Ako ste sa dostali k etnologickému výskumu Rómov?

– Po skončení školy som pracoval na téme vplyvu tzv. Amerikánov, slovenských a rusínskych reemigrantov z Ameriky, na zmeny v ľudovej kultúre Slovenska. V roku 1986 pripravoval scenárista a režisér Viliam Gruska na folklórny festival vo Východnej program s názvom Ľudia z rodu Rómov. Ako asistenta ma brával so sebou a chodili sme od Karlových Varov až po Michalovce. Stretávali sme sa s Rómami od vysokoškolsky vzdelaných až po Rómov z chudobných osád. Rómska problematika sa u nás dlhodobo tabuizovala; nesmelo sa hovoriť o rómskej kultúre, dejinách, jazyku, etnickom aspekte. Náš program sa dokonca riešil na úrovni vlády a Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Nakoniec ho povolili a jeho úspešné uvedenie predstavovalo skutočne prelomový moment. Od tých čias sa výskumu Rómov venujem nepretržite. Najskôr som to vnímal ako dosť exkluzívnu tému, ako niečo neznáme, romantické, tajomné, a neskôr som pochopil, že problém tkvie v niečom inom ako v etnicite, a to v sociálnom vylúčení a ich veľmi ťažkom včleňovaní do väčšinovej spoločnosti. Výskum Rómov som začal vnímať aj ako istú povinnosť niečo v tomto smere urobiť.

Spomínali ste etnický a sociálny aspekt. Aj dnes možno väčšina ľudí vníma rómsku tému ako etnickú problematiku, vy hovoríte o sociálnej podstate konfliktu.

– Je to vzájomne prepojené. Podľa princípu inakosti, na základe ktorého ľudia vždy vydeľujú „nás“ ako dobrých a „iných“ ako zlých, boli Rómovia vnímaní ako tí iní, nepatriaci do spoločnosti.

To však bolo pôvodne na základe etnicity.

– Áno, ale tým, že sa odjakživa žili na okraji spoločnosti, logicky sa ocitli na najnižších sociálnych priečkach závislých od privilegovanejších vrstiev. Majoritná spoločnosť ich o to ťažšie prijímala medzi seba. Etnická inakosť a odlišnosť antropologických znakov ešte prehlbovala rómsku sociálnu segregáciu.

V minulosti však nebývali vzťahy medzi väčšinovou spoločnosťou a Rómami natoľko napäté ako dnes. Kedy sa odohral zlom?

– Ja si dokonca myslím, že tie vzťahy nie sú veľmi napäté ani dnes. To, čo vládne, je podliehanie etnickým stereotypom, a to je všeobecný trend. V minulosti prekonal vzťah medzi Rómami a spoločnosťou niekoľko etáp. V prvom období, keď prúdili z Balkánu a z Grécka do strednej Európy a potom podunajskou cestou do západnej Európy, ich v podstate prijímali tolerantne. Nechcem povedať, že boli obľúbení, ale boli tolerovaní, ľudia im poskytovali prístrešie, stravu, šatstvo, nevznikali konflikty. Neskôr, keď ich v západnej Európe parížsky arcibiskup v roku 1427 exkomunikoval z cirkvi, začali ich tam veľmi kruto prenasledovať, mučiť, vyháňať a vyvražďovať.

Je toho dôsledkom aj súčasný stav, keď vo východnej Európe žije podstatne viac Rómov?

– Áno, v strednej a juhovýchodnej Európe bol vzťah väčšinového obyvateľstva oveľa tolerantnejší ako na západe. Navyše, naše územie bolo okolo tristo rokov obsadené Osmanskou ríšou a nebolo v záujme domácej šľachty ani osmanského panstva ľudí vyháňať. Naopak, bola potrebná pracovná sila. Preto aj tunajších Rómov zapájali do rôznych činností spoločenského života, či už do práce pre armádu, do opevňovania miest a podobne.

Po exkomunikácii parížskym arcibiskupom nepovažovali Rómov v západnej Európe za kresťanov a na základe toho prenasledovali. Vieme však, že Rómovia sa zväčša ľahko prispôsobovali miestnym náboženstvám.

– Problém tkvel v tom, že na ceste Európou sa Rómovia predstavovali ako kajúcni pútnici, čo bolo v stredoveku postavenie ľudí, ktorí istým spôsobom zhrešili a mali sa kajať a putovať, čo sa nakoniec skončilo rozhrešením. Kajúcni pútnici museli putovať v biednom odeve a ľudia im poskytovali pomoc. Rómovia teda v istom zmysle zneužívali toto postavenie a obľubovali veštenie z ruky, bohaté ozdoby zlatých a strieborných mincí, čo bolo v protiklade s chudobou, ktorú mali preukazovať. Ale prirodzene, zväčša sa rýchlo prispôsobili prevládajúcemu náboženstvu. Na Balkáne je pre Rómov dodnes typický islam.

Rómov často chránili aj rozličné glejty, napríklad v Španielsku je to glejt princa Alfonsa z roku 1415 pre Tomása Sabbu, pútnika do Santiaga de Compostela, v ktorom panovník nariaďuje, aby sa s nimi zaobchádzalo „dobre a pohostinne“. U nás neskôr Mária Terézia takisto uzákonila tolerantné zákony.

– Naozaj nepriaznivá situácia nastala na západe až po rozhodnutí parížskeho arcibiskupa a po reconquiste v Španielsku v roku 1492 a trvala až do 18. storočia, teda zhruba tristo rokov. V 18. storočí cisársky dvor Márie Terézie nariaďuje reformy, ktoré sa stali základom zmien napríklad aj pre Španielsko. V Uhorsku však bola aj v období perzekúcií medzi 16. až 18. storočím vzhľadom na vývoj pod Osmanskou ríšou situácia pomerne priaznivá. Rómovia sa začínali trvalo usadzovať a ich práca bola potrebná. Usádzali sa na šľachtických a cirkevných panstvách, rómske kapely sa stali priam symbolom spoločenskej prestíže, každý lepší šľachtic mal vynikajúcu rómsku kapelu. Nariadenia Márie Terézie toto stredoeurópske status quo legislatívne potvrdili. Reformy sledovali zámer, aby sa z Rómov stali roľníci. Vo vtedajšej terminológii sa hovorilo o „regulácii Cigánov“, čo je dnešnými slovami to isté, ako asimilácia. Mali splynúť s miestnym obyvateľstvom. Jednotlivé nariadenia preto hovorili, že nesmú nosiť vlastný odev, používať svoj jazyk, sobáše medzi sebou mohli uzatvárať len so súhlasom vrchnosti, odoberali im deti a posielali na výchovu sedliakom, čo spôsobovalo osobné tragédie.

Prvý autor vedeckej práce o Rómoch, spišský farár Samuel Augustíni ab Hortis zaznamenával ich jazyk aj kultúru v presvedčení typickom pre 18. storočie, že o niekoľko desaťročí Rómovia vymiznú. Asimilačná politika sa však neosvedčila. Prečo?

– Pretože neprichádzala prirodzene, ale nariadeniami zvrchu. Nič nanucované sa nemôže dlhodobo presadiť. Akokoľvek mohli byť asimilačné nariadenia dobre mienené, spôsobovali priveľa ľudského utrpenia.

Rómovia v Uhorsku sa pomerne skoro vyznačovali usadeným spôsobom života. Napriek tomu z obdobia osvietenstva pochádzajú aj zákazy kočovania.

– Išlo najmä o skupiny utekajúce pred krutým prenasledovaním zo západnej Európy, ktoré žili inak a prirodzene sa dostávali do konfliktov s tunajšími Rómami. Podľa vtedajších tzv. súpisov Cigánov bola väčšina našich Rómov usadená. Boli však aj trvalo usadené skupiny, ktoré vzhľadom na kováčske remeslo migrovali za prácou medzi stolicami. Skupinami, ktoré kočovali v pravom slova zmysle, boli na našom území tzv. olaskí Rómovia. Doputovali k nám z kniežatstiev Valašsko a Moldavsko v dnešnom Rumunsku až v 2. polovici 19. storočia, keď tam zrušili otroctvo. Otrokmi boli prevažne Rómovia.

Diskrepancia medzi usadenými a olaskými Rómami existuje na Slovensku dodnes.

– Olaskí Rómovia u nás kočovali až do roku 1959. Paragraf 74 zákona z roku 1958 im to zakázal. Odobrali im kolesá od vozov a kone a násilne ich usadili zo dňa na deň. Olaských Rómov žije na Slovensku asi len päť percent a existuje od nich veľký odstup. Tým, že vo Valašsku a Moldavsku žili vzhľadom na otroctvo veľmi dlho izolovane, zakonzervovali sa u nich veľmi archaické formy kultúry. Stále medzi nimi prevláda veľmi silný patriarchálny princíp, žena má mimoriadne znevýhodnené postavenie, pri uzatváraní sobáša sa nevesta dodnes kupuje. Keby sme načreli hlbšie do minulosti, našli by sme také znaky napríklad aj medzi Slovanmi a Slovákmi. Táto izolovanosť umožnila zakonzervovanie prastarých foriem folklóru. Olaskí Rómovia majú veľmi starobylé piesne a spôsoby ich interpretácie, pretože neprichádzali do kontaktu s majoritným obyvateľstvom. Aj na základe odlišného vývoja sa olaskí Rómovia považujú za tých „pravých“ Rómov a usadených často vnímajú ako tých, ktorí sa „podkladali gádžom“, takzvaných „rumungrov“, „husličkárov“, čo je v ich podaní skôr nadávka. Averzia platí aj opačne. Ak hovoríme o stereotypoch voči Rómom, tie fungujú aj medzi Rómami vzájomne. A my, samozrejme, všetkých hádžeme do jedného vreca.

Stereotypy bývajú zväčša negatívne. V súvislosti s Rómami sa skloňujú pojmy ako lenivosť, špina, neslušnosť, a vníma sa to ako vrodený neduh, dokonca neduh vlastný rase.

– Vytváranie stereotypov vyplýva z inakosti a je to dané prirodzenou ľudskou vlastnosťou združovať sa v skupinách, ktoré človeku poskytujú istú životnú istotu, podporu. Stereotypy získavame od rodičov alebo v škole, na základe vlastnej skúsenosti alebo skúsenosti z okolia, ktorú potom zovšeobecňujeme na celé etnikum. Stereotypy sa však nevytvárajú len voči etnikám, ale aj voči rôznym profesijným skupinám, pohlaviam, náboženským a generačným skupinám, mestám, dedinám atď. Stereotypy sú pohodlné aj preto, že nás zbavujú zodpovednosti.

Rómom sa bežne vyčíta, že demolujú byty, ktoré dostali.

– Po roku 1965 nastalo hromadné presídľovanie Rómov do bytoviek. V roku 1959 boli totiž olaskí Rómovia usadení na mieste vykonania súpisu a ich bývanie štát riešil tak, že ich nasťahoval do železničných vagónov tretej cestovnej triedy, ktoré sa práve vtedy vyraďovali. Neskôr ich presunuli do bytov po vyhnanom nemeckom obyvateľstve a do bytov v panelových sídliskách. Nikto na svete by sa nedokázal zmeniť podľa cudzích predstáv okamžite, akokoľvek dobre by tá predstava bola mienená. Ak to ľudia vnímajú ako niečo, čo dostali Rómovia „na úkor nich“, treba povedať, že to bolo najmä na úkor olaských Rómov. Usadlí Rómovia sa tradične denne kontaktovali s bielym obyvateľstvom a vznikali medzi nimi silné väzby. Napríklad v časoch nárazových sezónnych prác, počas zvážania sena, rúbania dreva, sadenia poľnohospodárskych plodín či veľkých praní si sedliaci privolali „svojich“ Rómov, rodinu, ktorá im v tom zvykla pomáhať. Bolo to obojstranne výhodné, pretože sedliaci na rozdiel od veľkostatkárov nemali peniaze na zaplatenie, ale Rómovia sa uspokojili s naturáliami. Takáto vzájomná kooperácia bežne fungovala až do obdobia kolektivizácie. Za socializmu u nás bola pracovná povinnosť a aj Rómovia museli byť zamestnaní zväčša v rôznych stavebných podnikoch. Tým sa však dostávali do izolácie od väčšinovej spoločnosti, ktorá ich zrazu nepotrebovala. Sedliaci prišli o pôdu, nepotrebovali pomoc v poľnohospodárstve, vznikali jednotné roľnícke družstvá, ktoré Rómov nechceli. Kováči strácali prácu, hudobníkov vytláčali rádioprijímače, upadali remeslá. Izolácia teda existujúce stereotypy ešte prehlbovala a s tým prichádzali aj nepriaznivé sociálne a sociologické následky. Aj Rómovia z likvidovaných osád boli násilne sťahovaní do panelových sídlisk alebo do českých a moravských miest a obcí.

Ani medzivojnové obdobie sa nezaobišlo bez konfliktov. Známym sa stal napríklad pogrom na Rómov v Pobedime v roku 1928...

– V dedine vzbĺkol stoh slamy a spoločnosť v krčme sa uzhodla, že to boli určite Rómovia. Na základe toho v noci prepadli osadu a výsledkom bolo šesť mŕtvych a osemnásť zranených Rómov. Nakoniec sa dokázalo, že požiar vznikol ľahkovážnosťou hrajúcich sa detí, ale pohodlnejšie bolo nájsť si iného vinníka. Československá tlač mala zámienku útočiť na Rómov a jediné médium, ktoré sa z klišé vymykalo, bola komunistická Pravda.

S Rómami spájame zväčša negatívne stereotypy, ale existujú aj stereotypy pozitívne, hlavne pokiaľ ide o ich umelecký potenciál. Vnímate to tak, že Rómovia sú skutočne umelecky nadanejší?

– Ak hovoríme, že stereotypy sú istým konštruktom a zovšeobecnením jednotlivostí na celú skupinu, tak musíme aj tzv. pozitívny stereotyp označiť za konštrukt. Áno, Rómovia sú odjakživa známi ako vynikajúci hudobníci, ale ako sme už hovorili, má to svoje historické príčiny. Navyše je to dané prostredím, v ktorom sa odmalička hrá a spieva. Keby ste počuli rómske deti z detského domova, kde napríklad nemali možnosť načerpať tieto danosti, zistíte, že spievajú rovnako falošne ako nerómske deti.

My sa teraz zhovárame o príčinách špecifickej situácie Rómov, ale o tých málokto vie a málokto ich vôbec chce poznať. Mala by to byť úloha školy. Podľa vašich slov je naše školstvo nastavené tak, aby boli tí iní vnímaní ako nepriatelia.

– Naše školstvo bolo vybudované na istom obrannom princípe voči útlaku Maďarov, teda na základe skúseností najmä z konca 19. a začiatku 20. storočia, a toho sme sa stále nezbavili. V učebniciach vlastivedy sa ešte po 2. svetovej vojne sa bežne uvádzalo, že našimi najväčšími nepriateľmi sú Nemci a Maďari. Vo vedomí ľudí to prežíva a stále sa to zdôrazňuje. Je to obranný postoj, ktorý zväčša zaujímajú minority, ktoré nemajú voči majorite plné práva. V súčasnosti mi to pripadá ako anachronizmus.

Dalo by sa povedať, že obranný princíp máme Slováci s Rómami do veľkej miery spoločný. Nevraživosť navyše často vzniká ani nie tak na základe odlišnosti, ako nepríjemnej podobnosti.

– Ak prihliadneme na pocit ukrivdenia, ktorý Slováci pociťujú napríklad voči Maďarom, podobným pocitom krivdy trpia Rómovia voči majoritnému obyvateľstvu. Že ich vytláčame na okraj, neprijímame, že im stále niečo vnucujeme. Mnohé učiteľky na základných školách sa sťažujú, že rómske deti sú často podráždené a útočné. Je to podmienené obranným reflexom z pocitu utláčania, a práve prejavy odporu sú obranou. Tam, kde sú rómske deti tzv. integrované s nerómskymi deťmi, spolu sedia, učia sa a učiteľ medzi nimi nerobí rozdiely, vzniká oveľa menej konfliktov. Často stačí, ak učiteľ napríklad vyzdvihne šikovnosť rómskeho dieťaťa a dá ho za príklad ostatným. Vtedy môže stúpnuť pozitívne sebavedomie a lepšie sa prekonávajú problémy. Bohužiaľ, najmä na východnom Slovensku je častejšie, že rómske deti sedia vzadu, učitelia ich automaticky považujú za ťažko vzdelateľné a nevenujú im pozornosť, tam sa oveľa častejšie stretávame s agresivitou a konfliktami.

S najväčšou segregáciou sa často stretávame práve tam, kde žije veľa Rómov v sociálne najhorších podmienkach. Ak má byť škola priestorom prekonávania stereotypov a pozitívneho vplývania na ľudí z najnižších sociálnych priečok, podobnú úlohu by mala mať aj cirkev. V najhorších podmienkach najmä na východnom Slovensku sa tak čoraz častejšie usilujú uplatniť rôzne nové náboženské spoločenstvá, napríklad Svedkovia Jehovovi. Čo si myslíte o vplyve rôznych takýchto spoločenstiev na väčšiu integráciu Rómov do spoločnosti?

– Duchovná kultúra je veľmi dôležitá pre ľudí, a najmä pre ľudí, ktorí trpia hendikepom vytlačovania na okraj spoločnosti a so sociálnymi problémami. Religiozitu preto považujem za veľmi dôležitú súčasť života Rómov. Nepomáha len prekonávať komplexy, ale môže budovať aj pozitívne vedomie rovnocennosti s ostatnými ľuďmi, pretože pred Bohom sme si všetci rovní a kresťanstvo to hlása. Samozrejme, aj v cirkvi sú kňazi, ktorí k Rómom pristupujú rôzne. Na Slovensku sa niekde bežne stretneme s tým, že nedeľná omša je pre Rómov v sobotu alebo že na sväté prijímanie idú najprv bieli, až potom Rómovia, že majú v kostole vyčlenené miesto vzadu atď. Na druhej strane sú aj kňazi, ktorí nemajú problémy vojsť do rómskych osád a rozprávať sa s tamojšími ľuďmi. Často uvádzam prípad, ktorý ma dosť šokoval v jednej spišskej obci, kde sa mi ľudia sťažovali, že keď niekto ochorie a hrozí mu smrť, kňaz nie je ochotný prísť do osady udeliť mu sviatosť pomazania chorých. Musia ho teda preniesť do dediny a nájsť si tam rómsku rodinu. Ten kňaz mi to potvrdil odôvodňujúc, že do osady nemôže chodiť pre blato. Do tej istej osady chodí veľmi veľa Svedkov Jehovových, a veľmi úspešne. Dokážu vojsť do domu, podať si ruku s Rómami, sadnúť si za jeden stôl, vypiť si s nimi kávu a podobne.

Skrátka preukázať úctu.

– Áno. Jedno rómske príslovie hovorí, že ak dáš úctu (paťiv), dostane sa ti úcty, a to platí univerzálne. Ak zdôrazňujú úctu, odzrkadľujú tak svoj najväčší problém voči väčšine, pretože rešpekt je určite to, čo im zo strany druhých chýba najväčšmi. Na Slovensku je napríklad celkom bežné, že Rómovi sa automaticky tyká – a to aj na úradoch, polícii, v ambulanci lekára... Zažil som, že na obecný úrad prišiel starší Róm a slečna úradníčka mu tykala, zatiaľ čo on jej vykal. Akútny pocit neúcty voči vlastnej osobe vyvoláva aj potrebu sebaobrany a prehlbuje averziu.

Nemyslíte si, že ide o javy, ktoré by sa dali aj legislatívne ukotviť?

– Legislatíva je podľa mňa v poriadku. Elementárna slušnosť musí byť v ľuďoch, a najmä v tých, ktorí žijú v lepších podmienkach. O Rómoch sa často uvažuje v kategóriách slušný – neslušný a očakáva sa, že sa majú zmeniť samotní. Nikomu nepríde na um, že práve nadradenosť tzv. slušných/bielych, je tou najhrubšou neslušnosťou. Keď idete do terénu, zistíte, že najviac práce robia napríklad saleziáni v Bardejove alebo Luníku IX. Hľadajú im zamestnanie, doučujú deti, hrajú sa s nimi, športujú, usporadúvajú turnaje, pomáhajú zariaďovať domácnosti a tak ďalej. Niekedy stačí na veľký pokrok veľmi málo základnej ľudskosti. Istý farár na Spiši sa rozhodol zrušiť zaužívaný spôsob oddeľovania rómskych detí pri prvom svätom prijímaní. Rozhodol sa nerozdeliť deti na nerómske a rómske, ale podľa abecedy. Tak sa deti premiešali a na svätom prijímaní boli spolu aj deti aj ich rodičia a všetci boli veľmi milo prekvapení. Rómovia sa o to väčšmi usilovali, aby ich deti boli krajšie, lepšie pripravené, čo napokon kňaz aj pri kázni ocenil a tým spôsobil hotovú „revolúciu“. V tej lokalite sa s problémami nestretnete.

Ľudia sa o Rómoch bežne dozvedajú najmä z médií, a takmer zásadne v súvislosti s negatívnymi javmi.

– Keď šľachtici prideľovali Rómom pôdu na usadenie, zámerne vyberali takú, ktorá bola poľnohospodársky nevhodná – v jarkoch, kameňolomoch, bývalých jamách na hlinu a podobne. Tam sa rozrastali a existujú aj dodnes. Naša predstava o týchto „osadových“ Rómoch je najmä záležitosťou súkromných televízií, ktoré kedykoľvek je reč o Rómoch, obrazovo predstavujú práve tieto osady. Kolega Alexander Mušinka, etnológ na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, robil analýzu všetkých lokalít Prešovského kraja a zistil, že tzv. „osadových“ Rómov je asi tretina, a v dvoch tretinách obcí žijú Rómovia integrovane, na rovnakej úrovni, ako ostatné obyvateľstvo. Lenže tam televízia nikdy nepríde, pretože to nepovažuje za zaujímavé. Donekonečna ukazujú len niekoľko masmediálne „vďačných“ osád – Letanovce, Jarovnice, Luník IX, Rimavská Sobota, a tým v nás utvrdzujú negatívne stereotypy. V Letanovciach do približne 20-tych rokov 20. storočia fungoval princíp kooperácie a väčších problémov nebolo. Potom pozemok niekto odkúpil a Rómov vysťahovali asi dva kilometre od obce, k Slovenskému raju. a tak sa dostali do izolácie. V tradičnej dedine, kde ľudia kooperovali nebolo možné, aby Róm sedliaka okradol, pretože sedliak by ho potom nezamestnal. Krádeže sa začali stupňovať paralelne so vzrastom izolácie.

Celý čas sa rozprávame o Rómoch, no používame aj slovo Cigán. „Cigán“ má na Slovensku zväčša hanlivý náboj, i keď historicky to tak nie je. Ako dnes vnímate používanie tejto terminológie?

– Slovo Cigán používam málo, a keď som sa začal zaoberať Rómami, v rodine som zakázal používať slovo „cigániť“ vo význame klamať. Etymologicky vychádza slovo Cigán z gréckeho slova „atzinganoi“, čo bola v Grécku sekta manichejcov zaoberajúca sa mágiou. Vyhlásili ich za heretikov a keď neskôr z východu prišli Rómovia, takisto sa zaoberali mágiou a tak im prischol názov „atzinganoi“, z čoho máme označenia Cigáni, Tzingali, Zigeuner. Na východnom Slovensku sa zachovalo aj označenie „farahúni“, čo vyplýva zo skutočnosti, že Rómovia sa v Európe predstavovali ako kniežatá z Malého Egypta. Odtiaľ výrazy Gypsies, Egyptiacos, Gitanos, Gitans, ale aj farahúni. Rómovia k nám totiž doputovali z Peloponézu z mesta Modena, ktoré sa nazývalo Malý Egypt, kde sa Rómovia v 11. storočí usadili. Početné komunity Rómov boli na ostrovoch Kréta a Korfu. V etnológii rozdeľujeme etnonymy na endoetnonymy, čo je označenie, akou sa skupina pomenúva sama, a exoetnonymy, teda spôsob, ako skupinu označujú iní. Aj tu funguje princíp označovania seba samého za lepšieho – veľa etnických označení vo svete sa dá preložiť ako „ľudia“, pretože sami seba považujeme za ľudí – a tých iní považujeme za horších. Exoetnonymy majú preto často hanlivý nádych. Termín Róm je endoetnonym a pochádza z indického slova Dóm, a v Indii sa tak označujú dodnes. V Arménsku sa nazývali Lómovia. Po príchode do Európy si začali hovoriť Róm. Ak sa samotní Rómovia sami označovali alebo označujú za Cigánov, môže to byť na južnom Slovensku v prostredí subetnickej skupiny maďarských Rómov, ktorí jazykovo asimilovali v prospech maďarčiny už na konci 19. storočia. So stratou rómskeho jazyka sa stratil aj termín Róm. Hovoria si Cigáni a nevnímajú to pejoratívne. Na Slovensku ak sa s Rómami rozprávate po rómsky, hovoria o sebe ako o Rómoch, ale ak po slovensky, prekladajú to ako Cigán a vnímajú to ako slovenský ekvivalent vlastného označenia. Samozrejme, veľmi záleží na spôsobe používania. V Čechách som sa stretol napríklad s tým, že výraz Cikán je urážka, ale Cigán je v poriadku, pretože si ho priniesli zo Slovenska, kde s ním boli zžití. Študentom zvyknem hovoriť, aby za každých okolností používali slovo Róm, pretože je to jeden zo spôsobov prejavu elementárnej úcty.

Pri hlbšom vhľade je očividné, že súčasná situácia Rómov je priamo ovplyvnená ich minulosťou. Sú to dejiny národa v permanentnom, niekoľkonásobnom znevýhodnení a ak minulosť vnímame ako bezprostrednú súčasť formovania súčasnosti, mali by sme byť schopní zohľadňovať to aj pri riešení dnešnej situácie. Hovorili sme o mučení, vyháňaní, násilnej asimilácii, vyvražďovaní, izolácii. V moderných dejinách do toho musíme zahrnúť aj rómsky holokaust počas druhej svetovej vojny. O tom sa na Slovensku prakticky mlčí, a to aj pri pripomínaní obetí holokaustu. Latentný alebo otvorený rasizmus a predsudky voči Rómom preto vnímam aj ako prirodzený dôsledok nevedomosti. Prečo v súvislosti s rómskym holokaustom prevláda hlboké mlčanie?

– Po roku 1958 sa problematika Rómov tabuizovala. Mlčalo sa o dejinách, kultúre, jazyku. Postoj k Rómom počas vojny vyplýval z etnických stereotypov, ktoré „povýšil“ na vedeckú teóriu nemecký psychiater doktor Robert Ritter, ktorého Hitler poveril vypracovať teóriu o Cigánoch. Tvrdil, že sú to „zločinci a asociáli“, čo je im vrodené. Tento prístup je aj dnes viac ako častý. Podľa Rittera nie je možné Rómov prevychovať a jediným možným riešením je fyzická likvidácia. Na Slovensku sa počas vojny zriaďovali pracovné útvary pre „asociálov“, kam internovali rómskych mužov, Rómom sa zakazovalo jazdiť verejnou dopravou, vstupovať do miest, verejných priestorov až po absurdnosti typu „Cigán nesmie vlastniť psa“. Boli v takom istom postavení, ako Židia, len s tým rozdielom, že z územia Slovenska ich nedeportovali do koncentračných táborov. Transportovali ich z Burgenlandu, Čiech, aj území južného Slovenska, ktoré v tom čase bolo súčasťou Maďarska. Jeden zo zaisťovacích táborov bol napríklad v Komárne, odkiaľ prúdili transporty najmä do Dachau. Na Slovensku bol po potlačení SNP vybudovaný zaisťovací tábor pre Rómov v Dubnici nad Váhom, ktorého cieľom bolo vyslanie do vyhladzovacieho tábora. Vypukol tam však škvrnitý týfus a nakazené osoby pod kepienkom odvozu do nemocnice postrieľali. Druhý august si pripomíname ako Pamätný deň rómskeho holokaustu, pretože v ten dátum sa zlikvidoval Cigánsky tábor v Osvienčime-Brezinke. V priebehu jednej noci v ňom splynovali 2 897 ľudí. Na Slovensku existujú na rôznych miestach pamätníky obetiam 2. svetovej vojny, ale nedočítame sa na nich, že ide o Rómov. Napríklad v Nemeckej, Lutile či v Slatine na južnom Slovensku, kde ich pred Štedrým dňom zaživa upálili, v Tisovci, kde postrieľali rómskych mužov a ich ženy a deti odviezli do Kremničky a zlikvidovali. Najviac obetí bolo z Ilije pri Banskej Štiavnici: počas jednej noci naložili všetkých miestnych Rómov na autá a nikto nevie, na ktorom masovom popravisku skončili. Aj toto bol dôvod, prečo vznikol projekt Ma bisterem! – Nezabudnite! na čele ktorého stojí etnologička Zuzana Kumanová, ktorá sa usiluje dostať informácie o tragickej etape rómskych dejín do povedomia verejnosti.

Tvrdíte, že v súčasnosti je anachronizmom zdôrazňovať etnicitu. O rómskom holokauste však nevieme aj preto, že na pamätníkoch obetiam vojny sa nenachádza informácia, že boli zavraždení na základe príslušnosti k etniku.

– V prípade, že by aj v dnešnej spoločnosti neexistovali tendencie k etnickému rasizmu, bolo by jedno, k akej národnosti sa kto hlási. Ale ak ešte stále delíme a vydeľujeme, je potrebné hovoriť o tom, že ľudia, na ktorých sa tak často pozeráme s dešpektom, majú za sebou stáročia veľmi krutých osudov. Aby sme si to boli schopní uvedomiť, musíme o tom vedieť.

Vyzerá to tak, že spoločnosť zatiaľ naozaj nie je pripravená otvorene hovoriť o príčinách.

Ste autorom Rómskeho dejepisu, ktorý sa mal vyučovať na základných školách, čo sa nestalo.

– Cieľom Rómskeho dejepisu bolo naozaj oboznámiť deti s historickou neznámou našich dávnych spoluobčanov, posilnenie vzájomnej úcty aj ich pozitívneho sebavedomia. Veľký dôraz sa kladie aj na rómske osobnosti, či už ide o hudobníkov, športovcov, spisovateľov, intelektuálov. Projekt nevyšiel aj preto, že viacerí Rómovia, ktorí svoj hendikep prekonajú napríklad asimiláciou alebo vysokoškolským vzdelaním, sa k svojim koreňom nehlásia. V roku 1991 som spolupracoval na uznesení vlády, kde boli Rómovia uznaní ako národnosť, ale nepodarilo sa presadiť špeciálny sociálny prístup, čo dodnes vyvoláva stagnáciu v riešeniach.

Prevládajúca predstava o Rómoch sa aj v radoch vzdelaných ľudí najčastejšie spája s pojmom „parazitov“. Dejinné skúsenosti však ukazujú, že niet takého národa, ktorému by iný národ nemal byť za čo vďačný,

– Myslím, že si málo uvedomujeme, ako súčasnú interpretáciu slovenského folklóru ovplyvnili práve rómske kapely. Vôbec nevieme, ako vyzeral náš folklór pred osemnástym storočím, keď sa jeho interpretmi stávali práve rómske muziky. Slovenský folklór spoznávame až v takej podobe, ako ho interpretovali rómski hudobníci. Nositeľmi nášho folklóru boli prevažne rómske kapely a to, ako vnímame slovenský folklór dnes, je do veľkej miery práve zásluha Rómov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO