zistí, že státisíce odhodlaných obrancov jednoducho nevie ovládať ani len tie zbrane, čo máme. Letecká škola v Košiciach je na úpadku, slávna akrobatická letka zrušená, aktívni piloti lietajú menej než tí na práškovacích strojoch. To nie je náhoda. Mal som príležitosť presvedčiť sa o tom ako novinár na konferencii, kde sa mali preberať skúsenosti nových členských štátov NATO. Počas spoločnej večere som mal totiž príležitosť prehodiť niekoľko užitočných slov s americkým generálom letectva. Veľký sympaťák, aktívny pilot z Vietnamu, dnes teoretik a významný predstaviteľ amerického letectva v Európe. Opísal som mu stručne úpadok leteckých síl našich krajín po tom, čo sme vstúpili do NATO a opýtal sa: "Pán generál, máme vynikajúcich pilotov, ktorí by mohli byť užitoční. Sú to vaši kolegovia, vysoko vycvičení špecialisti. Nie je vám ľúto, že nemajú na čom a ako lietať a dokonca nie je ani isté, či za takých tristných podmienok vôbec nejakých bojových letcov budeme v budúcnosti ešte mať?"

Generál sa usmial nad bavorským pivom a povedal s americkou otvorenosťou: "Ale, drahý priateľ, nás predsa vaši piloti a letecké sily vôbec nezaujímajú. Nepotrebujeme ich, my potrebujeme vaše základne. A tie už máme..."

Kto neverí týmto slovám, môže sa presvedčiť sám. Média sú plné polemík okolo systému americkej protiraketovej obrany, ktorá má mať základne v Čechách a Poľsku. Prvý overovací test tohto superdrahého systému v USA len nedávno, 26. 5. 2007, skolaboval. Mimochodom, tak to bolo aj s prvým Pershingom. Systém Patriot proti taktickým raketám (napr. irackým typu Scud) bol tiež šrotom z veľkých plánov Hviezdnych vojen a keď ho použili v Izraeli, tak priniesol (podľa odbornej americkej štúdie) viac obetí ako keď ešte nebol nainštalovaný. A strategický protiraketový štít v Čechách a Poľsku proti hrozbe z Iránu a Severnej Kórei? To nemáte lepší vtip?! Nezmyselnosť tohto násilne vnucovaného amerického plánu je do očí bijúca:

Údajné ohrozenie je viac ako hypotetické už len z technického hľadiska doletu a množstva rakiet, ktoré by z týchto krajín dosiahli ciele v strednej Európe.

Také ciele tu ale vôbec neexistujú! Prečo by nás mali takto nezmyselne a na diaľku aj neúčinne napadať?

Ak by také ohrozenie aj existovalo, tak by mu lepšie čelili zariadenia inštalované v Turecku alebo v niektorej stredoázijskej republike, kde už Američania základne majú. To je aj najnovší ruský návrh.

A vôbec najabsurdnejšie je to, že Američania tu idú "zachraňovať" Európu proti vôli Európanov! Preto sa na ich spoločné politické vedenie v Európskej Únii radšej ani neobracajú. Naopak, vybrali si len Česko a Poľsko. A nevolili zle. Veď bývalý český disident a neskôr prezident Václav Havel presne podľa očakávania v televíznom rozhovore vyhlásil, že nech už nainštalujú Američania v Česku čokoľvek "je to naše věc". Tým len potvrdil svoje dávne záväzky voči americkej tajnoslužobnej podpore za disentu, ktorú bude splácať zrejme až do konca svojich dní. Iný prominentný disident Jiří Dienstbier také záväzky zjavne nemá a hlavne si zachováva pozíciu nezávislého intelektuála. Poukazuje na nezmyselnosť amerického protiraketového projektu, rovnako ako oponoval nezmyselnému bombradovaniu Kosova, kde si Američania tiež riešili svoje vnútorné problémy (viď. aféra Clintona v duchu filmu "Vrtieť psom" a nespotrebované zásoby bômb) a ktoré Havel opäť promptne odkýval. A pritom to skutočné pozadie celého znásilňovania faktov a oficiálnych pseudo-dôvodov "americkej obrany Európy" už poznáme. Povedal to predsa ten výnimočne úprimný americký generál letectva. Česi však pridali k téme aj švejkovský kolorit. Ako inak nazvať duet ministerky obrany Vlasty Parkanovej a večného trampa Jana Vyčítala "Dobrý den, radare, já ti tleskám..."

Ale kto by počúval nepríjemné úprimnosti, keď tu máme také príjemné problémy. Napríklad, či na leteckých prehliadkach budeme predstierať našu suverenitu Grippenmi alebo Eurofightermi. A tiež -- koľko za to kvapne...