Život Klima Samgina

1. 8. 2014 / Igor Daniš

V rámci lepšieho poznania Ruska, v dobe pre neho dnes neblahej a nevraživosti šírenej proti nemu na Západe (celý konflikt na JV Ukrajine a Kryme sa mohol riešiť mierovo, inak, ak by bol záujem -, napr. autonómiou po vzore Katalánska, Baskicka, Južného Tirolska Alandov, či postavením Gibraltáru) som narazil na Gorkého dielo. Objavil som skvelý, ale opomínaný, román Život Klima Samgina. Román sa skladá zo štyroch častí a má takmer 2000 strán. Gorkij ho zamýšľal písať už v rokoch 1905-06 (Proust začína písať objemný román Hľadanie strateného času). Nakoniec prvé tri časti napísal v exile v rokoch 1925-1930 (od roku 1928 žil striedavo v Rusku a  Taliansku) a posledný diel písal v Rusku, kde sa s konečnou platnosťou usadil v roku 1932. Gorkij Život Klima Samgina písal v dobe, kedy Musil písal Muža bez vlastností, Huxley Kontrapunkt, Dos Passos experimentálny román, trilógiu U.S.A., Broch Námesačníkov, Bulgakov písal dvakrát Majstra a Margarétu, svetu boli známe Kafkove romány a  Joycov Odysseus. Sám Gorkij zamýšľal napísať kroniku doby od 80. rokov 19. storočia po rok 1918. Zamýšľal napísať kroniku doby, novú Vojnu a mier alebo román na spôsob Bratov Karamazovcov (podobne ako Dostojevskij mohol zomrieť v mladom veku, ale pokus o samovraždu mu nevyšiel). Lenže veľký a rozsiahly román Život Klima Samgina o štyridsiatich rokov v ruskej spoločnosti, jej živote a vývoji, nie je ani Vojna a mier, ani Vzkriesenie, ani noví Bratia Karamazovci, ani nové Besy. V jeho románe sú síce vykreslení, intelektuáli, mešťania, malomeštiaci, umelci, sedliaci, robotníci, šľachtici, ale nelomcujú nimi besy, nie sú ovládaní diablom, nie sú posadnutí po čine a moci ako v skvelom a slávnom v Dostojevského románe.

Život Klima Samgina je iný román, román s presahom do dnešných čias. Znázorňuje, obnažuje a vysvetľuje mnohé prúdy a názory panujúce v ruskej  spoločnosti, platné do dnešných čias. Klim Samgin je úplne niečo iné, čo dovtedy Gorkij písal, aj keď mnohé motívy a témy sú rozobraté v dráme Meštiaci alebo v románoch Podnik Artamonovovcov, Varenka Olesovová a v Živote zbytočného človeka. Gorkij v tomto diele vôbec neheroizuje boľševikov. Lenina Gorkij neznášal (hlavne po revolučnom terore), a to sa odráža aj v tomto diele. Gorkij sa prejavil ako skúsený spisovateľ: V stati, kde postava kritizuje Lenina, v ďalšom odseku kritizuje Gorkého

Niet divu, že existujú domnienky, že román sa stal príčinou jeho zavraždenia (otrávenia) v rámci procesov Veľkej čistky v rokoch 1936-1938. Gorkij zomrel náhle, podobne ako jeho syn (údajne iba prechladol a nevyliečil sa). Lenže vieme, že Stalin predsa len mal ako-tak v obľube, a obdivoval, inžinierov ľudských duší (sám sa asi v mladosti túžil ním stať). Je známe, že Bulgakovovu hru Dni Turbinovcov videl 15-krát. Aj tak bola nakoniec zakázaná Ždanovom. Dni Turbinovcov je do divadelnej hry voľne prepísaný román Biela garda (o komických peripetiách uvádzania hry v Moskve písal Bulgakov v nedokončenom Divadelnom románe) mapujúci medzi iným udalosti v Kyjeve na prelome rokov 1918/1919. Kto sa zaujíma o dianie na Ukrajine, môže nájsť mnoho paralel v tých dobách. (Mimochodom, na JV Ukrajine "nezávislý" človek môže uprchnúť preč, kdežto z Gazy nie. Je totálne obkľúčená, podobne ako Leningrad 1941-43. USA vojensky podporujú Izrael, podobne ako Rusko separatistov.) Gorkého druhá manželka Mária Andrejeva bola že vraj jedna z predobrazov Margaréty v Bulgakovom Majstrovi a Margeréte. Gorkij žil, hlavne v exile, ešte s ruskou "Mata Hari" Máriou Ignatievnou Zakrevskou (Moura Budberg), ktorej román Život Klima Samgina venoval.

Klim Samgin je typický ruský intelektuál. Aspoň tak ho zamýšľal Maxim Gorkij. Samgin (sám) je človek pasívny, ktorý skôr načúva, ako sám hovorí. Je pozorovateľom, nie dejateľom. Je to intelektuál pre beletriu, nie človek jednajúci, vtiahnutý priamo do tvorby dejín. Sám seba považuje za obeť, žertvu dejín. Sám ani nemá, ani neprodukuje originálne myšlienky, ale pretože málo hovorí, každý sa domnieva, že v sebe skrýva originálne myšlienky. Rád skúma sám seba, analyzuje vlastné myšlienky, vývoj vlastných myšlienok. V ostaných ľuďoch, v ich myslení rozpoznáva systém fráz. Nenávidí ich. Každý nesie v sebe systém fráz, ktorými sa snaží presvedčiť ostaných, o ich pravdivosti a originalite. Samgin je sám nevyhranený, podozrievavý voči každému, podozrievavý voči falošnosti každého, samoľúby, tak trochu mizantrop.

Voči ženám sa chová tiež nevyberavo, podozrieva ich, ale na druhej strane -- čo je komunistickej ruskej literatúre ojedinelé -, je zmyselný. Jedna zo žien, ktorá ho telesne veľmi priťahovala, a neskôr mu bola na prekvapenie duševne veľmi blízka, sa stala pre neho zásuvka v stole, kde vyhadzoval intímne veci, smeti svoje duše. Uvedomil si to najmä, keď ju stratil. Musela v rámci tajnej politickej práce utiecť. Neskôr zomiera pri jednom atentáte.

Samgin je skúpy na slová, pozorujeme skôr jeho myseľ. Pozoruje a je pyšný na svoj pozorovací talent. Svet (dejiny) je pre neho nepretržitý prúd protikladných javov po špirále. Avšak si uvedomuje, že ani jeho myšlienky, nie sú jeho. Samgin koná a neverí. Nekoná to, čo všetci, ale proti všetkým. Má akoby utajený strach zo života, z tmy, ktorú nemá kto osvietiť. Intelektuál je mučeník ducha; mučeník ducha v cirkvi intelektuálov. Myslenie vždy dogmatizuje.

Klima Samgina ťažko možno ale označiť ako tzv. človeka z mäsa a krvi, ktorý hýbe emóciami. Jeho city a vzťahy sú vyjadrené hrubo, nejasne. Napríklad ťažko pochopiteľný je jeho vzťah nevzťah k jeho žene Varvare. Román zapĺňa mnoho epizodálnych postáv. Na scénu prichádzajú náhodne. Mnohé stretnutia Samgina s inými postavami sú viac, než prekvapivé. Až tak náhodné a prekvapivé, že pravdepodobnosť je tak trochu znásilnená. To však nie je na románe podstatné. Klim Samgin, ako aj ostatné postavy, sú skôr hlasy, hlasy doby, hlasy vyjadrujúce myšlienky zachytenej doby. Gorkij sám nekomentuje dianie, neanalyzuje postavy, všetky komentáre a analýzy prechádzajú cez myseľ Klima Samgina. Samgin nie je alter ego Gorkého. Gorkij prehovára cez mnohé postavy, jeho názory roztrieštené prechádzajú mnohými postavami a menia sa. Nemožno povedať, že tak toto myslel Gorkij. Gorkému ide skutočne o kroniku doby, o vystihnutie spoločenského prostredia, o zachytenie pravdy.

Stretávame sa s názormi a pohľadmi na vývoj spoločnosti a politiku od intelektuálov cez podnikateľov, malomeštiakov a sedliakov až po robotníkov. Počujeme hlasy eserov, menševikov, cáropapistov, konštitučných monarchistov (kadetov), reformistov, dekabristov, národných socialistov, marxistov, slavianofilov, vlastencov, nihilistov, sektárov tiahnucich k mystike. Rýchlo pochopíme mnohoznačnosť ruskej spoločnosti, rôzne názorové prúdy, frakčnosť jej politiky. Stretneme sa s krutosťou a brutalitou moci, jej zaobchádzanie s kritikmi a opozíciou. Krutosť a brutalita moci nie je výmysel komunistov -- na čo dnes zabúdame -,, tobôž toľko neustále kritizovaná soft verzia v dnešnom Rusku, ale historická črta, základný kameň cárizmu, na ktorý komunisti umne a úspešne nadviazali, pretože dobre vedeli, čo na ľudí platí, na čo sú zvyknutí, čo budú rešpektovať -- inak príde k ďalšej revolúcii. Gorkij opisuje dosť podrobne Krvavú nedeľu v Petrohrade v januári roku 1906 ako aj povstanie v Moskve. Taktiež podrobne opisuje udalosti vo februári roku 1917, kedy nedokončený román končí. Lenže na prekvapenie neopisuje tieto udalosti z pozície komunistickej ideológie, na ktorej interpretáciu, "konečné vyústenie", sme boli zvyknutí. Gorkij je neutrálny. Boľševické názory sú najmenej počuť. Boľševizmus sa skôr prejavuje ako hrozba. Lenina nepočuť. Podľa Samgina jeho myšlienky sa nedajú brať vážne. Je to okrajová postava, žiaden predurčený revolucionár. Stalin sa nevyskytuje vôbec. Samgin nemá rád ani boľševikov, ani Lenina. Historické postavy, ktoré si ctil Samgin, resp. sa vyskytujú v románe, sú Tolstoj, Čechov, Andrejev (tento spisovateľ bol priateľ Gorkého, s ktorým sa neskôr názorovo rozišiel), Schopenahuer, Nietzsche, Voltaire, Rabelais, Swift, Kant, Hobbes, či v galérii v Berlíne objavený Hieronymus Bosch, ktorý hádže svetlo z minulosti na súčasnosť. Vyskytne sa aj názor odporúčajúci čítať Tomáša Masaryka.

Áno, Rusko bolo radikálne, krajina radikálnych názorov, radikálnych ľudí. Niet divu, že tam vyhral boľševizmus. Lenže nezabúdajme, že napr. vodkyňa (amerických) libertiánov -- dnešnej jednej hlavnej hybnej sily diania vo svete -, Ayn Rand, vlastným menom Alissa Rosenbaumová, pochádza z vtedajšieho Ruska, z liahne revolučného radikalizmu, a vyštudovala v komunistickom Petrohrade. Jej rodičia súrodenci tam zostali žiť. Len ona - spolu s ostanými ideológmi libertianizmu (neoliberalizmu) -, obrátila radikálne komunistické myslenia o 180 stupňov. Je v ňom ale zahrnutá rovnaká základná schéma: vízia, spása, vyvolení a predurčení jednotlivci a vodcovia, ostatní sú "odpad" -- hodní iba nasledovať a poslúchať, štát je nahradený vysnenou korporáciou, ateizmus, odpor k iným názorom, konečné oslobodenie v novom raji. Jej hlúpe eposy sa značne podobajú k propagandistickým budovateľským komunistickým dielam. Tie sú našťastie už dávno zapadnuté prachom.

Názory vtedy žijúcich Rusov na zahraničie môžeme pozorovať cez rôzne postavy, epizodálne postavy a hlasy. Angličania sú napr. líšky v Európe, v kolóniách zver. V rámci prvej svetovej vojny, Európania uzavrú mier na úkor Ruska, rozkúskujú ho a začnú ohlodávať z jeho kosti mäso. Pri Waterloo anglickí vojaci s konečnou platnosťou zhasli oheň Francúzskej revolúcie. Zabránili tiež Európe stať sa Spojenými štátmi. Aj vtedy sa intenzívne analyzoval komplikovaný vzťah k Nemecku: Socialistické opatrenia v Nemecku a ich vhodnosť pre Rusko. Dobré obchodné vzťahy utužené prepojením kapitálu. Avšak Nemecko začalo vojnu proti Rusku s cieľom ovládnuť ho. Mnoho postrehov hodiacich do súčasného diania.

Román je tiež svedectvom, že Rusko sa zmenilo: má sebavedomie, vládne v ňom patriotizmus a vôľa. Vtedy aj teraz jedna vec zostáva na Rusku, ruskej spoločnosti nemenná: Rusko nepriťahuje emigrantov, okrem ľudí z bývalých sovietskych republík. Mnoho ľudí uniká zo svojej krajiny s cieľom uniknúť útlaku, začať nový život, presadiť sa vo svojej profesii, vo vede, v literatúre, v umení. Do Ruska ľudia neprchajú. Prchajú do európskych krajín, do USA, Kanady, Austrálie. Ruská spoločnosť, ruské mestá, Rusi samotní, ruské vedné odbory -- výnimočné svojou kvalitou -, nelákajú. Ktokoľvek emigruje za lepším životom, radšej zvolí zapadnutú Atlantu než Moskvu (nespomínajúc obyčajné ruské mestá ako sú Volgograd, Voronež alebo Jaroslavľ). Prečo? Rusi by si mali dať sami odpoveď.

Samgin mal nevraživý a kritický vzťah k masám. Je individualista. Samgin, alebo jeden z hlasov, považuje a oprávnené a prirodzené iba hierarchické a aristokratické usporiadanie spoločnosti. O robotníckej triede Samgin premýšľal tak málo, ako o živote rozličných kmeňov. Robotnícku triedu označuje ako novú modlu pre ruského intelektuála. A modle treba prinášať obete. Pri stretnutiach so sedliakmi sa čuduje, že pre týchto ľudí romantici a intelektuáli riskovali životy Zaznie názor, že socializmus ako idea je staroveká, barbarská forma útlaku osobnosti. Jeden hlas hodnotí Marxa, že bol pod vplyvom rasového myslenia, myslenia odsúdeného trpieť. Marx je pesimista a pomstiteľ. Politika robí z Faustov Don Quijotov. Nový typ ruského intelektuála (boľševik), je kríženec Fausta a Dona Quijota. Samgin uvažuje o nestálosti, o vratkosti, o nepevnosti zásad, o hojnosti rozporov a o rýchlom striedaní názorov ruskej inteligencie.

Samgin po potlačení povstania v Moskve v roku 1905 v rámci Ruskej revolúcie odišiel bez svojej ženy na vidiek. Vykonával tam advokátsku prax. Odišiel znechutený z dopadov revolúcie, ako aj zo strachu pred vládou a represáliami. V Moskve bol spájaný s boľševikmi. Jeden čas bol aj zatvorený a prehováraný na spoluprácu s tajnou políciou. Byt jeho manželky, kde žil, bol monitorovaný, striedalo sa v ňom hodne revolucionárov a slúžil ako základňa povstalcov bojujúcich na neďalekej barikáde. Cestoval a postupne navštívil Berlín, Ženevu a Paríž. V Ženeve žila jeho matka, s ktorou si nemal čo povedať, a stal sa svedkom samovraždy svojho priateľa (ktorého ako mnohých neznášal). Keď sa vrátil, zistil, že bola zavraždená v malom meste jeho blízka priateľka, veľmi bohatá, jeho klientka. I keď ho osudovo priťahovala, nevyvinul sa medzi nimi milenecký vzťah. Pred rokom 1910 sa vracia do Moskvy, kde mu náhle zomiera manželka. Predal dom a odsťahoval sa do Petrohradu.

Úvahy o dejinách, postavením jednotlivca a činmi sú jedným zo základných prvkov premýšľania Samgina. V poslednej časti si sťažuje, že sa nechal uniesť pozorovaním a oslabil svoju vôľu konať. Po návrate z malého mesta chcel dokonca jeden čas zaujať miesto organizátora myslenia, orákula a proroka. Lenže časy sa zmenili: Revolúcia v roku 1905 vyhrotila a vystupňovala v ľuďoch vedomie osamelosti. Mnohí sa zmenili na šelmy.

Klim veľmi intenzívne vníma, že sa pohybuje sa v nepretržitom víre rozmanitých systémov fráz, chýrov a historiek. Čoraz viac sa presviedča, že človek nemá záchytný bod okrem vlastného výmyslu.

Klim sa pýta sám seba, na čo sa dá vo všeobecnom a hlbokom zmysle slova redukovať základné konanie človeka ako tvorcu dejín? Jeho odpoveď môžeme obrátiť na otázky: Na sebauplatnenie? Na obranu proti myšlienkam, ktoré sám vytvoril? Na slobodu vo výklade zmyslov faktov?

Jedna postava hovorí, že skepsa učí, kým optimizmus vychováva hlupákov.

Gorkého román Život Klima Samgina povie možno viac o živote v Rusku, aj v súčasnom Rusku, o histórii, o ruských traumách, o Rusoch, ich mentalite, názoroch, postojoch ako rôzne analýzy novinárov a sociálnych vedcov, skvelé knihy Figesa, Chlebnikova (pre istotu zavraždeného, mnohí si vydýchli; bez veľkého škandálu!) alebo Sakwu.

Na záver jedna z neodpovedaných otázok, či už "hlasu" epizodálnej postavy, vedľajšej postavy alebo úvah Klima Samgina, možno už mnohokrát vyslovená kýmkoľvek (fráza), vzťahujúca sa nielen k všeobecným morálnym princípom, ale i k dejinám, v súčasnom svete nanajvýš aktuálna: "Je človek hosť alebo pán na zemi?"

Vytisknout