Zmarené nádeje

Po tom, ako pád Berlínskeho múra vyvolal nádeje a očakávania, že Európa a svet majú pred sebou mierovú budúcnosť, priniesli teroristické útoky na Svetové obchodné centrum a Pentagon a nasledujúca americká vojna proti Afganistanu a Iraku opäť obavy zo sveta, v ktorom vojna nahradí politiku.

Americký prezident George W. Bush nenechal po teroristických útokoch nikoho na pochybách o tom, že organizátorov útokov privedie pred spravodlivosť. Problémom bolo len to, že protivníka nebolo možné prinútiť bojovať na otvorenom poli. A keďže bolo chytenie teroristov ťažšie, než americkí stratégovia očakávali, do zorného uhla sa ako náhrada dostali niektoré štáty.

Výsledkom je zvýšenie globálneho rizika konfliktu, v ktorom sú národné štáty opäť nedôverčivé, stoja proti sebe ako nepriatelia. Prepuká rivalita medzi štátmi a regionálne konflikty. Nevládne medzinárodné právo, ale právo silnejšieho. Teroristické útoky sa tak stali krvavým iniciačným krokom opätovného zrodenia doktríny o "ríši zla", použitej počas studenej vojny proti Sovietskemu zväzu. Nová doktrína zaraďuje do "osi zla" každý štát, ktorý stojí -- ekonomicky či geopoliticky -- v ceste Spojeným štátom. Zástenou vojny je svetový terorizmus. Dokonca aj vtedy, keď sa nedarí nájsť spojenie medzi teroristickými sieťami a vládami v Iraku, Iráne čo Severnej Kórei.

Huntington

Sprisahanecké teórie hovoriace o nebezpečenstve plynúcom z islamu, ktoré sa opätovne objavili na Západe a radikalizovali ho, pripomínajú obranné postoje v USA voči komunistickému svetu. Jedným z vedúcich advokátov tejto teórie je Samuel P. Huntington, ktorý svojou staťou a neskôr knihou Konflikt civilizácií položil na začiatku 90. rokov základy novej teórie.

Citujme jeho slová: "Prežitie Západu závisí od toho, či Američania posilnia svoju západnú identitu a obyvatelia Západu si priznajú fakt, že ich kultúra je jedinečná, no nie univerzálna. Musia sa tiež zjednotiť v obnove tejto kultúry a jej obrane pred hrozbou nezápadných civilizácií." Huntington tak predpokladá definovateľný kánon západných hodnôt a základných charakteristík, ktorý stojí za to, aby bol chránený a bránený pred vonkajšou hrozbou. Žiada silné kultúrne ohraničenie západných štátov, ako aj usporiadanie sveta, ktorý je štruktúrovaný predovšetkým na kritériách, akými sú pôvod a kultúrna tradícia. Z jeho pohľadu nevyhnutné spojenectvo medzi USA a Európou nie je spoluprácou založenou na hodnote spoločných prevažujúcich záujmov, ale je predovšetkým nevyhnutnosťou obrany spoločných hodnôt. Slovami Huntingtona:

"V boji kultúr budú musieť Európa a Amerika pochodovať spolu, inak budú oddelene porazené."

Huntington prejavuje hlbokú nedôveru voči multikultúrnym štruktúram vo vnútri americkej spoločnosti a požaduje, aby boli "zvuky sirén multikulturalizmu vyvolávajúce konflikt" umlčané a aby bolo obnovené západné dedičstvo. Podobné myšlienky sa nachádzajú v jeho poslednej práci Who are we? (Kto sme?).

Huntington sa pritom nezaoberá polemickou analýzou či varovaním pred vojnou medzi kultúrami. V kapitole Vojna kultúr a svetový poriadok detailne opisuje priebeh fiktívnej vojny a špekuluje o jej možnom výsledku.

Barber

Rozhodným odporcom názorov Samuela P. Huntingtona je americký politológ Benjamin R. Barber. V jeho očiach je Huntingtonova kniha "temným a surreálnym scenárom z nočnej mory". Z nej pochádzajúce myšlienky zas považuje za prejav "koncepčného omylu" a nazýva ich "politicky nebezpečnými" a "teoreticky naivnými". Stavia oproti sebe Huntingtonovu ideologickú slepotu a spoločenskú realitu. Barber upozorňuje na to, aby sa atentátnici z 11. septembra 2001 nepovažovali za stelesnenie islamskej kultúry. Boli to ľudia, ktorí žili vo vnútri západnej kultúry, a ktorí "sa upísali ničeniu".

Neexistujú žiadne dôkazy o vytváraní nejakého bloku v islamskom svete, ako to prorokuje Samuel P. Huntington. V zmysle "samosplniteľného proroctva" vytvára nebezpečenstvo aliancie v islamskom svete až agresívna zahraničná politika USA. Barber z toho vyvodzuje, že sa nedeje žiadna vojna rozličných civilizácií, ako ju propaguje Huntington. Namiesto toho vidí "vojnu v každej civilizácii medzi silami, ktoré nás ťahajú nadol, smerom k členstvu v uzavretých skupinách, a silami, ktoré nás ťahajú nahor smerom ku globálnej príslušnosti (identite)." Barber svoje myšlienky zhŕňa slovami: "Kto predpokladá, že islam stojí proti západnému svetu, alebo západ stojí proti zvyšku sveta, nepochopil skutočnú podstatu veci. Huntingtonova téza o boji kultúr prehliada, že tieto sily sú vzájomne závislé, že spolupracujú a navzájom sa posilňujú."

Džihád a McSvet

V knihe "Džihád verzu McSvet", vydanej v roku 1995, Barber používa pojem "džihád" na opis síl, ktoré stoja proti modernizácii a globalizácii. Tieto sily však podľa neho nemožno nájsť výlučne v islame. Fundamentalistické skupiny existujú v akomkoľvek svetovom náboženstve. V USA existujú napríklad dva milióny kresťanov, ktorí sú tak hlboko proti súčasnej materialistickej kultúre v USA, že svoje deti odmietajú posielať do verejných škôl. Zatiaľ čo si etnický a religiózny džihád vynucuje jednotu krvi a pôdy prostredníctvom vymedzovania a nenávisti, McSvet dobíja svetové trhy pre konzum a zisk. McSvet je tak symbolickým obrazom privatizácie, komercionalizácie, a univerzálnej kultúry konzumu.

Protiklad medzi "džihádom" a "McSvetom" nemožno nájsť medzi kultúrami, spoločnosťami, ale vo vnútri každého indivídua. Ostré hranice dnes oddeľujú tých, z ktorých sa stali v globalizácii víťazi, od porazených. Duševne pracujúcich ľudí od podriadených manuálnych robotníkov. Mladých od starých.

Benjamin R. Barber ostro kritizuje aj Huntingtonovu nedôveru voči multikultúrnemu životu v USA. Barber tvrdí nielen to, že kultúrna heterogénnosť je typickým znakom americkej spoločnosti, považuje ju naviac za konštitutívny prvok základnej idey USA. Je pilierom podopierajúcim politický, ekonomický a kultúrny úspech Spojených štátov. Príbeh úspechu USA mohol začať len vďaka zhromažďovaniu talentov a schopností prisťahovalcov z rozličných krajín.

Benjamin R. Barber odmieta aj Huntingtonovu kritiku namierenú voči prisťahovalcom, ktorí vraj majú pre príchod do USA a život tam len materiálnu motiváciu, a prejavujú stále menšiu ochotu asimilovať sa v novej vlasti. Podľa neho je to práve americká spoločnosť, ktorej sa nedarí integrovať prisťahovalcov, a tým im otvoriť možnosti rozvíjať svoje kultúrne špecifiká.

Falošné predstavy a čiernobiele videnie uplatňované Samuelom P. Huntingtonom aj americkým prezidentom George W. Bushom zastierajú podľa Barbera komplexnú skutočnosť a bránia diferencovanému pohľadu na dnešný svet. Benjamin R. Barber zdôrazňuje nevyhnutnosť takého kurzu politiky, ktorý bude zameraný na mier a slobodu, uvedomujúc si vzájomnú závislosť prostredníctvom medzinárodnej spolupráce: "Dnes je potrebná medzinárodná spoločenská zmluva, ktorá sa však nebude začínať 'Vyhlásením nezávislosti`, ale 'Deklaráciou vzájomnej závislosti` medzi národmi a ľuďmi. Na to je potrebné, aby sa všetci usilovali o vytvorenie spravodlivého svetového poriadku, na ktorom sa môžu podieľať všetci ľudia na Zemi. To ale musí byť jasné, že za používanie moci nesú zodpovednosť úplne všetci, a všetci majú rovnaké právo podielu na svetovom blahobyte."

Rorty

Aj filozof Richard A. Rorty, žijúci a učiaci na západnom pobreží USA, považuje základy demokratickej kultúry USA za ohrozené a volá po ich obnove. Cieľom jeho kritiky sú podľa neho pochybné praktiky v takzvanom "boji proti terorizmu" vedenom Bushovou administratívou. Odmieta sa podriadiť "konečnej stanici Amerika". Žiada preto detailné sledovanie aktuálneho diania a jeho komentovanie s cieľom záchrany a opätovného vybudovania demokratických, v minulosti ťažko vytváraných štruktúr.

"Najväčšou zmenou, ktorú môžu spôsobiť teroristi svojimi pekelnými strojmi a útokmi, nie je utrpenie a smrť," píše Richard Rorty. "Najväčšou zmenou budú mať opatrenia, ktorými reagujú na teror západné vlády. Tieto reakcie môžu znamenať koniec inštitúcií, ktoré povstali dvesto roko po občianskych revolúciách v Európe a Severnej Amerike."

Ako môže vyzerať budúcnosť našej planéty? Ako sa budú ďalej vyvíjať Spojené štáty a ako sa budú iné krajiny správať k tejto svetovej mocnosti? Pohľad na teórie amerických sociálnych vedcov naznačuje, že neexistuje jednotná predstava o tom, aké bude budúce postavenie USA vo svete. Možné svety ležia niekde medzi "bojom kultúr" Samuela P. Huntingtona a vzájomne závislým svetom Benjamina R. Barbera.

Beck

Vzhľadom na súčasné riziko konfliktu vo svete, ktoré uprednostňuje národné štáty, môže podľa Ulricha Becka politika získať späť dôveryhodnosť "iba kvantovým skokom od národného ku kozmopolitnému štátu". Beck zdôrazňuje vzájomný vplyv Ameriky a Európy a tvrdí:

"Macdonaldizácia Európy zodpovedá cappucinoizácii Ameriky. Premietnuté do politickej roviny: globálna Amerika, ktorá hľadá svoju budúcnosť vo vojenských riešeniach, bude v neexistujúcim svetovom parlamente konfrontovaná s opozičným hlasom Európy."

Beckovo volanie preto znie: Európa sa má usilovať a zohrávať v oblasti svetovej politiky úlohu opozície, "nakoľko je všeobecne známe, aj vo svetovom meradle, že bez opozície hrozí svetová diktatúra -- v tomto prípade je to American way of life."

Ash

Ďalšiu zaujímavú analýzu súčasných globálnych otázok a prognózu budúceho vývoja možno nájsť v publikáciách Timothy Garton Asha. Britský historik odmieta polarizujúcu perspektívu, ktorá spája Američanov a Európanov do jasne ohraničenej skupiny: "Kým budeme počúvať predkladané zovšeobecnenia o Amerike a Európe ako takých, sme vystavení nebezpečenstvu. Takéto prepájania a omyly sú typické pre nacionalizmus." Ash zdôrazňuje, že Veľká Británia je ako "seizmograf európsko-amerických vzťahov" povolaná práve na to, aby na svetovej scéne fungovala ako transatlantický most. Britská rozdvojenosť medzi "špeciálnym vzťahom" k USA a ambivalentným vzťahom k Európe tak môže byť podľa Asha nakoniec pozitívnou skúsenosťou.

Jeho posledným uverejneným textom je Šanca v kríze. Tou šancou má byť pokus o posilnenie transatlantickej spolupráce a dohoda na úsilí presadiť vo svete otvorené možnosti, demokraciu a ľudské práva. Tým sa Ash stavia do opozície voči víziám, podľa ktorých má byť Európska únia protiváhou, oponentom USA.

V akom svete chceme žiť?

Na otázku, aká je úloha USA vo svete, nenájdeme jasnú odpoveď a jej mnohorozmerné následky nedokážeme vyhodnotiť v krátkom čase. To by nám však nemalo brániť v tom, aby sme sa usilovali o svet, v ktorom budú nové globálne pravidlá smerovať k demokratickej spolupráci, ktorá umožňuje aj kultúrne rozdiely.

Súčasná podoba sveta robí dosiahnuteľným vytváranie nadnárodných politických inštitúcií, ktoré pomôžu národným štátom a súčasne dajú potrebnú infraštruktúru OSN. Spravodlivý a mierový svetový a ekonomický poriadok nie je predstaviteľný bez základných princípov a akcieschopných medzinárodných inštitúcií. Takúto spoluprácu nepotrebujeme len pre veľké rozdiely medzi krajinami na severnej a južnej pologuli, ale aj preto, že aj v bohatých spoločnostiach strácajú sociálne štandardy na význame. Na konci stojí neutíšiteľná otázka, či sa podarí preniesť tvorbu demokratického myslenia z úrovne integrácie národných štátov do globálneho kontextu.

V každom prípade bude aj v budúcnosti rozhodujúce, aby sme novej globálnej identite, sebe aj ostatným kládli tieto otázky: Na akom základe sa rozhodujeme, ako bude vyzerať svet zajtrajška? Kto rozhoduje, ako budeme zajtra žiť? Aké právo spolurozhodovať má človek ako občan národného štátu, aké možnosti rozhodovania má ako člen nadnárodnej organizácie? Ako chceme v budúcnosti dosiahnuť rovnoprávnosť? Ako vytvárame životné rámce, v ktorých majú svoje miesto jednotlivé myšlienky a schopnosti? Ako pomáhať slabším a silnejších priviesť k pomáhaniu?

Nakoniec vedú všetky tieto otázky k jednej, ktorá bude neustále nanovo kladená a na ktorú bude stále iná odpoveď: V akom svete chceme žiť?

Povšimnutiahodnú odpoveď na ňu dáva Benjamin R. Barber, ktorý žiada rozvážnejšie konanie USA a vytváranie multilaterálneho svetového poriadku: "Budúcnosť 'amerického spôsobu života` ma nezaujíma. Mňa zaujíma 'ľudský spôsob života`. A tento spôsob má mnoho spoločného s rozdielmi, s heterogénnosťou životných foriem. Jadro individuálnej slobody stojí na absolútne individuálnom prejave osôb a osobných skupín, ktorý je možný len v rôznosti. Ak by sme boli všetci rovnakí, nepotrebovali by sme slobodu. Slobodu potrebujeme práve na základe našej rôznosti."

Podobne premýšľa Ulrich Beck, keď hovorí: "Chcem žiť vo svete, v ktorom nemôže žiaden väčšinový majiteľ akciovej spoločnosti rozhodnúť, kam smerujeme, v ktorom nebudú koncerny minimalizovať štát, aby mohli maximalizovať naplnenie svojich záujmov, v ktorom nebude politika vtesnaná v korzete národného štátu a stále menej schopná riešiť tlačiace problémy. Chcem žiť vo svete, na ktorého vytváraní sa podieľa množstvo aktérov a politických inštitúcií, ktoré si môžu konkurovať v otvorenom priestore."

Text odznel ako prednáška 20. septembra 2005 v Goetheho inštitúte v Bratislave

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO