Bushove výbojné plány v Iraku začínajú dostávať vietnamský nádych. Neuplynie takmer ani deň, aby v Iraku neumrel americký vojak a vojnová pokladnica zíva taktiež prázdnotou. Stotridsaťtisíc mužov v zbrani na irackom území -- to už čosi stojí. Presne 3,9 miliardy dolárov mesačne. A to sú iba náklady na -- nie veľmi úspešné -- udržiavanie povojnového stavu. Pritom už v polovičke júla dosiahli výdavky USA na irackú vojnovú operáciu 48 miliárd dolárov. Nečudo, že americký rozpočet, ktorý súčasný prezident USA preberal od Billa Clintona s rekordným prebytkom, sa nachádza v hlbokom deficite. George W. Bush teda súrne potrebuje vojakov a peniaze.

OSN nemá prečo poskytnúť vojakov

Keď Bezpečnostná rada OSN odmietla -- celkom oprávnene -- poskytnúť Spojeným štátom mandát na zásah v Iraku, americký prezident s povýšenosťou sebe vlastnou označil parlament sveta za zbytočnú organizáciu. Dnes prosíka jeho štáty o vojenskú pomoc, aby mohol v predvečer prezidentských volieb povolať domov aspoň časť Američanov. Chápe, že rakvy amerických vojakov, ktoré putujú s neúprosnou pravidelnosťou na trase Bagdad -- Washington, oživujú spomienky na Nixonovo dobrodružstvo vo Vietname a mohli by sa stať, aj v jeho prípade, vážnym ohrozením znovuzvolenia. Rezolúcia, ktorú v súčasnosti predkladajú v Bezpečnostnej rade Spojené štáty, však sleduje len záujem Američanov, či lepšie povedané, len Bushov záujem. Prečo by mala "stará Európa" poskytnúť Bushovi bianco šek na svojich vojakov, respektíve dodatočne odobriť jeho protiprávnu agresiu?

Niet na to jediného morálneho ani pragmatického dôvodu. Skutočnosť, že sa v Iraku nenašli nijaké zbrane hromadného ničenia dokazuje, že Bushova agresia voči suverénnej krajine nebola len protiprávna, ale zároveň i neospravedlniteľná. Prítomnosť teda dokazuje zločinnosť Bushovho počínania v minulosti. Aby sa tomu v budúcnosti predišlo, bolo by žiaduce, aby bolo počínanie USA v Iraku postavené pod medzinárodnú kontrolu.

Rezolúcia, ktorú Američania v OSN predkladajú, však s týmto neráta. Bush sa napriek svojim vojnovým zločinom v minulosti nechce vzdať kontroly nad Irakom ani v budúcnosti. Nechápe, že svet mu nemá prečo pomáhať v jeho protiprávnej a amorálnej agresii. Nechápe, že skutočne demokratické štáty rešpektujúce medzinárodné právo -- Dzurindovo Slovensko sem bohužiaľ rátať nemožno -- mu neposkytnú vojakov bez toho, aby mohli kontrolovať, či sa vláda v Iraku naozaj vráti do rúk irackému ľudu. Bush nechápe, že svet mu už neverí.

Prečo by mal svet platiť za Bushovu agresiu?

Okrem vojakov chýbajú Bushovi v Iraku aj peniaze. Preto vo svojom nedeľňajšom dramatickom prejave žiadal americký prezident od Kongresu 87 miliárd dolárov extra, ktoré by mali financovať jeho iracké dobrodružstvo v budúcom roku. Bush pritom predpokladá, že na nákladoch udržania súčasného protiprávneho stavu v Iraku by sa mal podieľať celý svet. "Európa, Japonsko a štáty Blízkeho východu budú z úspechu slobody v Iraku profitovať a mali by sa na ňom tiež podieľať," tvrdil americký prezident. Situáciu potom porovnal s povojnovým vývojom v Japonsku a Nemecku, keď dodal: "Po druhej svetovej vojne sme opäť postavili na nohy porazené Japonsko a Nemecko a podporovali sme ich, keď vytvorili dôstojné vlády. Tomuto cieľu sme obetovali roky a finančné prostriedky." V prípade Iraku je teraz, podľa Busha, na rade zvyšok sveta.

Problém je v tom, že Nemecko a Japonsko boli porazené vo vojne, ktorú ony samy začali. To nie je prípad Iraku -- svet nemá prečo finančne podporovať Bushovu ideológiu preventívnej vojny. Kým v druhej svetovej vojne boli USA záchrancom slobody a medzinárodného práva, v irackom konflikte sú agresorom. Podpora Bushovi by bola nadradením práva silnejšieho nad právo medzinárodné. Financovať Bushovu agresiu by bolo preto z hľadiska medzinárodného práva vojnovým zločinom.

Ani Američania už Bushovi neveria

Podobne je to aj s občanmi USA. Bush vo svojom prejave tvrdil, že ,,proti nepriateľovi bojujeme v Iraku preto, aby sme ho nestretli na našich vlastných uliciach, v našich mestách". Toto odôvodnenie žiadosti o financovanie jeho irackého dobrodružstva je scestné -- George W. Bush nikdy nedokázal, že by Irak ohrozoval bezpečnosť USA. Aj preto nenasledoval po Bushovom nedeľnom prejave tradičný výbuch amerického patriotizmu, ale zdrvujúca kritika. Demokratický kongresman Dick Gephardt Bushov prejav odmietol, keď poukázal na skutočnosť, že ,,dodnes sa nenašli v Iraku zbrane hromadného ničenia, ktorými Bush zdôvodňoval nutnosť vojenského zásahu", a dodal, že ,,Bush začína prichádzať na to, že sa vydal zlou cestou". Ďalší kandidát na prezidenta USA Howard Dean potom už otvorene prirovnal vojnu v Iraku k Vietnamu. ,,Okrem informácie, že to bude drahé, nepredložil Bush nijaký plán," trafil klinec po hlavičke zasa demokrat John Kerry, ktorý sa chce taktiež uchádzať o prezidentské kreslo v roku 2004.

Ako ďalej?

Odpoveď na túto otázku chýba nielen Kerrymu, ale aj celému medzinárodnému spoločenstvu. Ako zabezpečiť, aby sa po narušení suverenity Iraku vrátila vláda do rúk irackého ľudu?

Pritom to nie je Bush, kto by mal tento plán predložiť. Americký prezident, ktorý zavliekol svoju krajinu do protiprávnej vojenskej agresie a zničil jej imidž, musí už iba jedno -- vyvodiť osobnú zodpovednosť. Keďže svojím konaním dokazuje, že mu chýba akýkoľvek zmysel pre politickú realitu a nehodlá sám abdikovať, treba vyčkať do nasledujúcich volieb v USA. Bush sa topí v irackej krvi. Svet a OSN mu nemajú dôvod pomáhať. Stačí, ak zatiaľ prostredníctvom humanitárnych zásielok pomôžu iba obyčajným Iračanom.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO