V každom prípade však náboženské presvedčenie tvorí významnú súčasť
americkej kultúry a je realitou amerického politického života. Otázka preto
stojí: Ako môžu v ústavnej demokracii spolu vychádzať rôznorodé náboženské a
sekulárne doktríny a kooperovať pri rozumne spravodlivom a efektívnom spravovaní
krajiny? Aké požiadavky musíme vzniesť na náboženské a sekulárne doktríny a
politickú sféru, aby mohli navzájom spolupracovať? Problém vo
vašej ostatnej práci sa teda líši od problému v Teórii
spravodlivosti.Myslím, že áno. Teória spravodlivosti bola
komprehenzívnou doktrínou liberalizmu, ktorá mala za cieľ rozvinúť klasickú
teóriu spravodlivosti -- teóriu spoločenskej zmluvy -- a urobiť ju odolnou voči
tradičným námietkam rôznych druhov. V Politickom liberalizme sa problémom stala
otázka: ako sa náboženstvo a komprehenzívne sekulárne doktríny dajú zlúčiť so
základnými inštitúciami ústavného režimu a ako ho môžu podopierať. V tom spočíva
rozdiel.Ostaňme pri tomto novom probléme, pri otázke, ako urobiť
liberálnu ústavnú demokraciu nielen prístupnou, ale aj príťažlivou pre
nábožensky založených ľudí, pre ľudí, ktorí sa sami charakterizujú v prvom rade
ako liberáli, pre ľudí žijúcich podľa nejakej komprehenzívnej doktríny. Rozdiel
medzi komprehenzívnou doktrínou a politickou koncepciou, vo vašom jazyku, bol
pre mnohých ľudí ťažko pochopiteľný. Mohli by ste ho objasniť?
Komprehenzívna doktrína, či už náboženská, alebo sekulárna, si nárokuje
postihnúť celý život. Ak ide o náboženskú doktrínu, hovorí teda o našom vzťahu k
Bohu a k vesmíru a všetky cnosti, nielen politické, ale aj morálne, vrátane
tých, ktoré sa týkajú súkromného života a iných oblastí, má dôkladne zoradené.
Filozoficky by sme mohli namietať, že ani komprehenzívna doktrína v skutočnosti
nepokrýva naozaj všetky oblasti života. No jej cieľom je obsiahnuť všetko a
sekulárne doktríny sa usilujú presne o to isté. Dosah politickej koncepcie, tak
ako používam tento pojem ja, je však omnoho užší: vzťahuje sa len na základnú
štruktúru spoločnosti, jej inštitúcie, kľúčové prvky ústavnosti, otázky
základnej spravodlivosti a vlastníctva, a tak ďalej. Zahŕňa aj hlasovacie právo,
politické cnosti a dobro politického života, ale nemá zámer presiahnuť tieto
oblasti. Pokúšam sa ukázať, že na politickú koncepciu možno pozerať ako na
samostatne stojacu zložku, ktorá sa dá vložiť do rozličných komprehenzívnych
doktrín.
Dobro politického života je veľké politické dobro. Nie je to
sekulárne dobro presne stanovené nejakou komprehenzívnou doktrínou, napríklad
Kanta alebo J. S. Milla. Toto politické dobro by sme mohli charakterizovať ako
dobro slobodných a rovných občanov vedomých si povinnosti vzájomného
preukazovania úcty -- povinnosti dávať občanom verejné rozumy k ich politickým
činom.Skúsme tento rozdiel trochu osvetliť a možno aj
skonkrétniť: mohli by ste sa bližšie vyjadriť o problémoch spojených s
asistovanou samovraždou? Boli ste spolusignatárom spisu Philosophers' Brief
doručeného Najvyššiemu súdu USA minulý rok. V tomto spise tvrdíte, že ľudia
vnímajú utrpenie rozličným spôsobom a že v ústavnej demokracii by nemala nijaká
filozofická alebo náboženská autorita dostať priestor hovoriť do toho, ako má
osoba stráviť svoje posledné dni. Ako sa váš argument prejavuje v otázke
eutanázie?Chceli sme, aby Najvyšší súd USA rozhodol v súlade s
tým, čo považujeme za základné ústavné právo. Toto nie je záležitosť týkajúca sa
slobody vyznania, je to ústavný princíp. Možnosť rozhodnúť ako slobodný občan o
týchto zásadných otázkach sa pokladá za súčasť amerických slobôd. Samozrejme,
vieme, že nie každý súhlasí s eutanáziou, ale ľudia sa môžu zhodnúť na tom, že
jestvuje takéto právo, aj keď ho sami nikdy neuplatnia.
Myslím, že dobrým
argumentom proti tomuto pohľadu by mohol byť ten, aký zaujal Cass Sunstein.
Hovorí, že by bolo veľmi nemúdre, ak by najvyšší súd ustanovil právo, ako je
toto, ktoré je veľmi kontroverzné. Rozhodnutie súdu by vychádzalo z filozofickej
argumentácie ústavného práva a pripustilo by právo, s ktorým by nesúhlasilo
množstvo ľudí. To by bol môj kandidát na dobrý politický argument proti spisu
Philosophers' Brief. Argumentovať proti spisu by sa teda mohlo práve tým, že
najvyšší súd by sa v tomto štádiu nemal prikloniť ani na jednu stranu. Mal by
povedať -- a myslím, že správanie súdu môžeme aj takto interpretovať: Nie,
nerozhodneme o tejto otázke, diskutuje sa o nej, môže sa o nej rokovať v rámci
jednotlivých štátov, štáty môžu zaujať rozdielne stanoviská, no my by sme si
nemali prednostne privlastniť túto ústavnú otázku, keď nemusíme. Myslím, že
čiastočne mal súd na pamäti prípad Roe verzus Wade. Toto je komplikovaná
záležitosť, v súvislosti s ktorou neviem povedať, či by sa veci pohli smerom k
lepšiemu alebo horšiemu, ak by súd nebol rozhodol. Niektorí hovoria, že by sa
zlepšili, iní, že zhoršili. Sunstein patrí k tej prvej skupine, keď tvrdí, že
súd svojím rozhodnutím ustanovil právo v skutočne kontroverznej veci, keď to
nemusel urobiť. Najvyšší súd mal nechať diskusiu bežať trocha dlhšie.
Váš výsledný argument má teda skutočne do činenia s takými
druhmi argumentácie, aké by sa mali robiť v rámci ústavnej demokracie. "Verejný
rozum" -- váš technický výraz pre takéto druhy argumentov -- nie je
monolitný.Presne tak. Myšlienka verejného rozumu sa týka toho,
ako sa má rozhodovať o otázkach, no nepovie vám, čo sú dobré alebo rozumne
správne rozhodnutia. Vidíte, argument vo Philosophers' Brie, tak ako to chápem
ja, bol politický argument. Sunsteinov argument je tiež politický. Ten jeho je
však založený na povahe súdu: súdy nevynikajú vo filozofickej argumentácii a
nemali by sa o ňu pokúšať, podľa možností by sa mali skôr usilovať o užšie
koncipované rozhodnutia. V opačnom prípade si najvyšší súd otvára dvere do veľmi
veľkých kontroverzií. Ďalší argument proti asistovanej
samovražde by mohol byť ten, s ktorým prišiel Michael Walzer. Zraniteľná časť
populácie -- starí, chudobní, opustení -- by bola priveľká, prinajmenšom v našej
dobe, aby jej mohlo byť toto právo udelené. Toto právo je výborné a vhodné pre
ľudí, ktorí disponujú prostriedkami na používanie práva ako nástroja slobody,
ale pre ostatných ľudí by to v skutočnosti mohlo byť naozaj nebezpečné. A toto
je len jeden z mnohých argumentov v rámci verejného rozumu.
Presne tak. Nie som si síce istý, či to je dobrý argument, ale to je iná otázka.
Argumenty verejného rozumu môžu byť dobré alebo zlé, presne tak ako všetky
ostatné argumenty. V rámci verejného rozumu jestvuje mnoho argumentov a to je
vec, ktorú treba zdôrazniť. Vidíte, dostatočne som to neprízvukoval. Práve
revidujem Politický liberalizmus tak, aby bol v súlade s Prepracovanou
myšlienkou verejného rozumu, kde je tento aspekt úplne jasný.
Chcel by som
na tomto mieste povedať niečo o tom, čo v spomínanom článku nazývam "podmienka",
pretože si myslím, že to je dôležité. Táto podmienka sa dá sformulovať asi
takto: každá komprehenzívna doktrína, náboženská alebo sekulárna, môže byť v
každom okamihu uvedená do akéhokoľvek politického argumentu. Ja však tvrdím, že
ľudia, ktorí s nimi takto narábajú, by tiež mali predstaviť, čo pokladajú za
verejné rozumy pre svoj argument. Ich názor tým prestáva byť stanoviskom jednej
konkrétnej skupiny a stáva sa názorom, s ktorým všetci členovia spoločnosti môžu
(no nevyhnutne nemusia) rozumne súhlasiť. Dôležité je, že ľudia predkladajú také
druhy rozumných dôvodov, ktoré sa dajú pochopiť a oceniť nezávisle od ich
partikulárnych komprehenzívnych doktrín. A tak myšlienka verejného rozumu nemá
nič spoločné so správnymi odpoveďami na všetky tieto otázky, ale týka sa druhov
rozumných dôvodov, ktorými by otázky mali byť
zodpovedané.Kritici vám vyčítajú, že aj keď ste otvorený k takým
nábožensky založeným argumentom, ktoré možno pretlmočiť do všeobecných pojmov
zrozumiteľných všetkým ľuďom, pod povrchom argumentujete v prospech sekularizmu.
Teraz niečo také popierate. Áno, rozhodne to popieram. Môj
argument nie je o nič viac v prospech sekularizmu ako v prospech náboženstva.
Len si to uvedomme: sú dva druhy komprehenzívnych doktrín, náboženské a
sekulárne. Prívrženci náboženskej viery povedia, že skryto argumentujem v
prospech sekularizmu, a tí druhí budú hovoriť, že v prospech náboženstva.
Popieram oboje. Každá zo strán predpokladá základné myšlienky ústavnej
demokracie, a tak podľa mňa môžeme používať naše politické argumenty v zmysle
verejného rozumu. Ak to robíme, nachádzame sa na spoločnej pôde. Takýmto
spôsobom sa môžeme navzájom porozumieť a spolupracovať.Dovoľte
mi to preformulovať. Otázkou by bolo, kto určuje podmienky verejného rozumu?
Veriaca osoba môže povedať: Pozrite, zjavenie nie je len osobná záležitosť -- je
tu, v tejto knihe. Prečo by som nemohol použiť takýto argument? Alebo skúsme ísť
ešte bližšie k jadru problému: z akého dôvodu musím argumentovať takým spôsobom,
aby s tým každý súhlasil alebo mohol súhlasiť? Vzhľadom na to, s kým mám
diskutovať, sa zdá, že tieto podmienky skĺzavajú do sekularizmu. Zoberme si
argument za posvätený život. Veriaci človek môže povedať, že mu to bolo zjavené.
No keby sa od neho požadovali argumenty, ktorým by mal každý porozumieť, žiadali
by ste ho zriecť sa pravdy tak, ako ju on pozná... Samozrejme, že
od vás nikto nechce, aby ste sa vzdali svojej pravdy. Máme tu však jeden
problém, ktorý treba vyriešiť. Koľko je v Spojených štátoch cirkví a
náboženských skupín? Ako môžu spolu vychádzať? Jeden spôsob, ktorý bol v
histórii veľmi častý, je, svoje pozície si vybojovať -- tak ako vo Francúzsku v
šestnástom storočí. Ako sa tomu dá vyhnúť?
Mohol by som sa teraz poobzerať
dookola a spýtať sa, či neexistuje nejaké lepšie riešenie či návrh. No nevidím
nijaké iné riešenie. Toto riešenie sa v Spojených štátoch uplatňovalo od prvého
dodatku k ústave. Ako viete, dovtedy plnila funkciu "štátnej cirkvi" v Novom
Anglicku kongregacionalistická cirkev a na Juhu to bola anglikánska cirkev. Ako
dosiahol Madison odluku štátu a cirkvi najskôr vo Virgínii a potom aj v
Kongrese? Baptisti, presbyteriáni a malé denominácie nenávideli Jeffersona,
ktorý podľa nich predstavoval stúpenca sekularizmu najhoršieho druhu. No
Madisonovi sa podarilo presadiť prijatie Jeffersonovho zákona, pretože baptisti,
presbyteriáni a príslušníci malých denominácií, ktorí boli vylúčení v Novom
Anglicku a na Juhu, sa spojili v záujme svojej vlastnej ochrany.
Ak chcú,
ľudia môžu používať argumenty z Biblie. Mojím cieľom však je, aby si uvedomili,
že by tiež mali ponúkať také argumenty, s ktorými by mohli súhlasiť všetci
rozumní občania. Opäť sa pýtam, aká tu je alternatíva. Ako možno v ústavnom
režime vyjsť so všetkými ostatnými komprehenzívnymi doktrínami? Predstavme si to
v takomto svetle. Môže náboženstvo prosperovať, môže náboženstvo
prežiť v takomto druhu spoločnosti?Povedal by som, že odpoveď je
jasná: Áno. Vezmime si Spojené štáty a Európu. Podľa môjho názoru Európania
úplne prestali dôverovať cirkvi, pretože tá držala s monarchami.
Inštitucionalizovala inkvizíciu a stala sa súčasťou represívneho štátneho
aparátu. Niečo také sa u nás nikdy nestalo. Takáto skúsenosť je nám cudzia. Ak
možno hovoriť o niečom takom ako potvrdenie históriou, tak naša skúsenosť dáva
jednoznačne kladnú odpoveď. Predkladám historickú odpoveď, nie teoretickú,
myslím si však, že si môžeme položiť otázku, či sa napríklad katolicizmu darí
lepšie tu, v Brazílii alebo vo Francúzsku. Tocqueville hovorí o rovnakej veci.
Precestoval túto krajinu a rozprával sa s mnohými katolíckymi kňazmi, ktorí boli
v tom čase vo výraznej menšine. Keď sa ich pýtal, prečo je náboženstvo v tejto
krajine také slobodné a prekvitajúce, dostal odpoveď, že vďaka odluke štátu a
cirkvi. Hovoríte o svojej alternatíve. Čo tým chcete dosiahnuť?
Svojím spôsobom to skoro znie, ako keby ste hovorili: Pozrite, toto je najlepší
spôsob, ako spolu dobre vychádzať, toto je najlepší modus vivendi. Zároveň však
idete vo svojich tvrdeniach omnoho ďalej: chcete "stabilitu zo správnych
rozumných dôvodov". Aké rozumné dôvody, okrem mieru, ktorý by bol veľmi dobrým
dôvodom, by ste ešte spomenuli? Mier je určite najlepší dôvod.
Existuje však veľa iných rozumných dôvodov. Už som spomenul dobro politického
života: dobro slobodných a rovných občanov rozpoznávajúcich povinnosť
preukazovať si navzájom úctu a podporujúcich inštitúcie ústavného režimu.
Predpokladám, že v súlade s II. vatikánskym koncilom rímski katolíci odobrujú
tieto politické inštitúcie. Rovnako ako mnohí protestanti, židia a moslimovia.
Znie to, ako keby ste naozaj obhajovali argument v prospech
dôstojnosti jednotlivca. Skúsim to obrátiť. Istým spôsobom to znie skoro ako
náboženský argument. V poriadku. Prečo by som to mal popierať? Ak
chcete povedať, že to prichádza z posvätenosti jednotlivca Bibliou, výborne,
nemusím to popierať. Zároveň však nechcete argumentovať na
tradičnom základe. Namiesto toho vychádza váš argument za uznanie dôstojnosti
jednotlivca z fungovania liberálnej ústavnej demokracie.
Liberálna ústavná demokracia by mala zabezpečiť každému občanovi slobodu a
rovnosť a ochraňovať jeho základné práva a slobody. Vidíte, nepoužívam iné
argumenty, pretože na svoj cieľ ich naozaj nepotrebujem, a ak by som to robil,
už od začiatku by to vyvolalo rozpory. Občania môžu mať svoje vlastné ukotvenie
vo vlastných komprehenzívnych doktrínach, nech už sú akékoľvek. V Politickom
liberalizme si dávam záležať na tom, pokiaľ je to možné, naozaj nič
nerozdiskutovávať, čím by som sa mohol dostať do sporu s akýmkoľvek teológom
alebo filozofom.Ako ste vo svojej práci prepracovali myšlienku
verejného dobra? Je to ešte stále verejné dobro? Ako by ste o ňom hovorili v
liberálnej ústavnej demokracii, kde pluralizmus je skutočnosťou? Je odložené
bokom alebo nanovo koncipované? Rozličné politické názory, aj keď
sú liberálne, v zmysle podpory liberálnej ústavnej demokracie, bezpochyby majú
istú predstavu verejného dobra vo forme prostriedkov na zabezpečenie toho, aby
ľudia mohli využívať svoje slobody. Existujú rozličné spôsoby ako definovať
verejné dobro, ale to by bol jeden spôsob, ako by ste to mohli
urobiť.Verejné dobro je teda skôr dobro, ktoré je spoločné
všetkým občanom, dobro každého občana, ako dobro klenúce sa ponad všetko.
V tejto súvislosti by som rád zdôraznil jednu vec. Počúvame, že
liberalizmu chýba myšlienka verejného dobra, ale myslím si, že to je chyba.
Napríklad, môžete povedať, že ak občania konajú v ústavnom režime podľa
správnych rozumných dôvodov, potom bez ohľadu na svoje komprehenzívne doktríny,
chcú spravodlivosť pre všetkých ostatných občanov. Možno povedať, že všetci
pracujú spolu na jednej veci, ktorou je zabezpečiť spravodlivosť pre každého
jedného občana. To, samozrejme, nie je ich jediný spoločný záujem, ale je to
jediná vec, o ktorú sa všetci spoločne snažia. V mojom jazyku, usilujú sa o
jeden cieľ, cieľ spravodlivosti pre všetkých občanov.Vy sa teda
pokúšate uzmieriť postupy ústavnej demokracie a prezentovať to presvedčivým a
podmanivým spôsobom.Áno -- dúfam, že to je podmanivé. Pokúšam sa
ukázať, že táto forma režimu, za istých okolností, je možná a má svoje vlastné
verejné formy diskurzu. Toto nezodpovedá nijakú partikulárnu otázku, iba hovorí,
ako by sa mali politické otázky prediskutovávať. Ja naozaj vysvetľujem to, čo by
podľa mňa mala byť verejná filozofia v rozumne spravodlivom ústavnom režime.
Johna Rawlsa sa za liberálny katolícky časopis Commonweal
pýtal v januári 1998 Bernard Prusak
Preložila Kamila
Štullerová Poznámka prekladateľky: Rawls, J.: Politický
liberalizmus, prel. Pavol Štekauer, Prešov, Slovacontact 1997. Slovenskú
terminológiu Rawlsových filozofických termínov preberám z tohto vydania. Aj
keď si uvedomujem, že centrálny pojem `verejný rozum'(anglicky public
reason, nemecký preklad ffentliche Vernunft) v slovenskom preklade
neumožňuje celý významový rad použitý v origináli (public reason, public
reasons, reasonably, reasonable) významovo oscilujúci medzi rozumom,
rozvážnosťou, dôvodmi a logikou, prikláňam sa k Štekauerovmu riešeniu, ktoré
pokladám za najprijateľnejšie.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
