Ak by sme si porovnali viacero atentátov, hoci iba z 20. storočia, zistíme, že mali spoločného menovateľa: hrubé zanedbanie základných zásad, ktoré treba dodržiavať, ak chceme ubrániť bezpečnosť a život nejakej dôležitej osobnosti. Pomery v habsburskom mocnárstve sa označovali ťažko preložiteľným slovom "šlamperaj", čo má označovať vrchol neporiadku a lajdáctva. Vynára sa otázka, či bol úspech sarajevského atentátu iba dôsledkom "šlamperaja" alebo zdanlivá nedbalosť bola súčasťou plánu, kde sa atentátnici stali nástrojom síl, o ktorých nemali ani potuchy.

Pred časom sme písali o tom, že následník habsburského trónu František Ferdinand bol komplikovanou a kontroverznou osobnosťou. Zjavne ťažko niesol dlhovekosť cisára Františka Jozefa a nakoniec sa mu podarilo vydobyť aspoň istý vplyv na chod armády. Lenže hoci urobil veľmi veľa, aby sa armáda zmodernizovala, prisudzoval jej skôr vnútropolitickú úlohu, mala byť nástrojom na presadenie radikálnych reforiem po tom, čo by sa stal cisárom. Predovšetkým by sa Rakúsko-Uhorsko premenilo na federáciu viacerých národov.

Dôstojníci, ktorí si želali modernizáciu armády, mali inú predstavu o jej budúcej úlohe. Jediným priestorom, kde sa mocnárstvo mohlo ešte rozšíriť, bol Balkán. V roku 1908 sa podarilo anektovať Bosnu a Hercegovinu. Ďalším cieľom expanzie malo byť Srbsko, ktoré týmto kruhom vadilo ako potenciálny zjednocovateľ južných Slovanov do nového balkánskeho štátu.

Zámienka na atentát

Šéf spravodajského oddelenia srbského generálneho štábu bol zároveň náčelník organizácie "Čierna ruka", ktorá bola nepriateľsky zameraná proti Pašičovej vláde. K zorganizovaniu atentátu sa vraj rozhodol preto, že mu niektoré zdroje z ruskej tajnej služby oznámili, že v októbri 1913 sa František Ferdinand a nemecký cisár Wilhelm na zámku Konopište údajne dohodli, že budúci rok zaútočia na Srbsko.

V skutočnosti však František Ferdinand odmietol Wilhelmove názory o nevyhnutnosti vojny. Svojho času mal predsa povedať, že ak by vypukla vojna, jej dôsledky by viedli k pádu monarchie nielen v Rakúsku-Uhorsku, ale aj Nemecku a Rusku. Už sa asi nikdy nedozvieme, či dotyčný spravodajský zdroj nebol náhodou dvojitým agentom, ktorý pracoval nie pre Rusko, ale skôr pre Nemecko.

Svojich agentov mala v organizácii "Čierna ruka" aj srbská vláda. Títo agenti vládu informovali o príprave atentátu. Nakoniec srbský vyslanec vo Viedni informoval ministra financií, ktorý tiež zodpovedal za správu Bosny a Hercegoviny, že sa proti Františkovi Ferdinandovi chystá atentát. Minister si však informáciu nechal pre seba. Vraj sa zle znášal aj s predsedom vlády Stürghkom, aj so samotným Františkom Ferdinandom. Bol to iba "šlamperaj"? Navyše, určený dostatočný počet vojakov a civilnú zložku ochrany mali tvoriť detektívi z Budapešti. Vzťah medzi Františkom Ferdinandom a Maďarmi boli krajne napäté...

Manévre samotné mali pôsobiť ako nácvik útoku na Srbsko a, navyše, konali sa v čase, keď si Srbi pripomínali jeden z najnešťastnejších dní svojich dejín, výročie porážky na Kosovom poli - "Vidov dan". Prítomnosť následníka trónu na takýchto manévroch Srbi chápali prinajmenšom ako provokáciu.

Atentát

Po manévroch prišiel v nedeľu 28. júna 1914 František Ferdinand s manželkou do Sarajeva. Na nábreží priletela k autu Františka Ferdinanda bomba. Hneď však nevybuchla, odrazila sa od auta a explodovala až pod nasledujúcim kočom. Tam výbuch zranil dvoch dôstojníkov. Po krátkej zastávke sprievod pokračoval smerom k radnici.

Na radnici správca Bosny a Hercegoviny Potiorek arcivojvodu uisťoval, že už nič podobné sa nemôže stať. Vyhlásil však zároveň, že šoféri dostali príkaz zmeniť trasu cesty po meste. Zaujímavé však je, že tento príkaz nedodržali. Na ulici Františka Jozefa čakal už ďalší, tentoraz úspešný atentátnik Gavrilo Princip. Najprv zastrelil manželku následníka trónu vojvodkyňu z Hohenbergu a potom aj samotného Františka Ferdinanda.

Príznačné je, že svojho času sa u nás atentátnici vykresľovali v priaznivom svetle. Bolo to napríklad vo filme Sarajevský atentát z roku 1975. Lenže ak máme odsudzovať terorizmus ako taký, ako absolútne nevhodný spôsob na presadzovanie politických cieľov, ani samotných atentátnikov nemožno vykresľovať sťaby hrdinov. V najlepšom prípade môže ísť o obete, ktoré netušili dosah svojich činov.

Atentát sa v samotnom Rakúsku-Uhorsku stal vítanou zámienkou, aby sa skoncovalo so Srbskom. Zároveň bol odstránený neobľúbený následník, ktorého morganatický sobáš s "obyčajnou" šľachtičnou hrozil budúcimi komplikáciami. Keďže nepochádzala z vladárskeho rodu, na pohreb neprišli korunované hlavy. Vynára sa tu v tejto súvislosti otázka - boli by mohli panovníci, ktorí by sa na pohrebe stretli, odvrátiť hroziacu pohromu?

Zámienka, ale nie príčina

Henry Kissinger vo svojich Dejinách diplomacie vyslovil myšlienku, že je možno až zázrakom, že sa európsky mier udržal tak dlho. Štáby armád vtedajších veľmocí už mali dávno vo svojich trezoroch pripravené plány budúcej vojny. Pravda, dostatočne si neuvedomovali, aký bude mať na vojenskú stratégiu a taktiku dosah veľký prevrat v technike, ktorý nastal na prelome 19. a 20. storočia. Vtedajší vojnoví plánovači rátali iba s bleskovým priebehom vojny. Neuvedomili si, že trvanie vojny sa nemôže neúmerne pretiahnuť a že samotná vojna už nebude iba záležitosťou armády, ale celej krajiny, pretože jej dôsledky pocíti doslova každý.

Ultimátum

Rakúsko-Uhorsko malo vítanú zámienku na vojnu. Koniec-koncov, aj dnes je medzinárodný terorizmus argumentom, ktorý môže ospravedlňovať vojenský zásah proti hocijakej krajine, nech by už skutočné príčiny takéhoto zásahu boli úplne iné. Z dnešného hľadiska je tu predsa len zaujímavá istá podstatná okolnosť. Hoci Rakúsko-Uhorsko malo vítanú zámienku na vojnu, jeho vedúce kruhy takmer celý mesiac váhali.

Nech sa to zdá byť sebaparadoxnejšie, hlavným pôvodcom tohto váhania bol uhorský premiér gróf István Tisza. Predovšetkým sa bál, že do vojny vstúpi Rusko. Rakúsko-uhorskí politici sa totiž nádejali, že Rusko znova ustúpi, tak ako to urobilo v roku 1908, keď kríza okolo anexie Bosny a Hercegoviny hrozila prerásť do vojenského konfliktu. Zároveň sa obával toho, že ak by Srbsko bolo porazené a jeho územie pripojené k monarchii, sily bojujúce v Uhorsku proti násilnej maďarizácii by dostali nečakaného spojenca, ktorého vplyv by tomuto odporu mohol dať nečakane ostrú podobu.

Rozhodujúci vplyv mal však postoj Nemecka. Nemecký cisár prisľúbil, že ak by Rusko chcelo niečo proti Rakúsko-Uhorsku podniknúť, tak by narazilo i na nemecký odpor. Nakoniec sa podarilo zlomiť aj Tiszov odpor. Rakúsko-uhorská diplomacia pripravila voči Srbsku takú podobu ultimáta, ktoré by síce navonok vyzeralo ako požadovanie oprávneného potrestania teroristov a poskytnutie takých záruk, čo by znemožnili zopakovanie podobného teroristického aktu, no zároveň by bolo pre Srbsko neprijateľné.

23. júla 1914 dalo Rakúsko-Uhorsko 48-hodinové ultimátum, kde okrem iného požadovalo, aby na srbskom území mohli rakúsko-uhorské orgány robiť vlastné vyšetrovanie atentátu. Kým o iných podmienkach bola ochotná srbská vláda diskutovať, táto podmienka bola takým flagrantným porušením srbskej suverenity, že ju musela odmietnuť. 28. júla 1814 Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu.

Vojna prerastá do svetovej

Ruská vláda najprv s reakciou na rakúsko-uhorské ultimátum Srbsku váhala. Vnútropolitická situácia sa komplikovala a mohlo dôjsť k nepredvídaným udalostiam. Lenže Rusko, ktoré považovalo Balkán za sféru svojho vplyvu, malo už v tomto regióne jediného spojenca - Srbsko. Jeho porážka by, okrem iného, kompromitovala Rusko v očiach slovanských národov.

Nakoniec, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu, cár dal rozkaz na mobilizáciu. 29. júla Nemecko požiadalo Rusko, aby mobilizáciu zastavilo, inak začne samo mobilizovať. Po tom, čo Rusko odmietlo ďalšiu výzvu, aby skončilo mobilizáciu z 31. júla, Nemecko 1. augusta vyhlásilo Rusku vojnu. V tejto súvislosti je paradoxné, že medzi Nemeckom a Ruskom neexistoval žiaden konkrétny spor.

Nemecké vojenské plány boli však viazané na porážku Francúzska. Podľa nemeckých vojnových plánovačov mala najprv nemecká armáda poraziť v bleskovej vojne Francúzsko a až potom sa mali rozvíjať vojenské operácie v Rusku. Nemecký vyslanec vo Francúzsku doručil nótu, kde sa nemecká vláda pýtala, či Francúzsko zachová v nastávajúcom konflikte neutralitu. Ak by bola francúzska vláda odpovedala kladne, Nemci by ako dôkaz "skutočnej" neutrality žiadali odstúpenie niektorých pohraničných pevností. Francúzsko však odpovedalo, že hodlá konať podľa svojich národných záujmov. Nemci preto pod zámienkou akéhosi údajného incidentu na hraniciach 3. augusta 1914 vyhlásili Francúzsku vojnu.

Nemecko-francúzska hranica však bola dôkladne opevnená. Ak mal mať nemecký útok úspech, existovala jediná cesta - cez Belgicko. V deň vyhlásenia vojny Francúzsku vpadli nemecké vojská do Belgicka. Veľká Británia 4. augusta 1914 vyhlásila vojnu Nemecku. Reakcia nemeckého diplomata vošla do dejín: "Vari kvôli kusu papiera vyhlasujete vojnu spriaznenému národu?" Nemeckí diplomati asi nepoznali Napoleonov výrok, že Antverpy sú pištoľou namierenou na Veľkú Britániu. Belgicko, okrem iného, bolo vytvorené ako nejaký nárazníkový štát, ktorého existencia bola zárukou, že nedôjde k nepredvídanému útoku na Veľkú Britániu.

V auguste 1914 vypukla vojna, do ktorej boli zatiahnuté všetky európske mocnosti. Jediný konkrétny spor v tejto súvislosti bol Sarajevský atentát, čo bola záležitosť medzi Rakúskom-Uhorskom a Srbskom. Z hľadiska ďalších účastníkov to bol nie príliš významný spor.

Prvé vojenské operácie

Od augusta 1914 rakúsko-uhorský generál Potiorek uskutočnil proti Srbsku tri veľké ofenzívy. Armádne velenie habsburskej monarchie sa domnievalo, že táto vojna bude iba akousi "policajnou akciou". Najprv sa v septembri podarilo obsadiť Belehrad. Lenže čoskoro začali srbské vojská víťaziť a preniesli boje do oblasti habsburskej monarchie. 15. decembra sa dokonca podarilo oslobodiť Belehrad. No na konci roku 1914 srbská armáda vyčerpala všetku svoju útočnú kapacitu a front sa až do jesene 1915 stabilizoval.

Vstup Ruska do vojny sa začal úspechmi. Ruské vojská dobyli značnú časť východného Pruska a značnej časti Haliče, ktorá patrila Rakúsko-Uhorsku. Nemcom sa podaril protiútok, ktorý viedol najprv k obsadeniu tej časti Poľska, ktorá bola vtedy súčasťou cárskeho Ruska, a potom aj časti pobaltských krajín. Rakúsko-uhorská armáda sa však z porážky vojsk v Rusku už nedokázala spamätať.

I keď Nemci prešli Belgickom rýchlo, napriek tomu sa francúzsky odpor ukázal veľmi tuhý. Hoci Nemci okupovali čas severného Francúzska, front sa tam čoskoro stabilizoval a ustrnul do zákopovej vojny, ktorá síce pre vojakov znamenala nesmierne utrpenie, no po dlhý čas sa tam nepodarilo ani jednej z bojujúcich strán dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo.

Vojna priniesla nesmierne hrôzy, no nik vtedy netušil, že to ešte nie je všetko. V 20. storočí žila generácia, ktorá na vlastnej koži musela skúsiť obe svetové vojny, a nemálo mužov muselo v týchto vojnách aj bojovať.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO