Pokiaľ ide o lingvistický argument - "neexistuje žádný palestinský jazyk" - možno poznamenať, že podľa tohto kritéria neexistuje ani rakúsky národ, americký národ či mexický národ. Pokiaľ ide o argument o štátnosti, potom načim zdôrazniť, že do roku 1993 (resp. 1939, ako sa vám páči) neexistoval žiaden samostatný slovenský štát, do roku 1991 žiaden slovinský štát, do roku 1917 žiaden fínsky štát a tak ďalej až po Kosovo. No a pokiaľ ide o tie palestínske dejiny do roku 1947, tu sa môžme dlho hádať o význame tohto pojmu. Faktom však zostáva to, že dlho pred zriadením mandátneho územia Palestína v roku 1922 boli tento názov a povedomie o geografickom celku, ktorý označuje, pevne ukotvené v mysliach arabsky hovoriacich kresťanov a moslimov žijúcich na tomto území. Svedčia o tom nielen prejavy poslancov osmanského parlamentu za príslušné volebné okrsky, kde medziiným varujú pred sionizmom ako nebezpečenstvom pre Palestínu, ale i napríklad názov novín Filastín (Palestína), vydávaných od roku 1911 v Jaffe. Žiaden návrat k umelému termínu (ktorý sa mimochodm používa v kresťanskom svete už skoro 2000 rokov), ale zaužívaný a bežne používaný názov konkrétneho územia s veľkým historickým významom. Do celej tej znôšky otrepaných a dávno vyvrátených argumentov sa pánu Marešovi (asi omylom) priplietla jedna veľká pravda: "palestinský národ jednoduše existuje a šmytec". Presne tak. Palestínsky národ jednoducho existuje. A basta. Šlus. Padla basa (či ako sa to vravieva u nás). Kaňec fiľma. QED. Palestínčania majú v súčasnosti všetky znaky národa. Ak to pán Mareš chce popierať, prosím. Len nech sa potom nečuduje, že bude rovnako smiešny ako Dedo Simpson s jeho "I'll be deep in the cold, cold ground before I recognize Missouri."