20. 2. 2006
Nebezpečná slepá uličkaRadovan Geist
Keď je politická vízia štátnika postavená na tvrdení, že nič netreba meniť, môže to znamenať dve veci -- že krajina ide najlepším možným smerom, alebo že nevie prísť na to, ako nájsť cestu zo slepej uličky. Koncom januára predniesol americký prezident George Bush v Kongrese tradičný prejav o stave únie. Viacerí komentátori si všimli, že jeho najcharakteristickejším znakom bola takmer úplná neinovatívnosť -- na rozdiel od predchádzajúcich rokoch v ňom Bush mladší nepredstavil, najmä v oblasti zahraničnej politiky, žiaden nový prístup. Môže to znamenať dve veci -- buď je smerovanie Spojených štátov absolútne správne, alebo je nesprávne, no prezident to nemôže priznať, pretože nevie, ako ho zmeniť. Fakty prvú možnosť prakticky vylučujú. |
Pár novôt...Ak sa v prejave o stave únie objavili nejaké novátorské prístupy, bolo to v oblasti vnútornej politiky. Spojené štáty musia v ekonomickej a sociálnej oblasti v čeliť v mnohom podobným problémom, ako iné bohatšie krajiny -- demografická kríza, potreba konkurencieschopnejšej ekonomiky a s tým súvisiaca reforma sociálnych systémov, reforma vzdelávania či hľadanie nových prístupov v energetickej politike. Vo väčšine prípadov plánuje Bush pokračovať vo svojich doterajších politikách, ktoré by boli v západnej Európe označené za "(neo)liberálne" -- vytváranie pracovných miest na úkor oslabovania postavenia pracovníkov a znižovania mzdových nákladov, deregulácia ako krátkodobo úspešná stratégia lákania kapitálu, oslabovanie sociálnych funkcií verejnej sféry a pod. Úplne novú iniciatívu obsahuje len oblasť energetiky, kde George Bush prišiel k rovnakému názoru, ako väčšina iných lídrov "rozvinutého sveta" -- že vysoká závislosť ich ekonomík na uhľovodíkových palivách je politicky a ekonomicky neudržateľná (environmentálne hľadisko hrá v jednotlivých krajinách rozličnú úlohu), a preto treba hospodárstvo prebudovať, zvýšiť využívanie iných zdrojov energie. Americký prezident oznámil zvýšenie investícií do výskumu využívania obnoviteľných zdrojov či bezemisných technológií, ako aj preorientovanie automobilov na vodíkový a etanolový pohon. Bude zaujímavé sledovať, v akom predstihu pred vládnymi iniciatívami sa budú reštrukturalizovať aktivity amerických ropných koncernov, ku ktorým majú blízko viacerí členovia súčasnej administratívy -- vrátane samého Busha. ...a stará pesničkaNaproti tomu v zahraničnej politike nechce americký prezident meniť nič. V úvode prejavu, kde sa jej venuje, vykresľuje pre svoju administratívu typický čiernobiely obraz: na jednej strane stojí "ríša dobra" -- slobodný svet vedený USA, na strane druhej "ríša zla" -- predstavovaná "radikálnym islamom". Slobodný svet, samozrejme, víťazí (čo má umlčať kritikov), no víťazstvo neprichádza ľahko (čo má poskytnúť ospravedlnenie pre budúce obete). Čiernobiele sú aj sugestívne podávané alternatívy: "Rozhodneme sa konať sebavedomo pri prenasledovaní nepriateľov slobody -- alebo sa stiahneme z našich úloh v nádeji na ľahší život. Rozhodneme sa vybudovať našu prosperitu vedením v svetovej ekonomike -- alebo zavrieme dvere pred obchodom a príležitosťami. V komplexnej a nebezpečnej dobe sa môže zdať cesta izolacionizmu a protekcionizmu širšia a pozývajúca -- končí však v nebezpečenstve úpadku." Takáto interpretácia alternatív stavia proti sebe "odvahu" pokračovať v nastolenom politickom kurze a "zbabelý" útek, ktorý aj tak končí prehrou. V takto zobrazenom svete vyvstáva Bushova zahraničná politika ako jediná racionálna, dokonca jediná morálne prijateľná možnosť: Spojené štáty sú súčasťou tábora "slobodného sveta" ohrozovaného silami zla zosobnenými najmä v radikálnom islame a opresívnych režimoch. Majú unikátne prostriedky na ochranu "slobody a demokracie", a preto ich musia používať -- pre vlastnú záchranu, aj zo zodpovednosti k ostatným. Agresívna zahraničná politika tak nie je výberom medzi možnými politikami, ale osudovým určením, ktoré môžu USA splniť (a uspieť), alebo pred ním ujsť (a zlyhať). Takouto argumentáciou je možné ľahšie ospravedlniť využívanie sily -- ako nevyhnutnosť pri sledovaní vyššieho cieľa. Upadajúca veľmoc?Ak by sme sa vrátili k otázke zo začiatku článku, je takýto postoj výrazom presvedčenia o úplnej správnosti vlastnej politiky, alebo len zakrývaním neschopnosti nájsť alternatívu? Prvá možnosť je ťažko uveriteľná. Mnohé analýzy, vrátane vládnych amerických zdrojov, poukazujú na fakt, že počas funkčného obdobia prezidenta Busha sa svet stal "nebezpečnejším miestom". Mnohé príčiny pramenia priamo v americkej zahraničnej politike -- vojenské konflikty v Iraku a Afganistane vytvorili v oboch krajinách (bez ohľadu na to, čo si myslíme o charaktere ich predchádzajúcich režimov) živnú pôdu na šírenie radikálnych antisystémových ideológií, predovšetkým radikálneho islamu. Americká agresívna zahraničná politika umožnila spojenie dvoch veľkých hybných politických síl -- náboženského fundamentalizmu a nacionalizmu. Režimy, ktoré majú dôvod predpokladať, že by sa mohli stať terčom budúceho amerického nátlaku, získali o dôvod naviac upevňovať si postavenie -- domácou represiou i posilňovaním vojenských kapacít. Irán si z irackého konfliktu mohol vziať jediné ponaučenie -- najlepšou záštitou pred americkým útokom je funkčný a masívny vojenský potenciál (vrátane zbraní hromadného ničenia) a domáce obyvateľstvo, ktorého lojalita je posilňovaná xenofóbiou. Americkú politiku tak možno interpretovať ako pokus upadajúcej veľmoci o udržanie postavenia. V mnohých oblastiach -- ekonomickej, kultúrnej i politickej -- Spojené štáty stratili hegemóniu, vďaka ktorej dokázali ovplyvňovať štruktúru medzinárodných vzťahov podľa potrieb svojej politickej elity. Ako riešenie si vybrali aktívnejšie využívanie vojenskej moci -- pretože to je oblasť, v ktorej majú pred ostatnými medzinárodnými aktérmi veľkú prevahu. Krátkozrakosť tohto prístupu spočíva v tom, že si ním zatvárajú dvere k schopnosti budovať pevné aliancie pod svojím vedením. Práve na pevných aliančných sieťach, v ktorých boli Spojené štáty lídrom a tak dokázali efektívne regulovať správanie sa ich členov a využívať aliancie na dlhodobé presadzovanie vlastných záujmov, stála v minulosti americká hegemónia. Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |