Príliš veľa demokracie

Ústrednou tézou teórie F. Zakariu je tvrdenie, že efektívny politický systém si vyžaduje nie posilnenie, ale oslabenie demokracie. Podľa neho potrebujeme čo najviac inštitúcií, ktoré budú nezávislé od tlaku verejnosti. So Zakariom treba súhlasiť, keď oddeľuje liberalizmus od demokracie: prvý sa týka rozsahu moci, druhý toho, kto tú moc má. Zakaria dáva otvorene prednosť liberalizmu. Zavádza pojem "ústavný liberalizmus", ktorého podstata sa netýka procedúry pri výbere vlády, ale cieľa tohto výberu. Zámerom ústavného liberalizmu je vytvoriť "komplexný spoločenský poriadok", ktorý je ohrozený, ak je "demokracie príliš mnoho".

Potom neprekvapí, ak sa dozvieme, že ústavy nevznikali ako najvyššie záruky demokratického zriadenia, ale preto, "aby krotili vášne verejnosti". V komplexnom spoločenskom poriadku, súdi autor, nesmú všetky časti podliehať voľbám. Za kľúčové v tomto smere považuje hospodárstvo. Rozhodovací proces by v ňom mal byť podľa Zakariu vzdialený verejnosti čo najviac. Uvažuje dokonca o tom, že hospodárski ministri by mali byť menovaní do funkcií na obdobie dlhšie, než je "bežná norma", podobne ako je to v prípade centrálnej banky. Zakariovi navyše behá po rozume (ako sám priznáva) "nechutná myšlienka", že by sa zásada takejto nezávislosti centrálnej banky dala aplikovať aj v iných odvetviach verejnej správy: zdravotníctve, životnom prostredí a daňovej politike.

Zakaria však ide ešte ďalej. Aby bol posilnený boj proti korupcii, mali by získať väčšiu nezávislosť všetky organizácie, ktoré presadzujú poriadok. Ak vám toto upevňovanie disciplíny a autoritatívnosti niečo pripomína, Zakaria to vôbec nezapiera. Poukazuje na to, že kým sa demokracia v tridsiatych rokoch minulého storočia utápala v kríze a beznádeji, "autoritárske režimy dokázali spoločnosť mobilizovať a vykročiť novým smerom". Zakariu najviac trápi to, že dnes dochádza k úpadku elít a kritizuje "útok na autority". Myslí si, že obyčajný občan potrebuje "v nezmapovaných a rozbúrených vodách nachádzať správny smer". Aj preto vyzdvihuje náboženské mravné normy, ktoré sú v modernom svete poznamenanom individualizmom a toleranciou silným psychologickým lákadlom.

Pozatvárať nespokojných

Zakariovi sa nepáči, keď sa mechanizmom verejnej kontroly musia podriaďovať aj najvyšší manažéri veľkých spoločností. Kým dvadsiate storočie poznamenali dva všeobecné trendy -- regulácia kapitalizmu a deregulácia demokracie --, v dvadsiatom prvom by to podľa neho malo byť naopak. Jednak boj proti terorizmu si údajne vyžaduje "voľnú ruku" pre vlády a jednak by vraj západní politici mali inštitúcie, ako WTO, EÚ, MMF, "brániť pred všetkými, ktorí ich ohovárajú". Podľa Zakariu sú totiž politickí filozofi píšuci o demokracii aj tak zväčša radikáli.

Ďalšou skupinou, ktorú si vzal Zakaria na mušku, sú mladí ľudia. Podľa neho je "prebytok nepokojných mladých mužov pre každú krajinu zlou správou". Uvádza, že všade na svete majú takmer všetku kriminalitu na svedomí muži vo veku medzi 15. a 25. rokom života. Jeho recept je šokujúci: "Zamknite všetkých tých mladíkov a počet všetkých násilných trestných činov sa zníži o deväťdesiatpäť percent." V zahraničnej politike priznáva, že americká angažovanosť je daná ropou a strategickými väzbami. Zároveň zdôrazňuje, že od režimov Blízkeho Východu nie je potrebné vyžadovať demokraciu, ale ústavný liberalizmus a lojalitu voči USA.

Podstatnejšie je preto chrániť saudskú monarchiu, ako demokratizovať ju, a "ak sa to nejako dotkne zástancov slobody slova, nedá sa nič robiť". Rovnako v Egypte je podľa neho najdôležitejšie donútiť tamojšiu vládu, aby "tlač zastavila antiamerický pokrik". Nepáči sa mu ani "nový arabský priestor" slobodnej výmeny názorov, ktorý vytvorila televízia al-Džazíra spolu s internetovými diskusnými centrami. Táto najliberálnejšia televízna stanica na Blízkom Východe svojou otvorenosťou vraj "otravuje americké vzťahy s celým moslimským svetom". Autor sa obáva, že vďaka zvyšujúcej sa popularite bude jej dôležitosť narastať, a preto sa prihovára za nájdenie spôsobu, ako ju umlčať.

Návrat k elitárstvu

Zakaria dokonca uprednostňuje nedemokratické režimy so slobodným hospodárskym prostredím pred neliberálnymi demokraciami. Marocká vláda, brutálne potláčajúca demonštrácie za práva žien, ale lojálna voči Washingtonskému konsenzu, mu je milšia ako demokratická Venezuela, odmietajúca podriadiť sa obchodným pravidlám diktovaným Spojenými štátmi.

Tak ako iní neokonzervatívci aj on obhajuje Pinochetov režim, pretože vraj doviedol Chile k demokracii. Lenže nespomenul, že demokracia bola v Chile už pred Pinochetom, kým ju tento fašistický diktátor krvavým spôsobom nezvrhol a kým jeho tyranii nepadli za obeť tisíce ľudí. Ale škandalózne prekrúcanie dejín je pre neokonzervativizmus typické a ešte sa s ním veľakrát stretneme.

Kľúčovú úlohu v ideológii Fareeda Zakariu zohrávajú elity a obrana ich funkcie. Podľa neho elitám treba viac dôverovať a nevystavovať ich zbytočnej verejnej kontrole (spochybňuje dokonca aj právo verejnosti na informácie). Už tým, že elity uznávajú určité normy správania, obmedzujú podľa Zakariu svoju moc a vysielajú do spoločnosti signál -- "o toto sa usilujeme". Zároveň s nostalgiou spomína na stredovek, keď "občianska spoločnosť rozkvitala a štát do nej nezasahoval". Vtedy bol Západ podľa neho "naozajstným priestorom slobody". V tejto súvislosti by sme mali upozorniť ešte na jednu skutočnosť.

Zakaria nijako nezatajuje, že jeho prioritou je obnova a posilnenie Západu. Vo svojich koncepciách s radikálnou otvorenosťou obetoval spoločné záujmy ľudstva viere v nadradenosť západnej civilizácie. Byť súčasťou Západu je pre neho čosi viac ako politickou výhodou. "Prečo sa Afrika zmieta v biede? A prečo plodí arabský svet teroristov? Príčinou je vždy kultúra," ponúka typicky simplicistickú neokonzervatívnu odpoveď. Neokonzervatívci hľadajú stratégiu prežitia západnej civilizácie, nie ľudstva, a otvorene sa k tomu priznávajú. Zakaria navyše s takmer religióznym fanatizmom konštruuje mystické poslanie Západu.

Verí, že Britské impérium po sebe zanechalo (bez ohľadu na, nebojím sa povedať, zločinné dedičstvo kolonializmu) predovšetkým "odkaz práva a kapitalizmu, ktoré pomáhali posilňovať liberálnu demokraciu v bývalých kolóniách". Opäť ignoruje historické fakty -- stačí sa pozrieť na žalostný stav Blízkeho Východu alebo afrických krajín. Zakaria je posadnutý úlohou vodcu v americkej politike. Pohŕdavo sa vyslovuje o tom, že Američania museli v posledných desaťročiach trpieť lídrov, ktorí sa pred nimi hrbili a podliezali im. To ich vraj odradzovalo, lebo Amerika sa chce zomknúť okolo silného vodcu. Posledné voľby akoby to dokazovali.

Spečatením týchto nálad je propagácia až vulgárne naivného názoru, že spoločnosť bude zdravá vtedy, keď sa väčšina obyvateľstva prestane zaujímať o politiku. Práve pred takýmto vývojom varoval Jean Jacques Rousseau, keď upozorňoval, že ak občania rezignujú na záujem o veci verejné, spoločnosť sa začne rozkladať.

Treba preto spozornieť, keď Zakaria úprimne vyhlasuje, že cieľom mocenskej elity je vytvoriť také neodvratné tendencie a mechanizmy vnútri spoločnosti, na ktorých základe sa stane prakticky irelevantné, kto bude držať v rukách politickú moc. Na scénu sa takto vracia zápas medzi aristokratmi a demokratmi. Jeho definícia je platná ešte z čias Thomasa Jeffersona. Aristokrati majú strach z prostých ľudí, nedôverujú im a želajú si, aby im bola moc odňatá a odovzdaná do rúk vyšších tried. Demokrati sa stotožňujú s ľudom, dôverujú mu a považujú ho za najčestnejšieho a najspoľahlivejšieho (i keď nie najmúdrejšieho) ochrancu záujmov verejnosti.

Nové prejavy totalitarizmu

Nemôže prekvapiť, že medzi prvými na túto knihu zareagoval americký politológ Samuel Huntington, ideológ "zrážky civilizácií", ktorý Zakariov spis označil za "najvýznamnejšie dielo o demokracii od čias Alexisa de Tocquevilla". V skutočnosti je táto publikácia protipólom a negáciou Tocquevillových myšlienok, ktorý varoval presne pred tým, o čom sníva Zakaria.

Z politického neokonzervativizmu opierajúceho sa o neoliberalizmus nadnárodných korporácií vanie pre 21. storočie obrovské nebezpečenstvo. Už viackrát som pred nástupom tejto ideológie varoval a dnes to môžem iba zopakovať: som presvedčený, že stojíme pred najväčšou výzvou, akej čelil civilizovaný svet od čias fašistických diktatúr. Už len samotný náboženský fanatizmus sa pre našu dobu môže stať tým, čo v minulosti predstavoval fašizmus. Nech nás nemýli jeho v súčasnosti relatívne malý spoločenský vplyv.

Keď Laco Novomeský koncom dvadsiatych rokov minulého storočia ako prvý v Československu odhaľoval podstatu fašizmu (Karel Čapek a Ferdinand Peroutka sa pridali až neskôr), upozorňoval predovšetkým na jeho psychologickú príťažlivosť, a nie na vonkajšie prejavy, ktoré sa spočiatku neprejavovali v plnej forme. Jeho varovania vtedy podceňovali aj samotní komunisti. Dnes sa formuje ideológia, ktorá otvorene hlása obmedzovanie demokracie, znižovanie verejnej kontroly, posilňovanie vplyvu nadnárodných korporácií, ktorá oslavuje úlohu vodcovstva, vojenskej sily a civilizačnej nadradenosti. Títo ľudia už nehovoria o pluralite, ale o "spoločných záujmoch". Ideológ slovenského neokonzervativizmu Peter Zajac, ktorý u nás ako prvý privítal vydanie Zakariovej knihy, nie náhodou napísal: "Aktuálnym ideovým sporom sa stáva otázka rastúcej heterogenizácie sveta a nevyhnutnosti vytvárať v ňom homogénne prostredie s jasne stanovenými pravidlami."

Neokonzervativizmus (podobne ako iné totalitárne náuky) sa vyznačuje tým, že jeho analýzy stavu spoločnosti bývajú správne, no závery, ktoré z nich robí, sú absurdné až nebezpečné a často si protirečia. Ich vplyv a sebavedomie dnes posilňuje predovšetkým volebné víťazstvo Georgea Busha. V skutočnosti sú neokonzervatívci v Amerike pri moci nie preto, že ich idey sa napĺňajú, ale napĺňajú sa preto, lebo sú pri moci. Presne tak, ako povedal mafián Tano Carridi v známom seriáli Chobotnica: "Nebudeme porušovať zákony, lebo zákony budeme robiť my." Demokraticky zmýšľajúci ľudia sa doteraz naivným až stupídnym ideám neokonzervativizmu zväčša iba smiali a nebrali ich vážne. Myslím si, že to budeme musieť začať robiť. Neokonzervatívnu ofenzívu treba pochopiť ako výzvu konfrontovať súčasný dominantný machiavellistický model politiky (ambícia vládnuť iným) s ideálom otvorenej, participatívnej spoločnosti (túžba vytvárať spoločenstvá rovných). Musíme začať hovoriť o úplne inej organizácii politiky. Musíme podporovať každý prejav sociálnej sebaobrany.

No najdôležitejšie je vystúpiť zo začarovaného kruhu prežitých fráz, ktoré len uľahčujú šírenie nihilistických a antihumanistických názorov. To, čo si ešte stále hovorí "ľavica", je a musí byť v kríze, pretože sa pohybuje vnútri vládnucej paradigmy, historicky vyčerpanej, sterilnej, bezduchej, ktorej chýba nielen odvaha, ale aj imaginácia na jej prelomenie. A nás čaká oveľa dôležitejší zápas, ako sporiť sa o zvýšenie či zníženie daní. Je to zápas primárne civilizačný.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO