Hovorí sa, že ak odstránime obrovské dotácie poľnohospodárstvu v rozvinutých krajinách, zvýšia sa tým ceny potravín a to bude znamenať viac peňazí pre farmárov v rozvojovom svete. Skutočne, v treťom svete sú ľudia, hnutia a vlády, ktoré tvrdia, že je to presne to, čo potrebujú. Sú napojení na niektoré mimovládne organizácie na severe a rovnako na tradičné, pro-neoliberálne kruhy. Tvrdia, že export je cestou k rozvoju a subvencie ho brzdia.

Farmári to dobre vedia...

Jasne si pamätám jedno stretnutie v Quite, kde členovia organizácií campesinov (chudobných farmárov z Latinskej Ameriky -- pozn. prekl.), s ktorými som pracoval, hovorili o Americkej zóne voľného obchodu -- FTAA -- (navrhovanej Spojenými štátmi -- pozn. prekl.) a dotáciách poľnohospodárstvu s Ninou Pacariovou, ministerkou zahraničných vecí ekvádorskej vlády zo strany Pachakutik (ľavicová strana ochraňujúca záujmy pôvodných obyvateľov a campesinov). Nebol to verejný míting, skôr stretnutie s organizáciami tvoriacimi jadro jej strany. Farmári požadovali, aby Ekvádor vystúpil z FTAA a zameral sa na rozvoj nezaložený na agropriemysle vlastnenom nadnárodnými spoločnosťami (Banana Plantations a Industrial Flower Production). Exportné poľnohospodárstvo, ktoré by profitovalo zo zrušenia agrodotácií v rozvinutom svete, tvoria v skutočnosti korporácie vlastnené miestnymi oligarchami alebo nadnárodnými spoločnosťami. Stál som tam a počúval miestnosť plnú campesinov, ktorí presne vedeli, aké je to žiť v rozvojovom svete, pracovať v poľnohospodárstve za dva doláre na deň. A povedali jasne, že nechcú zrušenie dotácií. Chcú ekonomickú a politickú spravodlivosť. Chcú ekonomický systém, v ktorom by mohli kontrolovať a vlastniť svoje výrobné prostriedky. Znižovanie agrodotácií, ktoré vytvára korporatívne poľnohospodárstvo orientované na vývoz, ich záujmom v skutočnosti škodí. Domácej oligarchii dáva do rúk ešte viac moci a tá ich môže oberať o pôdu a prácu. Kampaň proti dotáciám vyzerá, ako keby chcel niekto kedysi pomôcť otrokom v Severnej Amerike tým, že zvýši zisky plantáží využívajúcich ich prácu. Pacariová s roľníkmi nesúhlasila. Podľa nej, ak budú zrušené, Ekvádor bude viac vyvážať, čo prinesie krajine peniaze. Tie by sa teoreticky mohli použiť na sociálne potreby.

Podľa nej bol Ekvádor geopoliticky v zložitej situácii. Ako súčasť Andského spoločenstva národov nemal v obchodných rokovaniach veľa podpory. V Peru a Kolumbii vládli neoliberáli a neofašisti, Bolívia a Venezuela sa orientovali na Mercosur a Andský pakt ignorovali. Podľa nej je Ekvádor slabá a chudobná krajina, a tak sa mohla snažiť jedine z celej situácie aspoň čo najviac získať -- to znamená, zvýšiť zisky z exportu a veriť, že časť z nich prenikne aj k pracujúcim.

Argument, ktorý nefunguje

Nepovedala však už, že Ekvádor, ako mnoho iných rozvojových krajín, nemá skúsenosť s prenikaním bohatstva na dno spoločenskej pyramídy. Mnohé exportujúce podniky nemusia platiť zo svojich vývozných príjmov dane. Popri tom, obrovské sumy vláda investuje do rozvoja infraštruktúry. Keď cestujete v noci cez ekvádorské Andy, do očí vám udrú ohromné svietiace skleníky, ktoré spotrebúvajú obrovské množstvá energie na pestovanie ruží.

Megaprojekty na výrobu elektrickej energie neslúžia compesinom či chudobným v mestách. Zo stratou ju "predávajú" nadnárodným spoločnostiam, ktoré majú do krajiny priniesť zahraničnú menu potrebnú na splatenie dlhov, ktoré stavba elektrární vytvorila.

Ross Wehner vo svojom článku Deflowering Ecuador odhaľuje skutočné následky exportného pestovania kvetov v Ekvádore. Popri o trochu vyšších platoch to robotníkom prináša rakovinu, potraty a neurologické poškodenia. Konečným výsledkom takéhoto rozvoja je ďalšie zneužívanie pracujúcich v rozvojových krajinách a ďalšie peniaze tečúce do súkromných a rozvojových bánk v rozvinutých krajinách, ktoré zaplatia ďalšie elektrárne a iné "rozvojovo orientované" infraštruktúrne projekty.

Najhoršie je, ako takéto obchodné dohody vplývajú na mocenskú rovnováhu v krajinách tretieho sveta. Koncom kolonializmu bohaté krajiny rozoznali, že je ľahšie a lacnejšie kontrolovať ich nepriamo. Najlepšie prostredníctvom vernej domácej elity. A tak ekonomiku a pôdu v rozvojovom svete kontrolujú oligarchovia. Práve oni budú profitovať zo zrušenia agrodotácií, pretože majú dosť peňazí a moci na to, aby vytlačili campesinov z ich pôdy a pestovanie pre lokálnu potrebu premenili na exportne orientovaný agrobiznis.

Pracujúci stratia moc. To prinesie menej možností vznášať požiadavky. V rozvojovom svete to neboli kapitalisti, kto vytvoril 40-hodinový pracovný týždeň, platenú dovolenku, hradenú zdravotnú starostlivosť a ochranu pracujúcich pred úrazmi. Získali ich ľudia, ktorí sa organizovali do hnutí schopných prednášať požiadavky. Po zrušení agrodotácií bude taká cesta pre pracujúcich tretieho sveta ťažšia, nie ľahšia.

Čo máme teda žiadať?

Zrušenie dotácií do poľnohospodárstva je neoliberálne riešenie. Je to ako povedať, že Argentína skolabovala preto, že nenasledovala príkazy Medzinárodného menového fondu dostatočne detailne, hoc bolo privatizované všetko až po názvy ulíc.

Tvrdenie, že skutočne voľný trh pomôže všetkým aktérom, ide proti základnej logike dôvodu, pre ktorý boli v rozvinutom svete dotácie zavedené. Fluktuácie trhu môžu mať na vývoj a udržateľnosť poľnohospodárskeho sektora zničujúci vplyv. Ak chcete, aby v trhovej ekonomike poľnohospodárstvo fungovalo, potrebujete stabilizáciu cien. Farmári, respektíve dnes korporácie, operujú v cykloch, ktoré sa nedajú s trhom zladiť.

Cykly nárastov a poklesov cien na trhoch s komoditami, ktoré sú dôsledkom liberalizácie, môžu byť veľmi deštruktívne. Tisíce campesinov vytláčajú z pôdy do mestských slumov. Ceny ich produkcie sa časom dostanú totiž na takú nízku úroveň, že musia hladovať alebo pôdu opustiť. V rozvinutom svete bolo pôsobenie cyklov zmiernené práve štátnou podporou. V zlých rokoch dostane farmár peniaze od vlády, a tak môže prečkať do ďalšej úrody. Bez týchto peňazí bude poľnohospodárstvo v rozvinutom svete postupne zničené.

Otázkou však je, čo by malo systém podpôr nahradiť? Neoliberáli a niektoré mimovládne organizácie chcú, aby to bol slobodný trh. Tam, kde trh zlyhal na domácej scéne v predchádzajúcich obdobiach, má teraz magicky uspieť v globálnom rozmere. Boli však navrhnuté aj iné mechanizmy, ktoré by mali, namiesto subvencií v rozvinutom svete, zabezpečiť stabilizáciu cien komodít. Jedným z nich je oživenie myšlienok, ktoré navrhlo Hnutie nezúčastnených krajín v 70. rokoch. Podľa nich mala Komisia OSN pre obchod a rozvoj (UNCTAD) presadiť cenovú stabilitu v globálnom rozmere. To by rozvojovým krajinám pomohlo vyhnúť sa tým najhorším extrémom cyklu boomov a kríz.

Program pre stabilizáciu medzinárodného trhu s komoditami, a nie jednoduchá eliminácia poľnohospodárskych dotácií, by bol tou reformou, ktorá by campesinom a podobným farmárom, žijúcim za menej ako dva doláre na deň, priniesla moc a bohatstvo. Nezabezpečí to spravodlivosť a rovnosť, no dá viac moci aktivistom v rozvojovom svete, bojujúcim za skutočne spravodlivý svet.

Článok bol pôvodne uverejnený internetovým magazínom Z MAGAZINE
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO