Neučme studenty řešit problémy, ale úkoly

Píšem, píšem písaničku, napíšem ich šestnásť, ....

9. 4. 2015

V štúrovskej v slovenčine platilo: píš ako počuješ. Dnes študenti nezriedka uplatňujú modernejšie pravidlo: píš čo napísané nájdeš. Vlastne opisuj, nanovo edituj. Diplomku mi napísala priateľka podľa môjho rukopisu. Ten bol výsledkom riešenia jej témy v podniku, ktorý som denne spoznával niekoľko mesiacov. Až tam, po piatich rokoch štúdia, som v sebe rozpoznal spôsobilosť zhostiť sa náročnej poznávacej úlohy. Jej zdokumentovaný a obhájený výsledok mi priniesol ponuku pracovať vo výskume. 

Potom som mal šťastie stretnúť a spolupracovať s výnimočne múdrymi ľuďmi. Škola mi dala len základ. Popri nich som sa postupne naučil tvorivo riešiť zložité odborné úlohy. Aby som im to sprostredkovane splatil, dal som sa na učiteľskú dráhu. Dieru do sveta problémov som ale nevyhĺbil. Tradícia je obľúbená spoločenská košeľa. Dodnes študenti, profesori, aj prezidenti naďalej oddane „riešia problémy“. To aj napriek tomu, že svet problémov, ktoré nás obklopujú a tvária, je len možným zdrojom našich úloh. 

Esencia sveta úloh naproti tomu sídli v nás, v našom vedomí, spoluutvára naše osobné a sociálne duchovno. Úlohami, ich riešením premieňame nepoznané na poznané. Nadobudnuté poznatky nám slúžia ako návod na praktické vysporiadanie sa s problémami, ako sa ich zbaviť ako batoha našich osobných, rodinných, odborných, výskumných či spoločenských starostí. 

Problém je nedostatočne poznaná prekážka. Úloha je poznávacia a realizačná cesta ako sa zbaviť problému. Riešime úlohy, nie problémy. Poznávacia povaha riešenia úloh je preto domovom tvorivosti. Tvorivosť sa nedá „navzdelať“, rodí sa a kultivuje v svete nami riešených a realizovaných úloh. 

Je múdre, ale nestačí na univerzitách viesť len ku kritickému mysleniu. O tom je aj teória riešenia úloh. Jej osvojenie a užitie školám dodnes akosi nechýba, a tak naďalej zarputilo „píšeme magisterské“ práce a „riešime ich problémy“ vezúc sa na rozbitom myšlienkovom rebriniaku po kľukatých cestách prekonanej minulosti. 

Starosť, problém bakalárskych, magisterských a dizertačných prác je najprv v rukách tých čo vypisujú ich témy, schvaľujú, stanovujú pravidlá, vedú, hodnotia a vytvárajú inštitucionálne podmienky na ich kvalifikované zvládnutie. Rozhodujúci je však vzťah učiteľa ako vedúceho (majstra) a študenta (učňa).Sídli v ňom stále veľa intuitívnosti a slabého odovzdania ríši racionálneho poznávania. 

Rozširovať ministerskú angažovanosť pri rozhodovaní o záverečných prácach môže byť len pribúdaním ďalšej administratívnej vrstvy, ktorou bude zavalená príležitosť prácu tvorivo riešiť. Obdobie riešenia záverečných prác na univerzitách je, má byť, jedinečným vyvrcholením dlhoročnej akademickej prípravy, rozhodujúcou príležitosťou rozvinúť tvorivú spôsobilosť ich absolventov riešiť a úspešne vyriešiť im uložené úlohy. 

Je bránou k ich spôsobilosti v budúcnosti identifikovať možné úlohy, vedieť ich definovať, viesť a koordinovať sústavy úloh. Riešením úloh tvorivo kráčame do našej možnej budúcnosti.

Vytisknout