Gratulácie od premiéra však prichádzajú práve vtedy, keď niektoré postoje únie voči nám vyvolávajú rozčarovanie. Málokto zo spomínaných predstaviteľov sa pozastavil nad tým, že pred dvoma týždňami sa uskutočnila prvá manifestácia zo strany profesijných kruhov, ktorá otvorene kritizovala niektoré návrhy únie. Konkrétne sa to týkalo poľnohospodárskych dotácií. Pár stoviek poľnohospodárov vyšlo pokojne do ulíc a protestovalo proti nepomeru dotácií, ktoré dostanú oni a ich západní susedia. Tejto požiadavke sa nedá nič vyčítať a skôr treba privítať, že sa konečne niekto začína legitímne zaujímať o svoju pozíciu v budúcej EÚ. Ale treba sa pozastaviť pri spôsobe, akým médiá komentovali "razanciu" pochodu slovenského agrosektora. Vraj to bol skôr smútočný pochod a naši poľnohospodári sa v ničom nevyrovnajú českým, ktorých prišlo oveľa viac a ich prejav sa nedal prehliadnuť. O týždeň neskôr vstúpili do ulíc odborári, ktorí naopak zhromaždili viac ako desaťtisíc ľudí, a to číslo je len podľa odhadov médií. Tento pochod sa však stretol s posmešnými komentármi médií, ako aj intelektuálov blízkych vládnemu establishmentu. Už niekoľko rokov môžeme na Slovensku medzi spoločenskými, politickými a kultúrnymi elitami pozorovať výsmech z občianskej aktivizácie, ktorá sa môže týkať sociálnych, ľudských, či kultúrnych práv, rasizmu a ekológie. Znovu vstupujeme do éry, keď sa už nepatrí protestovať. Veď sme predsa dosiahli, čo sme chceli... A len vláda a jej blízki vedia, čo je pre ľudí dobré... Ale čo majú sociálne protesty a EÚ spoločné? Vzájomný rešpekt! Ľudia, ktorí v uliciach Bruselu tak často protestujú, to nerobia preto, že by chceli úniu zrušiť. Naopak, usilujú sa ju vylepšovať a navrhovať, ako by mohla byť ešte bližšie k ľuďom. Takisto únia i jej inštitúcie si v poslednom čase zakladajú na prístupe, ktorý volia v komunikácii s občanmi. Netreba to idealizovať, ale všimnime si, ako sa zachovala delegácia Európskej komisie na Slovensku k protestujúcim. Prijala ich a zdôraznila, že je to ich legitímne právo vyjadriť nesúhlas.

Odbory aj vláda argumentujú úniou

Vláda si zrejme neuvedomuje, že sa postupne dostáva do izolácie, a to nie vo vnútropolitických podmienkach, ale navonok. Veď Ivan Saktor argumentoval Európskou úniou a zaužívanými štandardami sociálnej diskusie v nej. Arogancia vlády, ktorá sa z Námestia slobody dala cítiť až na Námestí SNP, je predvojom hanby, ktorú bude zažívať v Európskej únii medzi svojimi sociálnodemokratickými, či aj niektorými kresťanskodemokratickými kolegami. Demontáž všetkého solidárneho, čo v tejto krajine existovalo pod zámienkou zlej efektivity, či zastaranosti je v skutočnosti cestou späť, čo sa pravdepodobne v budúcnosti ukáže. Európsky priestor je priestorom, kde je jednou z priorít rovnosť šancí jej občanov. Žien a mužov, rás, národností, vierovyznaní, tej či onej orientácie. Viac ako osemdesiat percent z rozpočtu sa prerozdeľuje na vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi a obyvateľmi. Tzv. hladové doliny v minulosti dostali mnohé štrukturálne investície, ktoré im pomohli v rozvoji. Dnes nás však ťahá do únie politická reprezentácia, ktorá odmietla antidiskriminačný zákon, z problémov narastajúceho rasizmu sa zvlášť nevzrušuje a navyše sa jej protesty ľudí, ktorí pomaly nemajú peniaze ani na základné životné potreby, zdajú prehnané či nebodaj protireformné. Ach, aké sú to reformy? Pod rúškom prístupového procesu do EÚ predávajú majetok štátu, ktorý mohol byť garanciou stabilného a nie šokového cenového prispôsobenia sa Európskej únii. Liberalizujeme trh s energiami skôr, ako to od nás EÚ požaduje, privatizujeme štátne podniky a zároveň sa zamlčuje fakt, že v EÚ nie je zakázané verejné vlastníctvo podnikov, ale ich monopolné postavenie, či nekalá konkurencia. Namiesto toho Dzurindova vláda v minulosti predala telekomunikácie štátnej firme inej krajiny, a operuje voľným trhom, keď si nevie poradiť s ich cenovou politikou. Aké smiešne, nazvať ľudí protireformnými!

Voľby rozhodli

Ostáva veriť, že voľbou terajšej garnitúry ľudia naozaj volili vstup do EÚ, ako sa na tom zhodli sociológovia, a nie smiešnu konzervatívno-liberálnu vládu, ktorá riadi tento štát ako bezvýznamnú šetriacu firmu pred fúziou s gigantom, ktorý ju pohltí. Ľudia, chceli ísť do únie, ale vedeli, že s Mečiarom či slotovcami sa to nedalo. Ľavičiari sa nevedeli dohodnúť vo svojich stranách medzi sebou a nieto ešte s voličmi, a tak sa zdá, že voľba bola voľbou menšieho zla. Protestmi však spoločnosť konečne dospieva a do ulíc ju nevytiahne už iba víťazstvo na MS v hokeji, ale aj nespokojnosť s vlastným životom. Slovenskí konzervatívci, ktorí sú síce pozorovateľmi svojich európskych politických skupín, však nemajú ani toľko odvahy, aby sa priučili skúsenostiam svojich kolegov v západnej či južnej Európe. Keď chcel José Maria Aznar znížiť nezamestnanosť, musel sa dohodnúť s odbormi a zamestnávateľmi na dlhodobom sociálnom pláne, ktorý zaručil v priebehu pár rokov niekoľkopercentný pokles nezamestnanosti a sociálny zmier. Nie! Naša vláda naopak povie, že v prvom rade si musí zháňať zamestnanie občan. No hneď na to mu zruší cestovné zľavy, alebo zvýši cestovné, poprípade, keby sa chcel za prácou presťahovať, tak mu zníži podporu pri získavaní úveru cez hypotéky, či stavebné sporenie, aby to nemal také ľahké. Jednou z priorít EÚ je mobilita pracovnej sily, no v rámci Slovenska robí Dzurindov kabinet všetko proti. Akýže sú to Európania?

Čo sú hodnoty únie?

V tejto úvahe nie je potrebné diskutovať o tom, koľko izoglukózy, či iných kvót naša reprezentácia s EÚ vyjednala, či koľko dotácií dostanú naši poľnohospodári. Na Slovensku by sa malo konečne začať diskutovať o tom, čo Európa v skutočnosti reprezentuje a čo nie. Pri diskusiách o NATO sme si zvykli počúvať, že vstupom do NATO vstupujeme do priestoru spoločných hodnôt. Často sa rečník poopraví a povie, že je to v skutočnosti ochrana spoločných hodnôt, ako sú demokracia či sloboda. Spýtajme sa teda, prečo ľudia ako Šebej, či Palko nehorlia podobne, keď rozprávajú o Európskej únii. Lebo tá pre nich reprezentuje nadstavbu spomenutých hodnôt, a teda solidaritu a rovnosť šancí medzi ľuďmi. V tom však už vidia problém, takzvaný euromarxizmus. Prednedávnom mi Willi Görlach, poslanec Európskeho parlamentu okomentoval, kroky Slovenskej vlády v ekonomickej oblasti takto: "Trh nie je sociálny, a preto môže byť iba prostriedkom. Sociálna dimenzia našej ekonomiky nie je len utopickou myšlienkou. V skutočnosti je rozvíjaná mnohými generáciami a je stálou súčasťou európskej kultúry, Európskej únie." Na moju interpretáciu niektorých argumentov, že aj EÚ sa bude musieť posunúť viac k absolútnemu trhu, Görlach odpovedá: "Globálne trhy sa nezrodili dnes a ani včera. Globálnym trhom treba dať pravidlá a k tomuto procesu prispieva aj Európska únia. Sociálne parametre, ktoré sa trhu snaží vtláčať EÚ, ju robia inou od Spojených štátov." Je načase, aby si to uvedomili aj tí, čo zasadajú každú stredu na Námestí slobody.

Nejde o spásu

Nikto nehovorí, že vstup do Európskej únie nás spasí, a ani nechcem tvoriť ódy na EÚ podobné tým, ktoré niekto produkuje o NATO. Je však isté, že slovenské výnimočnosti v podobe návrhu dôchodkovej reformy, či rovnej dane, sa konečne objavia v svetle, ktoré tu doteraz chýbalo. V kontextoch, ktoré skúmajú spravodlivosť, solidárnosť či udržateľnosť týchto pochybných inovácií, či krokov späť. Dúfajme, že sa naše vnímanie krokov politickej reprezentácie dostane do týchto relácií.

Publikujeme s laskavým svolením slovenského kulturněpolitického týdeníku Slovo